Je pekné byť úspešný muž, ale čo s tými ostatnými?
10. 8. 2018 15:02:33 | Eva Borušovičová
SITA/AP

Aké to je, keď stojíte vzadu.

Autorka je režisérka

Viete, kam sa vo vašom meste dostanete bez problémov s kočíkom alebo na invalidnom vozíčku? Ak nechodíte s kočíkom a nepotrebujete vozíček, bude sa vám iste zdať, že takých miest je dosť. Lebo ak natrafíte na schody, nezastavia vás, jednoducho po nich vyjdete a zabudnete na ne. Ak nemáte kolieska, všetko je pre vás bezbariérové.

Myslíte si, že u nás ženy čelia sexuálnemu obťažovaniu? Trebárs na vašom pracovisku. Nepríjemné poznámky, nechutné vtipy, dotyky a návrhy. Vaša odpoveď bude asi závisieť od toho, či ste šéf, alebo podriadená. Fakt som si pripadala ako v nepodarenom vtipe, keď som sa o kampani #metoo rozprávala u nás na fakulte najskôr so svojimi mužskými kolegami a potom so študentkami. Boli to dva paralelné vesmíry, ktoré vykazovali isté známky vonkajšej podobnosti, ale inak boli celkom rozdielne. Ak sa vás niečo osobne netýka, takmer nikdy to nevidíte.

„Nikto Rómom nebráni chodiť do školy a učiť sa. Je to len ich vlastný problém, že sa im nechce pracovať a radšej budú na sociálnych dávkach,“ povedal mi jeden inak rozumný muž vychádzajúci zo svojej životnej skúsenosti. Dieťa milujúcich rodičov, zdravý, ambiciózny, modrooký, s dobrou pamäťou, do školy to mal na skok, v taške desiata, za chrbtom rodičia, ktorí mu kupovali lego a knihy.
Ženy domov, muži do parlamentu

Nedávno môj kamarát vyhlásil, že mužská rola v spoločnosti je o prevzatí zodpovednosti a ženská o udržiavaní integrity rodiny. Nesúhlasila som, myslím, že aj muži sú dôležití v rodinách a o smerovaní spoločnosti by mali rozhodovať aj ženy, keďže tvoria polovicu populácie. Hovorili sme o tom stále hlasnejšie, až sa ma spýtal, či sa teda on ako biely vzdelaný úspešný muž-katolík má akože cítiť vinný za všetko, čo my ostatní nedokážeme a nemôžeme. Podstata problému však nie je v pocite viny. Podstata problému je v potrebe empatie. Teda vcítení sa do toho druhého.

A ešte jedno čarovné slovíčko žiari na obzore našej hypotetickej spravodlivejšej budúcnosti. Inklúzia. Teda hľadanie možností, ako sa rôznorodým ľuďom môžu dostať rovnaké podmienky na vzdelanie a využitie potenciálu.

Možno máte pocit, že sa vás to netýka. Ste bezproblémový. Ste muž. Nemáte zdravotné postihnutie, dysgrafiu a dyslexiu považujete za panské huncútstvo vymyslené pre lenivé deti, váš rodokmeň je prekrásne slovenský až k Svätoplukovi. Lenže neviete, aké bude dieťa alebo vnúča, ktoré vám pribudne do rodiny, neviete, či na tom vozíku nakoniec neskončíte vy alebo niekto, koho nadovšetko milujete.

Nebolo by predsa len fajn skúsiť to tu zariadiť tak, aby sa nám žilo lepšie všetkým, nie iba tým, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou ako mocný a zdravý chlapec z dobrej rodiny?
Obuj si moje topánky a nepotkni sa

V triede na gymnáziu je na zemi nakreslená čiara a na nej stoja pätnásťroční študenti. Každý z nich má v ruke kartičku s novou identitou. Vysoký mládenec si vyžreboval identitu „Som dcéra diplomatov“. Svetlovlasé dievča drží kartičku s nápisom „Som rómsky chlapec z osady, sme chudobní“. Ďalší mládenec prevzal identitu „Som dcéra vietnamských prisťahovalcov“.

Sú tu rôzne varianty toho, ako je možné sa narodiť. Ako zdravé dieťa ekonomicky zabezpečených rodičov, ale aj s postihnutím, s utečeneckou skúsenosťou, do rodiny etnickej menšiny. Študenti sústredene hľadia na lektorku. Tá povie: „Budem vám dávať otázky. Ten, kto na otázku môže odpovedať áno, urobí krok dopredu.“

Potom sa začne pýtať: Máš doma svoj písací stôl? Máte doma knihy? Môžeš si dovoliť ísť do divadla alebo do kina? Nikto sa ti nevysmieva? Niektorí mladí ľudia postupujú rýchlo vpred. Lebo majú, môžu, sú podporovaní a chránení. Mnohí sa dostanú len do stredu miestnosti. A veľa ich zostane kúsok za štartom, ďaleko nepostúpili. Chceli by, ale nemôžu na otázky odpovedať áno. Bez toho, aby to zapríčinili, mnoho detí nemá šancu na dobré vzdelanie a uplatnenie. Vyžrebovali si nevýhodnú identitu. Zle sa narodili.

