https://dennikn.sk/1394255/americka-badatelka-skumala-tisicky-listov-ktore-pisali-ludia-tisovi-len-v-troch-branili-zidov/?fbclid=IwAR1ea_EeCgE6TQ50B1wXIcjMctE9afrmHU_1QATLNAQQcu6sVOMvi9z9a4I

Američanka Madeline Vadkerty skúma v Slovenskom národnom archíve listy adresované Jozefovi Tisovi, ktoré v rokoch 1939 – 1944 napísali obyčajní ľudia v súvislosti s riešením takzvanej židovskej otázky.

Listov, ktoré písali ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi, sú v archívoch plné krabice. Písali ich arizátori židovského majetku i ľudia, ktorí pre seba chceli výnimku zo židovských transportov.

Listy skúmala bývalá zamestnankyňa washingtonského Múzea holokaustu Madeline Vadkerty, ktorá sa časom stala aj manažérkou v Nadácii Milana Šimečku. Tento rok jej vo vydavateľstve Absynt vyjde o listoch Tisovi aj kniha.

Ako ste sa ako Američanka dostali k skúmaniu holokaustu na Slovensku?
Pracovala som v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Oni ma vyslali do Slovenského národného archívu, aby som vytypovala a skopírovala doklady pre budúcich bádateľov.
Sú aj iné krajiny, odkiaľ sme nemali také podklady – Francúzsko, Chorvátsko, Taliansko či dokonca Šanghaj.

Prečo sem vyslali práve vás?
Pre moju znalosť sedemnástich jazykov, aj slovanských.

V čom spočívala vaša prvá práca na Slovensku?
Bola som tu veľakrát a videla som všetko možné vo vašom archíve – máte tisíce neprebádaných strán o holokauste. Pramene sú v tejto téme spracované iba čiastočne. Faktografia je zmapovaná vynikajúco, máte veľmi dobrých historikov a každý rok pribúdajú mladší. Ale terénna práca tu má rezervy, študovať holokaust v teréne tu bolo tabu do roku 1989.

Objavili ste teda v archívoch zložky, v ktorých pred vami nikto nebádal?
Dnes už asi nie, vtedy – v rokoch 2002 až 2003 – áno. Vrátila som sa s kópiami do Washingtonu. Predtým som vytypovala, čo je dôležité. V dokladoch je veľa cenných detailov. Od začiatku ma „prenasledovali“ listy, ktoré písali za vojny ľudia prezidentovi Tisovi a ktoré som objavila.

Z Washingtonu vás najprv poverili prekladom detského denníka z češtiny do angličtiny. O čo išlo?
To bol denník jednej väzenkyne z Terezína, potom chceli odo mňa preklady iných denníkov. Bola som práve so synom na materskej, mohla som sa tomu venovať. Takisto som pre múzeum vtedy organizovala konferenciu o genocídach v Rwande a v bývalej Juhoslávii.

Všetko sú to ťažké témy, nepohltili vás?
V múzeu som po mnohých rokoch musela skončiť – začala som sa báť ísť do práce. Každé ráno ma prenasledovali obavy, čo nové uvidím, akú fotografiu, aký fakt. Mala som potom vo Washingtone sedem rokov súkromnú firmu, ale potom začala som pracovať s ľuďmi, ktorí prežili mučenie. Opäť neľahká téma. Patrím asi medzi ľudí, ktorí sa potrebujú pozerať na temnú stranu sveta, dejín, a stále dúfajú, že to do budúcnosti pomôže.

Vychádza to z vašej rodiny, ktorá tiež trpela počas holokaustu?
Čiastočne. Keď som prišla prvýkrát na Slovensko, dozvedela som sa, že moja prastará mama zomrela v plynovej komore, o čom môj otec nevedel. Začala som pátrať v rodinnej histórii. Všetci moji židovskí predkovia pochádzajú z Európy, do Ameriky prišli v 20. rokoch minulého storočia.

