pači

Anna Babanová hovorí, že rodovo citlivá pedagogika má už aj konkrétne výsledky. Jej žiačky sa sťažovali ministerstvu dopravy, že im vydalo preukaz cyklistu a nie cyklistky. Deti sú podľa nej vystavované rodovým stereotypom od narodenia a z každej strany.

Anna Babanová vyštudovala učiteľstvo pre 1. stupeň základných škôl na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pracuje ako metodička vzdelávacieho programu Začít spolu, ktorý predstavuje alternatívny pedagogický prístup s pozornosťou na dieťa. Je učiteľkou matematiky Hejného metódou na základnej škole Škola Můj projekt v Prahe. Dlhodobo sa venuje problematike genderovo citlivej pedagogiky, je členkou Genderovej expertnej komory Českej republiky. Podieľala sa na vzniku pedagogických príručiek zameraných na rodovo citlivé vzdelávanie. Má blog denikcitlivky.tumblr.com, na ktorom prezentuje rôzne možnosti, ako prispievať k rovnému a spravodlivému vzdelávaniu.

Svojim žiakom ste dali za úlohu zamyslieť sa nad tým, čo by sa stalo, keby sa zrazu zobudili v opačnom pohlaví. Eva napísala, že by hrala futbal a viac by športovala. Matej napísal, že by bol pokojnejší, pretože by viac premýšľal a menej sa hýbal, mohol si sám vyberať oblečenie a vedel by variť. Jáchym napísal, že ako dievča by sa zbláznil. O čom hovoria tieto odpovede?

Chlapci a dievčatá sú obklopovaní genderovými stereotypmi od narodenia a vnímajú, že postavenie mužov a žien nie je rovnaké. Chlapci to veľmi často vnímajú tak, že keby sa zrazu stali dievčatami, tak by sa ich situácia zhoršila a chytajú paniku. Dievčatám predstava stať sa chlapcom väčšinou nespôsobuje žiadne problémy.

Prekvapili vás tie odpovede?

Nie. Je to bežné cvičenie, ktoré používame v škole, keď chceme otvoriť tému rodovo citlivého vzdelávania. Predpoklad je, že dievčatá sa vedia bez problémov vcítiť do roly chlapca a nie je to pre ne ohrozujúce. Naopak, pre chlapcov to je ohrozujúce a ich reakcie bývajú prudšie a odmietavejšie. Tento predpoklad sa potvrdil. Jeden chlapec dokonca ani nenapísal súvislý text, len citoslovcia vyjadrujúce zhrozenie a des.

Ide o deti na prvom stupni základnej školy. Odkiaľ prebrali toľko rodových stereotypov?

Stereotypy ich obklopujú zo všetkých strán. Preberajú ich z kníh, z výberu hračiek a oblečenia, zo spôsobu, akým komunikujú rodičia a starí rodičia s dievčatami a s chlapcami. Keď začnete nazerať na svet z genderového uhla pohľadu, určite sa každý deň stretnete s aspoň piatimi prejavmi rodovej nerovnosti. Na detskom ihrisku počujete otca, ako dohovára synovi, aby sa pochlapil, aby neplakal ako dievča, aby vyliezol na preliezačku. Samotní rodičia sa snažia usmerňovať deti, aby sa správali ako typickí chlapci či typické dievčatá, a aby sa správali podľa nejakej normy.

Je pre deti dôležité sa identifikovať s tým, ako vyzerá správne dievča a správny chlapec?

