idem okolo kaviarne Mlados?, započujem stenou tlmený pravidelný beat.
zabočím dnu.
vnútri je červenobordové prítmie.

v kútiku je rozložená aparatúra, traja chudý chlapci za doprovodu v tom šere nie veľmi zreteľného dlhovlasého týpka s laptopom do jedného mikrofónu spievajú, po každom verši sa striedajú. beat je naliehavý, trochu uchýlný, ako tá pieseň.
myslím že to bolo takto nejako:

blúznim
je blúzka
je látka

je záclona
vo vánku

je ten
podobný
pocit
kolísania
ku spánku

stretnem Dušana, vyzerá kyslo a napäto a červivo, krúti hlavou a pije veľké pivo. nakloní sa ku mne a hovorí:

"Eva mi vymazala úplne prvý StarTrek (Ú.P.S.T.).."

"je to zlé?" spýtam sa.

"kámo, vzbĺkne z toho pekne hnusná hádka, sa ani neviem ako zadrža? s chriachľami nadávok.."

potom medzi zuby, prebodáva ma kalnými očami:

"...zlo vo mne horí jasným plameňom, kámo, ten hnev je spaľujúci.."

odpije si z piva.

"..je tak strašný, že sa neodvážim da? najavo úplnú grimasu negativity.."

pohľadom zavadím o Dušanove prsty: ako si urputne tne do okolonechtia, aj niekoľkokrát otvorí ústa, nejaké zvuky von, že teda bude pokračova? čakám..

"..je to ako bučanie hrubých, zasvinených píš?al."

vtedy skončí skladba o blúzke a blúznení, zažne sa svetlo a Dušanovi sa lesknú oči.

"čo nejestvuje liek na hrudu grobianstva? nedá sa to vráti? spä??"

a otrčí mi prázdny krígeľ a odchádza k baru.

vyzerá to tak, že na oka mih pozerám za ním.
na oka.

na uši slúchadlá. na duši dusná beznádej.
ani netuším a som vonku.
autobus mestskej hromadnej dopravy príde tesne po prvej minúte druhého tracku z Kid A.