Ivana Maleš: Výrobky na jedno použitie treba eliminovať a vyrábať tie, čo sa dajú používať opakovane
Cieľom nie je recyklovať viac odpadu, ale predchádzať jeho vzniku, tvrdí konzultantka z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky.

IVANA MALEŠ sa narodila v roku 1979 v Novom Sade v Srbsku, vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Pracuje v oblasti odpadového hospodárstva. Spoluzakladala Inštitút cirkulárnej ekonomiky, v ktorom dodnes pôsobí ako konzultantka. Je vydatá, má jedno dieťa, žije v Bratislave. Tento rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v júnovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Narodili ste sa v Srbsku, od roku 1998 žijete na Slovensku. Čo vás sem priviedlo?

Pochádzam z Báčskeho Petrovca, kde žije veľká komunita Slovákov. Chodila som tam na slovenskú základnú školu aj gymnázium, slovenčina je teda môj materinský jazyk. Vysokú školu som si vybrala na Slovensku, lebo v Srbsku sa bežne študuje šesť aj sedem rokov, čo sa mi zdalo veľa.

Odchod som nikdy neoľutovala, domov sa vraciam vždy na Veľkú noc a na Vianoce, inak sa tam snažím za mamou cestovať každé dva až tri mesiace.

Nechceli ste sa po škole vrátiť a skúsiť kariéru v Srbsku?

Pôvodne áno, ale práve vtedy sa v Srbsku udial atentát na politika Zorana Djindjiča. Bol to zlom, ktorý mi napovedal, že asi by ešte nebolo správne vrátiť sa. Do toho mi prišla ponuka nastúpiť do firmy, ktorá sa zaoberá odpadmi, a už som pri tom ostala. Ponuka bola veľmi zaujímavá, vedela som, že takú príležitosť v Srbsku mať nebudem. Baví ma to dodnes, nemám preto dôvod to meniť.

Kedy ste sa začali zaujímať o to, ako fungovať tak, aby ste po sebe zanechávali čo najmenšie škody na životnom prostredí? Bol to dlhodobý proces, alebo rozhodla konkrétna udalosť? Lebo človek si tým trochu komplikuje život, nie?

Možno na začiatku, neskôr sa mu zásadne zjednoduší. Máme doma oveľa menej vecí a spotrebúvame oveľa menej tovarov a služieb než kedysi. Silný moment prišiel, už keď som bola na základnej škole. Vtedy sa totiž začala vojna v Juhoslávii.

Premýšľala som, čo sa deje, a počúvala historky ľudí, ako k nim niekto prišiel a povedal, aby si zbalili základné veci a utiekli. Zaujímalo ma, čo by som si v takom prípade z toho množstva vecí vzala ja sama. Odvtedy viem, koľko zbytočností, ktoré nepotrebujeme, zhromažďujeme.

V živote totiž stačí mať to, čo si za desať minút zoberieme a prenesieme inam, pričom o nič dôležité neprídeme. Možno aj preto som chcela v živote robiť čosi užitočné, konkrétne veci, ktoré pomáhajú robiť svet lepším.

Na Slovensku ste dvadsať rokov. Urobili sme v oblasti zaobchádzania s odpadmi výrazný pokrok?

Nepochybne, veď pred dvadsiatimi rokmi bola recyklácia zabehnutá možno len v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku. Dnes je v povedomí ľudí aj u nás.

Ja som začala triediť odpad od začiatku, dokonca, keď sme pred ôsmimi rokmi bývali v Banskej Štiavnici, hneď sme si kúpili aj záhradný kompostér. Videla som, že vďaka nemu produkujeme oveľa menej odpadu, prakticky sme prestali vynášať smeti. K tomu sme potraviny odoberali najmä od lokálnych pestovateľov a chovateľov, pričom sme si k nim nosili vlastné obaly.

Keď som začiatkom 90. rokov pracoval v Nemecku, majiteľ ma upozornil, aby som triedil odpad už v smetných nádobách v kuchyni, inak mu ho smetiari vôbec nevyvezú. Pre mňa to bola novinka, v kuchyni sme doma mali len jeden kôš.