Samozrejme. Je to pre ne kľúčové. Aj keď sa ich rodičia snažia viesť otvorene a slobodne a vedú ich k samostatnosti, v momente, keď nastúpia do škôlky a neskôr do školy, často podľahnú genderovým stereotypom. Chcú byť ako ich rovesníci. Stalo sa to aj mne s mojou dcérou. Hoci som ju viedla k širokej škále možností a ponúkala jej rôzne hračky a farby oblečenia, aj tak v jednej chvíli bol tlak rovesníkov taký silný, že zrazu chce všetko ružové. Otázne je, či si volí ružovú, pretože sa jej naozaj páči, alebo či je to pre ňu informácia, že keď budeš nosiť ružovú, budeš normálne dievča. To je ťažké posúdiť. A to je základný spor medzi tými, ktorí sa prikláňajú k feminizmu, a tými, ktorí ho odsudzujú. Je ťažké tento spor rozlúštiť, pretože genderová socializácia sa začína od momentu, ako sa dieťa narodí. Výskumy už dokázali, že keď dieťa oblečieme do ružovej perinky, ľudia majú tendenciu k nemu pristupovať ako k dievčaťu a hovoriť, aká je jemná, milá, má maličké ručičky, tenký hlások, je drobunká. Keď to isté dieťa oblečieme do modrej, tak ľudia hovoria: To je chlapec ako buk! Ten má ale veľké ruky a silný hlas!

Ak sa k dievčatám a chlapcom už od narodenia pristupuje rôznymi spôsobmi, dá sa to naprávať v škole?

Určite. Genderovo citlivá výchova je založená na tom, že aj keď je okolie rodovo stereotypné, stále má cenu, aby sa jeden učiteľ alebo učiteľka snažili o genderovú rovnosť a pomenovávali prejavy nerovnosti. Takmer každý si pamätá zo školy aspoň jedného učiteľa či učiteľku, ktorí mali na nás významný vplyv. Ak aspoň jeden učiteľ vysiela deťom hodnoty rovnosti a demokracie, má to zmysel. Niekedy možno hovoria opačne ako rodičia, ale dôležité je, aby si dieťa samo vybralo názor a najmä aby si malo z čoho vyberať.

Čo môže študentom priniesť rodovo citlivá pedagogika?

Genderová nerovnosť nie je chiméra, je to realita. Ženy dostávajú nižšie platy, chudoba je feminizovaná, teda týka sa najmä žien, máme rodovo podmienené násilie, máme obmedzené možnosti ako pre ženy, tak v niektorých situáciách aj pre mužov. Máme genderovo podmienené prístupy vyučujúcich k žiakom a žiačkam. To sú reálne problémy, ktoré neuvidíme, pokiaľ sa rod nestane jednou z tém na školách. Napríklad na pražskej pedagogickej fakulte síce existuje možnosť zvoliť si semináre zamerané na gender, ale genderovo citlivý prístup ako taký stále ešte nie je povinnou súčasťou prípravy budúcich učiteľov a učiteliek. Zatiaľ tam teda, bohužiaľ, prevláda genderová slepota.

Čo to znamená?

Vyučujúci majú pocit, že pristupujú k deťom individuálne. Hovoria, že nerobia rozdiely medzi dievčatami a chlapcami a ku všetkým pristupujú rovnako spravodlivo. V momente, keď si začneme všímať genderové stereotypy a predsudky, začneme byť ochotní s tým niečo robiť a odstraňovať dôsledky nerovností. Ale najprv musíme akceptovať, že gender je jedným z rozhodujúcich faktorov.

Ak však učitelia hovoria, že nerobia rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, prečo je potrebné zavádzať faktor rodu do vyučovania?

Oni to tak možno vnímajú, ale v praxi pristupujú inak k dievčatám a k chlapcom. Uvediem vám príklad. V jednej škole som robila výskum, ktorý sa týkal stolného tenisu. Na chodbe tam mali pingpongový stôl a žiaci sa tam mohli ísť cez prestávku zahrať. Pravidlá hry boli nastavené tak, že ktokoľvek, kto chce, si môže kedykoľvek zahrať. Ukázalo sa, že dôvodom, prečo niektoré deti, vo väčšine dievčatá, nechodili hrať stolný tenis, bolo to, že priestor okupovalo menšie množstvo stále tých istých dominantných detí, väčšinou chlapcov. V tomto prípade sme teda nenastavili pravidlá spravodlivo, pretože dievčatá nemali možnosť pre seba „vyboxovať“ priestor, aj keď z odpovedí vyplynulo, že stolný tenis vedia hrať.