„Výskumy dokazujú, že mnoho ľudí, ktorí to niekam dotiahli, majú vzdelanie, pozície a peniaze, si myslí, že všetci si za to, kde sme, môžeme sami,“ hovorí Stana Schencková z Berlína, lektorka a projektová manažérka v oblasti inklúzie. „Segregujeme. Vytvára sa elita, ktorá sa na ostatných pozerá zhora a je presvedčená o tom, že všetci máme rovnaké šance a oni svoju pozíciu dosiahli len vlastnou zásluhou. Takéto zmýšľanie má veľmi negatívny vplyv na nesolidárne nastavenie spoločnosti.“

Cvičenie, pri ktorom si študenti vyžrebovali identity a dôkladne si predstavili svoje nové životy– napríklad koľko majú súrodencov, či majú svoju izbu, čo majú na raňajky a z čoho majú strach – prinieslo mnoho zaujímavých zistení.

„Ak sa žiaci mali identifikovať s niekým, kto vyrastá v dobrých podmienkach, má materiálne zázemie a je podporovaný okolím, ľahko vhupli do identity „dcéra/syn diplomata a profesorky s dobrým materiálnym zabezpečením,“ hovorí Stana Schenck.

“

Žiť naplnený život neznamená kráčať v ústrety úspechu omráčení predstavou o vlastnej výnimočnosti.„

„Mnohí však boli prvýkrát v živote nútení zamyslieť sa, prečo je pre deti migrantov ťažšie sa uplatniť a pri otázke Nie si vystavený/vystavená diskriminácii? zostali stáť. Pre iných bolo zase ťažké predstaviť si, že sú dieťaťom so zdravotným postihnutím, pretože nikoho s postihnutím nepoznajú. A ešte jedna vec bola dôležitá: chlapci, ktorí si vyžrebovali identitu dievčaťa, zrazu v bode, keď mali odpovedať na otázku Nemusíš sa báť sexuálneho zneužitia? zostali stáť. Pocítili ten rozdiel.“

Je jasné, že jedna lastovička leto nespraví a cvičenie, v ktorom sa na hodinu reinkarnujeme do niekoho iného, neurobí z ignoranta v rozkvete puberty mladého Gándhího. Lepšie je však aspoň sa pokúsiť ukazovať svet z rôznych perspektív než to nechať tak a dúfať, že si ľudia veci sami uvedomia. Neuvedomia.

Každého z nás formuje vlastná životná skúsenosť. A ten, kto sa nestretol s diskrimináciou a obmedzením, bude mať pocit, že diskriminácia a obmedzenia neexistujú alebo sú zanedbateľné. Neuvedomí si, že ich dosah môže byť fatálny a zásadne ovplyvniť život tých, ktorých sa týka.
Horda Ázijcov a blonďavá madam

Dcéra mojej priateľky žije a pracuje v Ázii. Je to usmievavá Slovenka, blondína, svetoobčianka. Ak by ste sa jej ešte nedávno spýtali, či sa stretla s rasizmom a xenofóbiou, pokrčila by plecami. Možno niekde, nejakí blázni, extrémisti, ale tu sme predsa všetci normálni, neriešime hlúposti.

A potom sa so skupinou kolegov vybrala na výlet do Európy. Pamiatky v Taliansku a tak. A zažila to. S akým pohŕdaním hovorili sprievodcovia a recepční s „tými šikmookými“, ako sa správali čašníci a predavači. Ako neskrývane dávali jej a jej kolegom najavo, že ona je pre nich madam, s ktorou hovoria s úctou a oni otravní turisti, ktorých tváre sa nedajú rozoznať jedna od druhej.

Dievčina bola šokovaná. Má priateľa pôvodom z Taiwanu, ak budú mať spolu deti, čomu budú vystavené v kontakte s ľuďmi v Európe? Môže vôbec uvažovať o tom, že by s takými deťmi prišla na Slovensko a žila tu?

Francúzsky politológ Christophe Bertossi povedal, že moderné demokracie čelia novodobému fenoménu. Elity, ktoré obdivujeme, sa odstrihli od riešenia sociálnych problémov a naopak prehlbujú socio-ekonomickú priepasť. Podľa neho je nevyhnutné priznanie rovnakej dôstojnosti a úcty všetkým členom multikultúrnej spoločnosti. Vzhľadom na negatívne stereotypy o niektorých skupinách ľudí a vzostup nacionalizmu a xenofóbneho populizmu je to však zložitá úloha.
Tvoje šťastie je aj moje

Stana Schenck hovorí, že našou nádejou sú mladí ľudia, ktorí majú veľký potenciál vnímať svet empaticky. Je to však schopnosť, ktorá, ak sa nerozvíja, zakrpatie. „Najlepšou cestou je osobná skúsenosť. Dať mladým ľuďom možnosť vyrastať v rôznorodom prostredí. Netriediť deti do škatuliek a neoddeľovať. Mali by dostať šancu sa jeden od druhého učiť a chápať sa.“

A ešte predtým, než to celé prehodíme na naše deti, zahľaďme sa na Rómov. Ich problém je zložitý, ale jeden krok môže urobiť úplne každý: správať sa k nim tak, ako očakávame, že budú ľudia pristupovať k nám: teda byť zdvorilí, vykať im a odzdraviť – neverili by ste, koľko u nás žije ľudí, pre ktorých to nie je samozrejmosť.

Lebo žiť naplnený život neznamená kráčať v ústrety úspechu omráčení predstavou o vlastnej výnimočnosti, ale žiť s vedomím, že aj tí okolo majú na taký život šancu. Nežime v mylnom presvedčení, že sme si sami strojcom svojho šťastia. Nie sme.
Zdroj: https://komentare.sme.sk/c/20889367/je-pekne-byt-uspesny-muz-ale-co-s-tymi-ostatnymi.html