Dnes sa už odpad triedi aj na Slovensku, ale ani zďaleka netriedia všetci. Možnosti pritom majú, len sa im nechce. A možno si vôbec neuvedomujú, že ak odpad netriedia, všetko nakoniec skončí na skládke a raz sa im to vráti cez vyššie poplatky a horšie životné prostredie.

Možno ich demotivuje aj to, že videli, ako smetiari triedený odpad vysypali do jedného auta. V Bratislave sa taký prípad stal. Odvtedy som neraz počul argument, že načo triediť, keď vývozca odpadu na to aj tak kašle.

To bolo už dávno, zberová spoločnosť to nespočetnekrát vysvetľovala. Navyše, jeden prípad neznamená, že sa to deje pri každom zbere. Faktom je, že spracovatelia odpadov by mali lepšie komunikovať a domácnosti motivovať.

Mnohí aj majú snahu triediť, ale nevedia, ako to robiť správne. Slovensko je dnes v triedení odpadu na predposlednom mieste zo všetkých krajín EÚ. Zaviazali sme sa pritom, že do roku 2020 budeme triediť a recyklovať 50 percent našich odpadov.

A kde sme dnes?

Na 12 percentách, čo je málo.

V tomto však musia zohrať rolu aj školy, lebo ľudia bežne netušia, čo všetko sa dá recyklovať. Ja som sa až na vašich stránkach dozvedel, že papier na pečenie môže ísť do kompostu. Generácia našich rodičov a starých rodičov, ktorá desaťročia triediť odpad nemusela, to deti a mládež naučí ťažko.

Malo by to byť súčasťou povinnej výučby v rámci viacerých predmetov. Dnes sa táto téma do škôl dostáva len v rámci projektov, ktoré realizujú neziskové organizácie, čo je málo. V praxi sa deje aj to, že deti vedia, ako triediť odpad, ale rodičia na to nereflektujú, lebo o tom nemajú informácie. A doma rozhodujú dospelí, nie ich potomkovia.

Deti pritom majú záujem – keď sa stredoškolákov, ktorí sa obvykle tvária, že im je ukradnutý celý svet, pýtame, čo je dôležité, sami upozornia na životné prostredie ako na prioritu.

Ako motivovať dospelých?

Argumentmi a finančne. Kto triedi odpad, mal by za odvoz odpadu platiť menej.

Nepomohlo by aj to, o čom som počul v Nemecku? Že ak netriediš, nevyvezieme ti odpad vôbec?

Obávam sa, že u nás by to dopadlo tak, že ľudia by to vyvážali niekam sami. Vznikali by ďalšie čierne skládky. Oveľa lepším systémom je „zaplať toľko, koľko vyhodíš“. Ľudí by to motivovalo produkovať menej odpadov.

Každý by mal nádoby na zmesový komunálny odpad a na triedený zber, pričom by sa zaznamenávalo, koľko ktorého odpadu sa z jednej domácnosti vyvezie. Vývoz zmesového odpadu by bol, samozrejme, najdrahší.

Viem si to predstaviť v rodinných domoch, ale nie v panelákoch, kde rovnaké kontajnery využívajú desiatky rodín naraz. Stačí pár nemotivovaných jednotlivcov a doplatia na to všetci.

Je to o fungovaní komunity a o tom, ako sa ľudia medzi sebou dohodnú. Pred dvomi rokmi sme boli v talianskom Miláne v štvrti, kde žijú len imigranti z iných kultúr. A tak, ako ste vy boli začiatkom 90. rokov prekvapený z triedenia odpadov v Nemecku, tak boli oni prekvapení z povinného triedenia v Taliansku. Faktom je, že si rýchlo zvykli, lebo pochopili, že ich prostredie bude krajšie a vývoz odpadov bude pre nich lacnejší.

Vy ste ešte asi neboli na schôdzi vlastníkov bytov v paneláku. Tam sa ľudia nevedia dohodnúť ani na maličkostiach, nieto na koncepčných veciach.

Práveže som bola, poznám to. Napriek tomu si myslím, že sa dá dohodnúť. Môže to nejaký čas trvať, ale je to možné. Poviem príklad – kedysi sme bývali v bytovke, kde sme mali až tri kontajnery na zmesový komunálny odpad, pričom do termínu vývozu sa nikdy nenaplnili viac ako dva. Jeden sme preto po dohode zrušili, čím sme všetci ušetrili aj peniaze. Jasné, že to nejde hneď, robí sa to pomalými krokmi, ale keď sa chce, všetko ide.