Vo výskume sme sa ešte detí pýtali, že keby mali kúzelnú paličku a mohli si vyčarovať miesto za stolom, či by to urobili. Chlapci, ktorí na začiatku povedali, že pingpong nehrajú, nemali záujem si ani priestor „vyčarovať“. Dievčatá, ktoré na začiatku uviedli, že pingpong nehrajú, by si, naopak, kúzelnou paličkou veľmi rady priestor za stolom vyčarovali. Hovorí to o tom, že chlapci nehrajú na danej škole pingpong, pretože nechcú, naopak, dievčatá nehrajú pingpong, pretože nemôžu pre vonkajšie okolnosti. Výsledky výskumu nám ukázali, že sa nestačí spoliehať na to, že žijeme v demokratickej spoločnosti, kde sú možnosti otvorené všetkým rovnako. Ak by zmienená škola skutočne chcela zaistiť pre svoje deti férové podmienky, musela by pravidlá preformulovať tak, aby lepšie zodpovedali rozličným potrebám jednotlivých detí. V tom prípade, ak sa škole podarí zohľadniť skupinu dievčat a ich záujem tiež si občas zahrať pingpong, budeme môcť hovoriť o genderovo férovom školskom prostredí. Som zvedavá, či sa im to podarí.

Prejavuje sa genderová slepota aj v iných situáciách?

Áno, aj vo vyučovaní. Vo verbálnych interakciách medzi vyučujúcimi a deťmi často dominujú chlapci. Tiché deti, ktoré si nedokážu „vyboxovať“ svoj priestor, sú, naopak, často dievčatá. Následne učiteľ – alebo učiteľka – komunikuje s tými deťmi, ktoré sú aktívne, a na tie tichšie im už neostane čas. Analýza interakcií, teda kto s kým najčastejšie komunikuje počas celotriednych diskusií, prináša prekvapenie aj vyučujúcim s dlhoročnou praxou. Keď im začne gender „brnkať do nosa“, začnú si lepšie uvedomovať svoje vlastné predsudky, ich záujem vzdelávať sa v oblasti rodovo citlivej pedagogiky rastie a hľadajú možnosti, ako meniť svoj prístup.

Na blogu tiež píšete, že niektorí učitelia hovoria, že chlapci od prírody vedia lepšie rozmýšľať logicky a dievčatá sa skôr vedia bifľovať. Zvyknú učitelia zľahčovať genderové stereotypy?

Áno. Jedna učiteľka mi raz povedala: „Viete, ja som rada, že mám synov. Neviem si predstaviť, čo by som robila s dievčatami. Dievčatá sa ohovárajú, žalujú na seba a ja to neznášam.“ Ani v pedagogickom prostredí sa nehanbíme zastávať sexistické postoje. To je dôsledok genderovej slepoty. To je to isté, ako keby sme povedali, že deti s okuliarmi vedia lepšie matematiku ako deti bez okuliarov. Je to absurdné. Rovnako absurdné je hovoriť, že chlapci viac premýšľajú logicky ako dievčatá. Na pedagogickej fakulte na katedre matematiky Univerzity Karlovej nám na úvod konferencie o výučbe matematiky prednášajúca povedala, že si je vedomá toho, že to nie je populárny názor, ale že podľa nej sú chlapci v matematike naozaj lepší. A to je sama žena matematička a v publiku sedeli takmer samé ženy. Toto je neprípustné. Znemožňuje nám to, aby sme rešpektovali rovnako chlapcov ako dievčatá. Pretože takýto predsudok nám bude vždy brániť vidieť v triedach medzi ostatnými deťmi talentované matematičky, pretože dobré výsledky dievčat budeme interpretovať tak, že sa to nabiflili, ale nie je to ich nadanie.

Sú učebnice genderovo stereotypné?