Keď ste pracovali na téme holokaustu, dostali ste sa aj k informáciám o svojich predkoch?
Áno. Môj otec bol veľmi prekvapený. Pôvodne si myslel, že jeho rodina žila v okolí Budapešti. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Pochádzali z územia dnešnej Ukrajiny, z okolia Mukačeva. Pripadalo mi to zvláštne, vravela som si, že rodičia obvykle sami od seba o takých veciach hovoria s deťmi. Zistila som však aj to, podobne ako možno mnohí iní, že je to naopak – deti o tom hovoria s rodičmi.

Spomínate si na prvý list Tisovi, ktorý ste objavili v archívoch?
Poviem najprv čosi iné. Je mi veľmi ľúto, že som od začiatku práce s týmto materiálom nevedela, že o tom budem písať knihu. Nebol to asi prvý list, no v priebehu výskumu som objavila list, na ktorý sa nedá zabudnúť. Písala ho mladá matka, ktorá dostala správu, že bola považovaná za Židovku napriek tomu, že jej rodičia zmenili vierovyznanie, konvertovali na kresťanstvo, pred jej narodením. Ona nepoznala iný ako kresťanský život, sama sa tak cítila. V liste Tisovi píše, že jej deti sú tie, ktoré na demonštráciách kričia najhlasnejšie: Židia do Palestíny! A ona ich chce ochrániť pred deportáciami. Začala som uvažovať, aká kríza identity to pre ňu musela byť. Dozvedela som sa, že tu bola kancelária, ktorá objavila 2 700 ľudí, čo spadali do tej istej kategórie ako táto mladá žena. Uvažovala som, ako by som reagovala, keby som dostala taký list, kde ma moja vláda identifikuje ako Židovku, hoci celý môj život je kresťanský.

Tušíte, ako by ste reagovali?
Nemám ani predstavu. Cítim iba strach. Tiež by som asi napísala zo zúfalstva čokoľvek, len aby som prežila.

Bol medzi tými listami aspoň jeden taký, kde by sa pisateľ Židov zastával, bránil ich?
Takmer všetci sa od Židov dištancovali – aj keď boli sami Židmi. Takmer nikto z pisateľov listov, ktoré som čítala, ani náznakom neprotestoval voči antisemitskej politike vtedajšej vlády. Iba v troch prípadoch išlo o pokus o obranu Židov. Prvý bol list, ktorý napísalo štyridsať bývalých zamestnancov istého židovského podnikateľa. Uvádzali, že ich šéf mal ťažké obdobie a mal by dostať výnimku.

A dostal výnimku?
Nie, napriek tomu, že tí ľudia prezidentovi písali, že jeho rodina žije v ich dedinke viac ako dvesto rokov. Druhý prípad bol z Veľkej Bytče. Jeden pán tam arizoval obchod. Pokiaľ ho arizátori potrebovali, tak žiadali pre neho výnimku. Keď ho už nepotrebovali, napísali priamo, že „nepotrebujú, aby sa vrátil“. Okresný úrad sa tam pokúsil urobiť rozhovory s bývalými zamestnancami, tí sa tomu však bránili. Tam bolo napísané, že nechceli hovoriť v zlom o bývalom zamestnávateľovi. Ten pán zahynul. Ešte som videla, ako mladý študent z Michaloviec napísal Tisovi, že Žid, ktorý mu pomáha so štúdiom, si zaslúži výnimku. Čo je dôležité, chcel podporiť jeho žiadosť o výnimku, aj keď vedel, že bude za to potrestaný. Videla som tisíce listov Tisovi. Toto boli jediné tri, kde bol aspoň náznak obrany Židov. Skôr som videla hlboký antisemitizmus, najmä v listoch, ktoré napísali arizátori.

Koľko môže byť tých listov celkovo?
Ťažko povedať. Fond v SNA má 263 krabíc, ja som videla asi 40 – 50, nie všetko sa týkalo Židov. Tisovi písali aj kresťania, ktorí potrebovali peniaze, milosť alebo niečo iné. Pre lepšiu predstavu: jedna krabica môže mať tisíc strán. A keď ju otváram, nikdy vopred neviem, čo nájdem.