Pôsobíte v Inštitúte cirkulárnej ekonomiky. Dnes fungujeme v spoločnosti tak, že z vyťažených surovín vyrobíme produkt, ktorý distribuujeme, kúpime a používame, aby nakoniec skončil ako odpad. Vy chcete, aby bol odpad zdrojom ďalších výrobkov, čím sa jednak ušetrí na prírodných surovinách, jednak vznikne menej odpadov. Laicky to pôsobí, že cirkulárna ekonomika je vlastne synonymom recyklácie. V čom je to potom nové?

Je to čosi iné. V rámci cirkulárnej ekonomiky sa dokonca recykluje ešte menej ako dnes. Prioritou je totiž predchádzanie vzniku odpadov. Dnes sa vyťaží surovina a ďalším krokom je tvorba dizajnu výrobkov.

My chceme, aby tie veci boli trvácne, opraviteľné, rozobrateľné, aby sme ich nemuseli nakupovať tak často. Vezmite si, koľko je na trhu jednorazových produktov – použijú sa a o pár sekúnd je z nich odpad. Treba ich eliminovať a vyrábať len produkty, ktoré sa dajú použiť opakovane.

Na to, samozrejme, treba aj uvedomelých spotrebiteľov. Recyklácia v rámci cirkulárnej ekonomiky nastupuje, až keď už nie je iná možnosť. Vtedy sa výrobok rozoberie a jeho jednotlivé komponenty sa využijú na ďalšie spracovanie, prípadne sa upravia na surovinu, ktorú sme pôvodne vzali z prírody.

Výraznou podporou by teda bola takzvaná zdieľaná ekonomika, kde by sme si vzájomne požičiavali to, čo si nechceme kúpiť. Menej nákupov znamená menej odpadu.

Samozrejme. Nemusíme všetko vlastniť, nech tie veci pokojne vlastnia priamo výrobcovia, ktorí budú zodpovední aj za to, ako sa s ich výrobkami nakladá a čo urobia s odpadom. Každý pozná prípady, keď sa zdieľajú napríklad bicykle v rámci „bike sharingu“ – nie každý ich vlastní, ale v prípade potreby si ich vie požičať.

Viem si predstaviť, že by čosi také prevádzkovali priamo mestá. Dnes už fungujú aj takzvané knižnice vecí – málokto potrebuje vŕtačku, stan alebo šijací stroj každý deň. V takom prípade ich nepotrebuje kupovať, stačí si ich na potrebný čas prenajať.

Nie je to však len klamanie samého seba? Ak si potrebujem požičať väčšie veci, pričom po ne musím zájsť autom na druhý koniec mesta, prísť domov, vrátiť ich po použití a opäť prísť domov, znečisťujem životné prostredie splodinami. Má to potom efekt?

Preto tieto služby musia byť bežne dostupné, nie ojedinelé. Dnes sme v tom procese len na začiatku, postupne sa to však bude rozširovať. Aktuálne sú podobné knižnice v Bratislave dve, ale nevidím problém, aby ich mala každá mestská časť, prípadne rôzne komunity ľudí.

Mám kamarátku, ktorá si kúpila dom v radovej zástavbe, kde si všetci susedia kúpili spoločný vertikulátor. Všetci totiž majú trávnik, nie je však dôvod, aby stroj vlastnil každý z nich, jednoducho si ho požičiavajú podľa potreby.

Vždy tu však bude problém s výrobcami produktov. Keď sa mi trebárs rozbilo predné svetlo na aute, stačilo mi vymeniť sklo. Predajca náhradných dielov mi však tvrdil, že samotné sklo sa kúpiť nedá, musel som kúpiť celé svetlo. Dôvodom je biznis – prečo by mi mal výrobca predať niečo za pár centov, keď ma vie donútiť minúť desiatky či stovky eur?