Veľa z nich áno. Autorské tímy, ktoré píšu učebnice, tvoria nepochybne odborníci v danej oblasti, ale pokiaľ nezahŕňajú pri písaní genderový aspekt, je veľmi pravdepodobné, že texty týchto učebných materiálov budú genderovo zaťažené. V takých učebniciach sú potom chlapci, ktorí dievčatám navrhujú riešenia problémov, a dievčatá, ktoré sú pasívne a bezbranne čakajú na pomoc druhých. Muži a chlapci vykonávajú rôzne povolania, majú ambície, záľuby, úspechy. Dievčatá a ženy sú spájané s prejavovaním emócií, so starostlivosťou o domácnosť, o druhých ľudí a o svoj zovňajšok.

Čo sa týka napríklad dejepisu, mnohí argumentujú tým, že v dejinách bolo málo významných žien, preto v učebniciach chýbajú. Je to tak?

Áno, v učebniciach chýbajú ženy, pretože často čerpajú z encyklopédií, v ktorých tiež chýbajú ženy. To dáva zmysel. Určite je tam aj ten aspekt, že dejiny písali zvyčajne muži, takže do centra pozornosti dávali mužov a ich úspechy. Najprv si však musíme uvedomiť, že nám tam niekto chýba, potom môžeme premýšľať, prečo a čo s tým urobiť. Je to tým, že ženy sa nikdy nikde neuplatnili? To nedáva zmysel, veď sa na to pozrime čisto sedliackym rozumom. Žien je 50 percent v populácii, a tak to bolo od praveku. Je teda jasné, že za ten čas museli niečo vymyslieť a prispieť k rozvoju. Len nemajú páky, aby sa do dejín dostali. Keď si na tom dáme záležať a urobíme niečo navyše, tak tie ženy nájdeme. Napríklad umývačky na riad, jednorazové plienky, odpadkový kôš na pedál alebo stierače vymysleli ženy. Veci, ktoré sú bežnou súčasťou domácností a bez ktorých si už nevieme predstaviť život, vymysleli ženy a deti o tom ani netušia. Ale dokážu vysypať veľa mužských vynálezcov. Takže nejde o to, že by tie významné ženy neexistovali, ale chýbajú nám o nich zdroje.

Dá sa zaviesť rodovo citlivá výchova aj do iných predmetov?

Áno. Do všetkých. Princípy sú rovnaké vo všetkých predmetoch, či ide o telocvik, dejepis či matematiku. Samozrejme, v dejepise sa o tom dá hovoriť otvorene a v matematike je to skrytejšie. Ale stojí za to premýšľať nad konkrétnymi obsahmi, napríklad ako sú formulované slovné úlohy v matematike, kde sa niekedy takisto vyskytujú rodové stereotypy.

Skúsme sa pozrieť na konkrétne cvičenie z českého jazyka. Čo je zlé na vete: „Chlapci vyvádzali vo vode a dievčatá sa opaľovali na brehu.“? (Kluci dovádeli v řece a děvčata se slunila na břehu.)

Je to pekná veta, na ktorej sa deti učia gramatiku. Problém je, ak sa v učebnici vyskytuje viac viet, v ktorých sú chlapci aktívni a dievčatá pasívne. Ak sú chlapci častejšie spájaní s aktivitou, logickým myslením a rozhodovaním a ak sú dievčatá častejšie spájané s prejavovaním emócií, pasivitou a so starostlivosťou, zastiera nám to skutočnú realitu. V skutočnosti existujú aj chlapci, ktorí sa chcú vystrieť na deke a rozprávať sa o móde, a dievčatá, ktoré chcú skákať šípky do vody a ponárať sa na dno rieky.