Čo ste si pomysleli, keď ste čítali vyjadrenie riaditeľa vtedajšej kancelárie prezidenta Neumanna, ktorý povedal, že pre neho to bola mechanická práca, čítať listy, ktoré prišli Tisovi?
On dokonca použil výraz „čistá mechanická práca“. To ma priam rozčuľuje. Po vojne utiekol do Rakúska, ale chytili ho, bol zatknutý a súdili ho. Tie listy pre mňa nie sú kusy papiera. Sú to ľudské príbehy, sú to… ľudia.

Máte pocit, že pracovníci Tisovej kancelárie všetky tie listy vôbec čítali?
Áno.

Aké boli procesné mechanizmy spracovania korešpondencie?
Presne táto otázka ma osobitne zaujímala – čo sa dialo s listami od okamihu, keď ich obdržali, až do momentu, keď pisateľovi odpovedali. Videla som v procese s Neumannom, ako to fungovalo. Ten, kto listy čítal, používal ceruzky dvoch farieb, červenú a modrú. Podčiarkol veci, ktoré boli pre neho zaujímavé.

To bolo napríklad čo?
Jeden Američan, James Ward, analyzoval procesovanie listov. Tiso na súde po vojne vravel, že on sám bol ten, kto to robil, kto dôležité veci podčiarkol. Tomu však neverím. Listov bolo toľko, že by nemohol počas výkonu funkcie robiť nič iné. Jednoducho Tiso musel mať na to svojich ľudí. Verím však, že keď vidím pečiatku „pre rozhodnutie pána prezidenta“, tak Tiso aspoň čítal podklady, ktoré mu pripravili jeho úradníci.

Viete koho na to mal Tiso?
Nie všetkých. Zatiaľ som našla šesť mien ľudí, ktorí pracovali v tejto kancelárii. Zistila som však, čo ich zaujímalo, okruhy tém. Napríklad: odporúča niekto pisateľovi listu výnimku? Tých podčiarknutých častí listov je veľa.

Červená či modrá farba mala svoj zmysel?
Ani nie. Úradníkov prezidentskej kancelárie zaujímala finančná situácia žiadateľa, či bol pokrstený a kedy, či žil v zmiešanom manželstve, či slúžil ako vojak v 1. svetovej vojne, či hovorí doma po slovensky, či je v politickom zmysle „lojálny Slovák“. A občas úradníkov zaujímalo, či je dotyčný pisateľ nemanželské dieťa.

Prosím?
Počujete dobre. Keď išlo o nemanželské dieťa, vždy to bolo v liste niekým podčiarknuté. Dôvod môžeme iba tušiť. A nebol to podporný argument, v tých 4 – 5 prípadoch, ktoré som videla, bola žiadosť odmietnutá. Vyžaduje to podrobnejší výskum. Takisto sa podčiarkoval fakt, či išlo o majetného alebo o chudobného človeka. Ak mal majetok, mohlo mu to pomôcť, mohol sa „vykúpiť“. Toto je trochu kontroverzné, vždy sa táto téma vráti k otázke o prezidentských výnimkách. Vyzerá to tak, že tí, ktorí mali viac peňazí, ktorí žili na západe Slovenska a ktorí boli pokrstení, mali väčšiu šancu dostať výnimku. To už sa berie ako fakt. Menej etablovaný je názor, ktorý som nadobudla počas výskumu, a síce, že výnimky boli na predaj.

Čím to máte podložené?
Americký historik James Ward, ktorý napísal biografickú knihu o Tisovi, hovorí, že toto nemôžem tvrdiť. Pretože párkrát dal vraj Tiso výnimku zadarmo.

Videli ste niekoľko tisíc listov. V koľkých prípadoch dostali ich pisatelia výnimku?
Štyri- alebo päťkrát, viac nie. A to bola občas iba čiastočná výnimka. Videla som také dokumenty na vlastné oči.