Výrobcovia takto budú postupovať len do chvíle, kým majú lacné suroviny a lacný vývoz a likvidáciu odpadov. Keby tie dve veci boli výraznou nákladovou položkou, museli by zmeniť prístup. Zrazu by pre nich bolo dôležité, aby nadizajnovali svetlo, kde sa dá vymeniť len samotné sklo, len aby mali menej odpadu pri výrobe.

Že raz budú za odpady platiť oveľa viac, je pritom isté. Okrem toho, už dnes sa niektoré veľké firmy snažia zmeniť orientáciu z predaja produktov na prevádzkovanie služieb.

Konkrétne?

Napríklad od istej spoločnosti si môžete prenajať svetlo. Ak máte veľkú administratívnu budovu, nemusíte si do nej kupovať svietidlá. Inštaluje ich tam firma a vy jej platíte len za to, koľko svietite, pričom firma sa stará aj o kompletný servis.

Výrobcu to prinútilo vyvíjať svietidlá, ktoré vydržia čo najdlhšie, lebo kratšia životnosť znamená aj viac nákladov na likvidáciu odpadu. Tomuto systému sa hovorí „product to service“. Podobne sa už začali správať aj niektorí výrobcovia výťahov alebo oblečenia.

Znie to dobre, ale sú to len lastovičky.

Zatiaľ. V Holandsku a Dánsku si takto viete prenajímať aj oblečenie pre malé deti. Tie totiž z vecí, ktoré im kúpite, rýchlo vyrastú. Výsledkom je hromadenie oblečenia, s ktorým sa musíte nejako vysporiadať, hoci ste zaň zaplatili veľa peňazí.

V spomínaných krajinách oblečenie deťom do troch rokov kupovať nemusíte, len si ho prenajmete – vždy, keď dieťa povyrastie, firma vám pošle nové oblečenie, pričom to použité vrátite, aby ho mohli prenajať iným rodinám. V praxi sa teda vyrába menej oblečenia a viac peňazí než v jeho predaji sa točí v službách.

Veľkým problémom stále ostávajú obaly.

Preto EÚ uvažuje, že nerecyklovateľné obaly budú musieť byť oveľa drahšie, aby si ľudia rozmysleli, do čoho nakupujú, a firmy zase premýšľali, či sa im oplatí vyrábať drahé obaly. Budú totiž musieť platiť oveľa vyšší poplatok.

Šesť najväčších výrobcov potravín minulý rok podpísalo dohodu, že do roku 2025 budú mať výhradne recyklovateľné obaly. Môže sa vám tak stať, že prídete do obchodu, kde ten istý džús v recyklovateľnom obale bude stáť jedno euro a v nerecyklovateľnom obale päť eur. Spotrebiteľ si potom dobre rozmyslí, čo si vyberie.

Som skeptik, lebo my sa tu dlhé roky nevieme dohodnúť ani len na tom, aby sa povinne zálohovali plastové fľaše. Lobingu obchodníkov, ktorí tvrdia, že na to nemajú priestory a zvýšia sa im náklady, čo budú musieť premietnuť do cien, sa politici nevedia postaviť.

Poviem vám príbeh, ktorý na našej konferencii spomínal jeden materiálový vedec. Pred tromi rokmi bol v Singapure a tamojším potravinárom ponúkal obaly z bioplastu. Odmietli s tým, že sa má ozvať, až keď ho dokáže vyrobiť v podobnej cene ako obal z obyčajného plastu z ropy.

Nedávno za ním prišli sami. Keď povedal, že cena síce klesla, ale stále nie dostatočne, reagovali, že o cenu im už nejde, že prednosť má ekológia. A že si za ňu jednoducho zaplatia. Trend je teda jasný.

Máte prehľad o tom, čo všetko zbytočne hádžeme do smetí?

Áno, robíme o tom analýzy. V istej obci, v ktorej sú všetci obyvatelia zamestnaní, sme na vzorke 25 domácností zistili, že v každej rodine sa vyhadzuje pečivo. V mnohých prípadoch šlo dokonca o nerozbalené vianočky či chleby, dokonca aj piškóty a mrazené pizze. Časť z tých vecí ani nebola po lehote spotreby.