Podobne nie je nič zlé na vete Mama melie mäso. Ale pokiaľ mama melie mäso v každom šlabikári, tak je to skresľovanie reálneho života mužov a žien tak, ako ho deti poznajú. Deti žijú v rôznych rodinných zoskupeniach a ich rodičia majú rôzne roly. Sú rodiny, v ktorých otcovia melú mäso, lebo to robia lepšie. Keď sa tvárime, že to tak nie je normálne, tak vyvíjame tlak na otcov, na matky aj na deti. Na otcov preto, že sa im vysmievame za to, že sa starajú o domácnosť, na ženy zato, lebo hovoríme, že nie sú dobrými matkami, pretože veľa pracujú, a nakoniec to nerobí dobre ani deťom, pretože si myslia, že ich rodina nie je normálna, keď nefunguje tak ako v šlabikári. Paradoxom je, že málokto z nás je typická žena alebo typický muž.

Na blogu ste písali, ako vaša žiačka chcela dať do školského časopisu vtipy o blondínke. Keď ste sa jej spýtali, či pozná vtipy aj o blondínoch, povedala, že keby to bolo o chlapcovi, už by to nebolo vtipné. Čo ste jej na to povedali?

Len som sa jej spýtala prečo. Ďalej som to nerozvíjala. Ja na deti nevyvíjam tlak, aby nasilu otvorili oči. Ja sa ich len pýtam a čakám, kým na to prídu samy. Moja stratégia je otvárať diskusie, rozprávať sa s nimi, a potom samy prichádzajú na to, čo je nefér a ako to môžu napraviť. Prvé uvedomenie zvyčajne je, že dievčatá začnú používať ženský gramatický rod. Uvedomia si, že ony sú nie žiaci, ale žiačky. Na začiatok to stačí. Keď začneme rozprávať v ženskom rode, začneme si ženy viac všímať, začneme ich viac vyhľadávať a nakoniec aj viac rešpektovať.

Takže vidíte už aj konkrétne výsledky genderovo citlivej výchovy?

Áno. Dobrým príkladom je aj to, keď sa moji žiaci a žiačky zúčastnili dopravnej výchovy. Išlo o to, že na bicykli prešli dopravným ihriskom a absolvovali dopravné testy. Ak skúšky úspešne zvládli, dostali preukaz cyklistu. Keď dievčatá dostali preukazy, ostali zarazené, že je tam preukaz cyklistu. Veď ony sú predsa cyklistky. Deti sa rozhodli, že s tým niečo urobia, a nakoniec napísali list na ministerstvo dopravy. Ministerstvo žiakom odpísalo, že ich to mrzí a budúci rok sa už nad kartičkami zamyslia. Posolstvo ani nie je to, či tam majú cyklista alebo cyklistka, ale ide o to, že sa dokázali ozvať a bojovať. Boli schopní vyhľadať číslo a adresu ministerstva a poslať list. Je to obrovská občianska angažovanosť. To som vnímala ako úplne najväčší úspech toho, o čo som sa snažila – že sa dokázali sami brániť a hájiť svoje práva.

Ubližuje sexizmus aj chlapcom?

Predsudky ubližujú rovnako chlapcom ako dievčatám. Chlapci, ktorí majú radi ružovú farbu, nemajú radi futbal, nevedia sa dobre pohybovať, radi by mali dlhé vlasy, sú považovaní za dievčenských. A tlak je veľmi silný. Rodičia karhajú synov za to, že plačú alebo prejavujú emócie. Ubližuje im to. V dospelosti zase je na mužov kladený veľký tlak, aby boli výkonní v práci, aby boli živiteľmi rodiny, a nemusia to všetci tak chcieť. Nie každého muža musí napĺňať práca a práca na vysokom poste ich môže stresovať, ale často to robia, pretože sa to od nich očakáva.

Majú rodičia odmietavý postoj k genderovo citlivej výchove?