Zachránila výnimka tým ľuďom život?
Občas áno, občas nie.

Ako bolo zdôvodnené udelenie výnimky?
Bolo iba stručne napísané: áno, tento človek dostáva prezidentskú výnimku. Potom bola priložená faktúra, koľko má zaplatiť.

To myslíte vážne?
Úplne vážne. Faktúry som videla už pri svojich výskumoch v 90. rokoch. Boli modré. Mali štyri-päť častí, bola tam uvedené konkrétna suma. Dvakrát som videla prípady ľudí, ktorí dostali výnimku za 5-tisíc korún, pričom išlo o zníženú sumu – pôvodne to bolo 10-tisíc korún, ale niekto to zmenil. Jedna výnimka bola taká, že človek, ktorý ju mal dostať, zomrel tesne predtým, ako mohol zaplatiť svoju faktúru. Bol aj list lekára zo Spišskej Starej Vsi, on dostal čiastočnú výnimku za 1300 korún, to si pamätám presne.


Videli ste aj cenník výnimiek?

Nie, nič také, pokiaľ viem, oficiálne neexistovalo. To bolo podľa ľubovôle. Ale platilo, že každú výnimku podpísal Tiso osobne. Neviem, či to bol on alebo niekto iný, ale keď sa kancelária prezidenta rozhodla, že ide skúmať, či si daný človek výnimku zaslúži alebo nie, mali desať – jedenásť otázok, akýsi dotazník. Jedna bola o finančných pomeroch danej osoby, druhá bola adresovaná okresnému úradu, ktorého sa pýtali, koľko by daný človek mal zaplatiť s ohľadom na svoje finančné pomery. Skúmali sa detailne majetkové pomery. Videla som jedno odporúčanie, v ktorom sa uvádza, že 17-ročné dievča by nemalo zaplatiť veľa, lebo už takmer nič nemá.

Čo v jej prípade rozhodlo, že jej bola udelená výnimka?
Práveže nebola. Bola nemanželské dieťa, jej otec bol rímsky katolík. Chcela byť uznaná ako Árijka, pretože sa musela starať o matku a starú matku, obe Židovky. Napriek tomu, že okresný úrad sa prihovoril v jej prospech, výnimku nedostala. Doslova uviedli, že mala jediný majetok, nábytok, ktorý by v prípade potreby mohla predať. Vedela, že musí mať finančné zdroje pre prípad, že jej výnimku udelia.

O čom toto všetko vypovedá?
Bol to krutý a cynický režim. Neviem inak zdôvodniť, prečo mal byť niekto dôležitejší alebo lepší, len pre to, že mohol zaplatiť viac ako iní.

Dokázali by ste sa vcítiť do pozície úradníka, ktorý číta prosebné listy, dojímavé, hrozné príbehy a vie, že môže rozhodovať o živote a smrti?
Neviem si to predstaviť.

Ak bola žiadosť o výnimku zamietnutá, tiež tam bol uvedený podpis Tisa?
Keď mám pochybnosti, konzultujem dokumenty s Jamesom Wardom. Často je uvedené „zamietnuté“ a som presvedčená, že to napísal sám Tiso. Americký kolega však povie: asi máš pravdu, ale je to príliš krátke na to, aby sme to mohli povedať s istotou. Potrebujeme byť opatrní.

Čo poviete na tvrdenia obhajcov Tisa, že udelili 30- až 40-tisíc výnimiek Židom?

To je absurdné! Historici ako James Ward a Ivan Kamenec sa zhodujú, že celkovo tých výnimiek mohlo byť okolo tisíc. To zachránilo možno 4- až 5-tisíc ľudí, aj s príbuznými.

Vy sama ste videli 4 – 5 výnimiek, prečo si myslíte, že ich celkovo mohlo byť až tisíc?
Ward tieto veci skúmal dôkladne, jeho záverom dôverujem. Takmer každú škatuľu, ktorú som v archíve fondu kancelárie prezidenta republiky otvorila, už prebádal predo mnou on. Vidím to podľa jeho podpisu. Je voči mne veľmi ústretový.