Je to dôkaz toho, že lacné a ľahko dostupné veci si nevážime. Na vlastnej rodine som si zase všimla, že hoci nakupujeme len kvalitné, a teda drahšie potraviny, nestojí nás to viac, ako kedysi, keď sme nakupovali menej kvalitné veci.

Časť ľudí si myslí, že to, o čo sa snažíte, je len ďalšia módna vlna, ktorá prejde. Majú totiž svoje skúsenosti – kravské mlieko sa považovalo za zdravé, dnes niektorí nariekajú, že zahlieňuje a škodí, špenát bol vraj plný železa, dnes sa to spochybňuje, vajcia sa mali obmedzovať pre cholesterol, dnes to už vraj neplatí, jedni vravia, že biopotraviny sú zdravšie, iní to vyvracajú a označujú za predraženú bublinu. Desaťročia tiež počúvali o tom, že sa čoskoro minú svetové zásoby ropy, pričom stále pokojne a relatívne lacno tankujú, vedci sa dokonca nevedia zhodnúť ani na globálnom otepľovaní. Ako sa majú zorientovať v množstve protichodných informácií a uveriť, že cirkulárna ekonomika je naozaj dôležitá?

Môžem ukázať len svoj vlastný príklad. Mám normálnu rodinu, nie sme ani bio-, ani ekofanatici, len sa snažíme žiť tak, aby sme čo najmenej škodili životnému prostrediu. Nedávno som sa rozprávala s ambasádorkou „zero waste“ Beou Johnson, ktorá propaguje životný štýl bez produkovania odpadov. Spomínala, že keď sa vracia do krajín, v ktorých už raz bola, vidí, ako sa tieto veci posúvajú ďalej, ako si ľudia stále viac uvedomujú dôležitosť ochrany prostredia, v ktorom žijú. Možno sa to teda nezdá, ale ako spoločnosť sa výrazne meníme. Pomaly, ale predsa.

V čom konkrétne sa to prejavuje?

V mnohých veciach. Uvediem príklad – pred rokom sme tu nemali ani jeden bezobalový obchod. Dnes je ich len v Bratislave niekoľko, ďalšie sú v Trenčíne, Piešťanoch, Banskej Štiavnici, chystá sa aj v Banskej Bystrici. Za módny výstrelok to kritici budú považovať len do chvíle, kým zistia, že inak sa fungovať nedá.

Mám kamarátku, ktorá je už 18 rokov vegánka. Spomínala mi, že v začiatkoch si tu okrem tofu nemala čo kúpiť. Dnes je výber vegánskych potravín obrovský, vegánov je mnoho a len v Bratislave sa dvakrát ročne konajú vegánske hody. Je to dôkaz, že spoločnosť sa jednoznačne vyvíja.

V ktorých krajinách funguje cirkulárna ekonomika?

Napríklad v Holandsku, kde sa to celé zrodilo, a kde to pochopili politici, výrobcovia aj spotrebitelia. Solídne je na tom aj Slovinsko, ktoré to dalo do svojej oficiálnej štátnej stratégie. Po roku 2008, keď počas krízy prišlo o veľkú časť priemyslu, si uvedomilo, že to môže byť vhodný spôsob naštartovania ekonomiky. Napríklad mesto Maribor celú infraštruktúru vyvíja výhradne v zmysle požiadaviek cirkulárnej ekonomiky.

Z vašich analýz vyplýva, že slovenské domácnosti by pri správnom triedení mali tvoriť len 13 percent zmesového komunálneho odpadu, ktorý skončí na skládke alebo v spaľovni. V skutočnosti ho tvoríme až 69 percent. Skúste poradiť, čo môžeme okamžite robiť inak.

Napríklad si kúpiť záhradný kompostér a dávať doň všetok biologický odpad. Možnosťou je aj využívanie nádoby na bioodpad, ktorú vám poskytne samospráva. Už toto je obrovský krok, lebo v praxi zistíte, že až polovicu odpadu viete využiť v záhrade.

Triediť treba aj ostatné odpady – papier, sklo, plasty, kovy, nápojové kartóny, textil, nebezpečný odpad. Veľa viete urobiť tým, že na nákupy si budete nosiť vlastnú plátennú tašku, že pečivo ani iné tovary si nebudete vkladať do mikroténových vrecúšok z obchodu, ale prinesiete si vlastné podobne ako obaly na vajíčka.