Nestretla som sa s negatívnou reakciou zo strany rodičov. Zo začiatku bol skôr problém vysloviť slovo feminizmus, alebo mali problém so slovom gender, nevedeli, čo to znamená. Teraz sa už povedomie zvyšuje a viac to rezonuje v spoločnosti. S tým rastie aj chuť baviť sa o tom. My v škole robíme stretnutia s rodičmi a rozprávame sa s nimi o genderovo citlivej výchove. Je dôležité, že rodičia majú snahu informovať sa a diskutovať. Máme stále viac a viac rodičov, ktorí nie sú spokojní s tradičnou školou, kde napríklad nie je medzipredmetová výučba, kde sa kladie dôraz na známky, dávajú sa tresty. Tomuto už rodičia hovoria nie. Zaujímajú sa o to, aká je klíma v triede, a tu už sme krôčik od toho, aby im vadilo, že v triede je genderová nespravodlivosť, a teda aj zlá klíma.

Pýtam sa preto, lebo na Slovensku bolo pred troma rokmi referendum, v ktorom bola okrem iného aj otázka, či súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na sexuálnej výchove, ak s tým nesúhlasia rodičia či samotní žiaci. Alebo sme mali v šlabikári príklad mamy, ktorá sa rozviedla a začala chodiť s novým „ujom“, a dvihla sa proti tomu vlna odporu. Majú rodičia právo rozhodnúť, v čom sa má a nemá vzdelávať ich dieťa a akým spôsobom sa má vzdelávať?

Pozvanie rodičov k výchove je nevyhnutný a dobrý krok. Partnerstvo medzi školou a rodinou je dôležité, minimálne pre dieťa, keďže pendluje medzi týmito dvoma priestormi a musí tam byť súlad. Napríklad v programe Začít spolu, ktorý v Českej republike zaštiťuje organizácia Step by Step Česká republika, v ktorej pôsobím ako metodička, je rola rodiny výrazne posilňovaná. Rodičia sú pozývaní do výučby. Ráno na nich čaká úloha, ktorú majú splniť spolu s deťmi, takisto robíme niekoľkokrát ročne stretnutia medzi rodičmi, učiteľom a dieťaťom a rozprávame sa spolu o výučbe. Je to partnerstvo. A tu je priestor na to, aby sa vyjasňovali spoločné hodnoty a ošetrovalo to, keď hodnoty nie sú spoločné. Rovnocenný, partnerský a rešpektujúci dialóg je dôležitý a deje sa na mnohých školách a vedie to k pozitívnym výsledkom. Môže sa stať, že veriaca rodina má iné hodnoty. Môže pomôcť, keď si vyjasníme medzi sebou svoje postoje. Ale na druhej strane, nie je v ich kompetencii, aby zasahovali do práce odborných tímov. Rodičia, ktorí nemajú pedagogické vzdelanie a skúsenosti, nemajú ani kompetencie, aby rozhodovali o vyučovaní svojich detí.

Od ktorého ročníka by sa mala zavádzať sexuálna výchova?

Dá sa povedať, že o niektorých veciach, ktoré spadajú do sexuálnej výchovy, hovoríme už na prvom stupni, hoci tam predmet sexuálna výchova nie je zaradený. Témy ako rola dievčat a chlapcov, telesné prejavy či náklonnosť k iným ľuďom by mali odznieť čo najskôr. Aj pre samotné deti sú to atraktívne témy. Je však dôležité, aby učiteľ alebo učiteľka boli v súlade s tým, čo hovoria. Musia si sami nájsť hranice, v rámci ktorých sa s deťmi vedia o týchto témach baviť. Musia sa cítiť silní, aby ustáli aj netradičné názory. Genderovo citlivá pedagogika nediktuje, čo si máme myslieť či ako sa máme správať. Jej cieľom ani nie je obracať genderové roly alebo útočiť na tradičné rodiny. Ide o presný opak. Teda o to, aby dievčatá a chlapci mohli žiť svoje životy slobodne, bez strachu z toho, že nenapĺňajú niečie predstavy o tom, ako sa má normálny chlapec či dievča správať. Vynikajúci učitelia a učiteľky sa poznajú podľa toho, že vedú deti k tomu, aby sa samy pýtali, a zároveň sa vedia pýtať. To sú pre zasadené semienka genderovo citlivého vzdelávania výborné podmienky. Tak azda z tých semienok čoskoro niečo vyrastie.