Sú v archívoch aj odpovede kancelárie prezidenta pisateľom listov Tisovi?
Áno. Ľudia dostávali formálnu odpoveď – vašej žiadosti nebolo vyhovené. Jedna veta. Bez zdôvodnenia. A vrátili ľuďom doklady, ktoré poslali spolu so žiadosťou o výnimku. Často sa stalo, že v čase, keď im prišla odpoveď, už ľudia nežili, skončili v transporte do koncentračného tábora. Zaužívaná prax bolo zaslanie kópie okresnému úradu. Párkrát som videla, ako okresný úrad napísal, že je bezpredmetné hovoriť o tom, lebo daný človek bol vtedy a vtedy odtransportovaný.

Ktorý príbeh vám utkvel v pamäti osobitne?

Napríklad 33-ročná operná speváčka z Bratislavy. Bola chudobná, spievala v opere SND, starala sa o mamičku. Najprv ju poslali do zberného tábora na Patrónke, kde pár dní čakala na transport do Auschwitzu. V jej prípade išlo o druhý transport zo Slovenska. Písala Tisovi, že zo zúfalstva skončila na psychiatrii. Doslova mu píše, že keď na lôžku uvažovala o zmysle života, si uvedomila, že chcela byť kresťankou. Napísala, že keď mala 16 rokov, odišla zo židovskej cirkvi, ale neetablovala pre seba novú vieru. Dala sa pokrstiť a poslala Tisovi svoj krstný list. Zdôverila sa mu, že jej životným snom, ktorý sa jej splnil, bolo stať sa opernou speváčkou. Ale pre jej pôvod ju ako štátnu zamestnankyňu prepustili. Uvažovala som pri čítaní jej príbehu o zlomených snoch. Boli aj príbehy snúbencov, ktorí museli ukončiť vzťah pre židovský pôvod jedného z nich. A prosili Tisa o „láskavú výnimku“, aby mohli pokračovať a zosobášiť sa. Každý list je silný. Keď držím v ruke originál a vidím originálny podpis, prechádzajú mnou zimomriavky. Nedokážem pochopiť, ako to mohla byť pre šéfa kancelárie Neumanna „čistá mechanická práca“. Ľudia písali, že sú zúfalí, hladní, je im zima, boja sa o život. Ako mohli ísť Tisovi úradníci večer po práci k svojim rodinám?

Podobne ako gestapáci v Auschwitzi alebo v Sobibore.

Nielen to, oni tam aj vzali hračky židovským deťom, predtým ako ich poslali do plynu, a poslali ich svojim deťom do Rakúska alebo do Nemecka.

Poznáte identitu, mená pracovníkov Tisovej kancelárie?
Asi šiestich, robilo tam asi desať úradníkov. Boli zavalení listami, nestíhali ich vybavovať. Tá operná speváčka im napísala v decembri 1941 a trvalo rok, kým jej odpovedali – to už však bola po smrti.

Keby ste mali možnosť položiť Tisovi jednu otázku, čo by ste sa ho opýtali?
Kde je milosť a láska k blížnemu?

Madeline Vadkerty
Pracuje ako manažérka v Nadácii Milana Šimečku a ako dobrovoľníčka v Dokumentačnom Stredisku Holokaustu a tiež pre iniciatívu Zabudnuté Slovensko. Za svoje poslanie považuje podporovanie pamäti o holokauste, ľudských práv a demokratických inštitúcií. Je aj aktívnou členkou Rady pre charitu v Medzinárodnom klube žien.

V minulosti pracovala ako tlmočníčka a manažérka fundraisingu pre neziskovú organizáciu vo Washingtone, ktorá poskytuje služby ľuďom, čo prežili mučenie. Pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Bola tiež zamestnaná v Americkej diplomatickej službe v USA a žila v bývalom Sovietskom zväze. Má diplom z francúzštiny a ruštiny z Georgetown University vo Washingtone.