Nikdy nekupujte viac, ako spotrebujete. Vyhýbajte sa jednorazovým plastovým výrobkom – tanierom, príborom aj slamkám – používajú sa pár sekúnd až minút a stanú sa odpadom. Nakupujte lokálne produkty od výrobcov vo vašom okolí na trhoviskách a u blízkych farmárov, nie výrobky z druhej strany sveta, ktoré sem treba doviezť.

Ak si beriete menu z reštaurácií, prineste si vlastnú nádobu, lebo polystyrénové obaly, do ktorých ich balia, sú nerecyklovateľné. Končia na skládkach, kde sa budú rozkladať tisícky rokov. Ak máte chuť na kávu, nepoužívajte automaty s plastovými pohárikmi, dajte si ju normálne v podniku, prípadne tam, kde ju ponúkajú v klasických šálkach.

Dobrá voľba asi nebude ani domáci kávovar na kapsule.

Ten je síce lacný, ale samotné kapsule sú drahé, navyše sa skladajú z plastu a hliníka, čo v praxi znamení rozklad v stovkách rokov. A káva z nich nie je práve kvalitná, navyše je štvornásobne drahšia.

Roky doma nepoužívate plastovú fóliu. Do čoho doma balíte potraviny na uskladnenie v chladničke, napríklad syr či šunku?

Do voskového papiera, do škatuliek zo zmrzliny, prípadne do akýchkoľvek uzatvárateľných nádob. Plastová fólia znečistená potravinami je nerecyklovateľná.

Dá sa ekologicky vysporiadať aj s drogériou?

Dnes už áno, pribúdajú obchody, kde sa predáva čapovaná drogéria, na ktorú si prinesiete vlastné nádoby. Bude ich pribúdať. S kozmetikou je to náročnejšie, ale existujú výrobcovia, čo ju dávajú do kompostovateľných obalov. A sú aj firmy, ktorým vrátite prázdny obal, napríklad od krému, a ony vám ho znovu naplnia, dokonca sa to dá objednať cez e-shop.

Ivana Maleš. Foto – Alan Hyža
Reflektujú na tieto trendy aj organizátori veľkých akcií?

Niektorí áno. Existujú akcie, kde nie je povolené predávať jedlá a nápoje v jednorazových obaloch. Na hudobnom festivale Pohoda sa naposledy spracovalo približne 1,7 tony bioodpadu a vznikol z neho kompost. Najlepší prístup má Dobrý trh v Bratislave, kde jednak ľudia majú možnosť priamo triediť odpad, jednak pri označených nádobách stoja dobrovoľníci a učia záujemcov, ako to robiť správne.

Od roku 2016, keď táto akcia vyprodukovala 70 percent zmesového komunálneho odpadu, sa to podarilo znížiť na sedem percent. Myšlienka je postavená na tom, že za svoj odpad si zodpovedá každý návštevník. Vďaka týmto úspechom sa už o tento systém zaujímajú aj iné mestá a obce, ktoré ho chcú aplikovať na svojich podujatiach ako hody, fašiangy, vinobranie, varenie guláša a podobne.

Dosiahnuť nulové množstvo odpadov na skládkach a v spaľovniach je ilúzia. Čo sa dá považovať za realistický cieľ?

Nulové množstvo odpadu je naozaj nedosiahnuteľná hodnota, hoci severské krajiny majú zakázané odpad skládkovať. Spaľujú ho, prípadne ho skládkujú až po špeciálnej biologicko-mechanickej úprave, nie ako my, že odpad pozbierame a bez úpravy vysypeme na kopu na skládku.

Z našich analýz vyplýva, že na skládkach by u nás mohlo končiť len 13 percent odpadu. Zvyšok sa dá skompostovať, vytriediť a recyklovať. To je realistické číslo, ku ktorému sa snažíme smerovať. Najlepší je však odpad, ktorý nám nikdy nevznikne.

src: https://dennikn.sk/1164896/ivana-males-vyrobky-na-jedno-pouzitie-treba-eliminovat-a-vyrabat-tie-co-sa-daju-pouzivat-opakovane/?ref=mpm