Psychologička Mária Kopčíková pomáha rodinám a deťom zvládať ťažké obdobia. V rozhovore hovorí, čo sa pre rodinu zmení nástupom ženy do práce po materskej či detí do školy.

Čo sa v rozhovore dočítate:

Ako sa zmenilo vnímanie toho, čo je štandard v domácnosti?
Čo čaká ženu po nástupe do práce z materskej?
Ako zvládajú ženy, keď ostanú doma?
Koľko by mali mať deti krúžkov, kedy robiť úlohy a ako sa pripraviť na prvý ročník?
Zmenilo sa to, čo vnímame ako štandard domácnosti za posledné roky?

V 70. a 80. rokoch bol štandard niekde inde – dieťa malo byť poslušné, nemalo vykrikovať a malo počúvať na prvýkrát. Domácnosť mala byť čistá, vypraté záclony, aby kedykoľvek mohol niekto prísť a vy budete pripravená. Neriešilo sa aktivizovanie dieťaťa, lebo matky boli veľmi skoro v práci, popoludní sa išlo s deťmi na prechádzku a cez víkend sa naplánoval rodinný výlet, alebo sa išlo do záhrady. Dnes akoby sa stieral rozdiel medzi pracovnými dňami a voľným víkendom. V mnohých rodinách s malými deťmi sa chodí na krúžky od najútlejšieho veku dieťaťa počas celého týždňa, potom sa v tom pokračuje, aj keď mama ide do práce. Neviem, kto nám nastavil, že by toto malo byť štandardom.

Prečo sa to zmenilo?

Chodia za mnou do ambulancie mamy, ktoré sú presvedčené, že deťom nevedia dať to, čo im dajú na krúžkoch či v škôlke. Veľa žien má harmonogram, kam s deťmi chodia – na šport, tanec, na jazyky, na hudobnú, ale reálne je potom veľmi málo času, ktorý trávia spoločne. Neviem, ako sme sa k tomu dopracovali. Nemám pocit, že by to deti potrebovali, niekedy im práveže chýba neorganizovaný čas. Sú unavené z množstva aktivít, ktoré majú. Štandard je iný, ale mali by sme diskutovať, či je zdravý a pre koho. Aj rodičia niekedy končia úplne vyčerpaní z toho neustáleho naháňania sa. Veľa detí medzi tretím a šiestym rokom potrebuje iný typ aktivít – potrebujú čas strávený vonku, ideálne s rodičmi, aby mali vytvorenú rodinnú komunitu, aby sa učili od rodičov a dostávali základné vzory. Dieťa nemusí mať päť krúžkov týždenne.

Preháňajú to rodičia?

Niektorí áno. Niektoré mamy sú presvedčené, že ak nedajú deti na niekoľko krúžkov, nebudú dobré mamy. Lebo nedopriali dieťaťu to či ono. Je celkom užitočné zodpovedať si otázku, čo deťom ten krúžok má dať. A ak majú z toho viac stresu a napätia ako úžitku, mali by zvážiť, či im to stojí za to. Ak sa má rodina len naháňať, aký je z toho výsledok? Nájdu sa aj rodičia, ktorí svoje deti preťažujú nielen krúžkami a aktivitami, ale aj podnetmi, ktoré následne dostanú doma. A aj napriek tomu by som sa odvážila povedať, že tie deti sú sociálne zanedbané. Dieťa má veľa aktivít, ktoré ho preťažujú, ale to, čo by malo rozvíjať, sa nerozvíja. Niekedy sa s takýmto extrémom stretávam. Výsledkom môže byť, že dieťa bude mať v školskom veku problémy so sústredením, s pozornosťou, v škole nevydrží obsedieť. Príliš veľa podnetov a aktivít, ktoré sú nevhodne zoradené, môže dieťaťu reálne uškodiť.

Existuje ideálny čas na návrat matky po rodičovskej dovolenke do práce?

Nevnímam to tak, že existuje ideálny čas. Väčšina detí by v troch rokoch mala byť pripravená a mala by zvládnuť odpútanie sa od mamy. Niektoré deti pripravené sú, iné nie. Aj toto by sa malo zohľadniť. Na návrat do práce by však mala byť pripravená aj mama samotná a rodina ako celok. Myslím, že čas návratu do práce ovplyvňuje aj to, kde rodina žije – iné je to v Bratislave a iné na dedine napríklad na východe.

V čom je rozdiel?

Na dedinách sa často žije viac rodinne. Rodiny síce nežijú vo viacgeneračných domoch, ale v rámci dediny sú príbuzní, ktorí by sa o dieťa mohli občas postarať, keď je mama v práci. V Bratislave alebo vo veľkých mestách to často nevídame, lebo je tu veľa ľudí vysídlených a starí rodičia tu nie sú. Paradoxne, hoci na dedinách sú ľudia, ktorí by sa o dieťa mohli postarať, nie je tam veľmi veľa pracovných príležitostí alebo sú tak platené, že sa mame do roboty neoplatí ísť.

Ako by sa mala mama pripraviť na návrat do práce?

Mama by si mohla odpovedať na otázku, prečo sa vracia do práce. Či je to preto, že treba splácať hypotéku, alebo je samoživiteľka a inak sa to nedá. Alebo je to preto, že potom, čo sa niekoľko rokov starala o dieťa, sa chce teraz viac realizovať ona sama. Mama, ako aj celá rodina, by sa mohla zamyslieť nad tým, čo návrat späť do práce znamená. Veľmi často sme so ženami riešili, že aj keď nastúpia do práce, všetky povinnosti, ktoré mali na materskej, im ostanú a počkajú, kým prídu z práce. K tomu sa zrejme pridajú otázky, kto bude dieťa vodiť do jaslí či do škôlky, kto po neho pôjde, kto ostane doma, keď deti začnú byť choré. Lebo dieťa, ktoré začne chodiť do kolektívu, začne byť choré, aj keď dovtedy nebývalo a je bežné, že je týždeň v škôlke a dva týždne doma. Dieťa v rámci toho, že prekonáva choroby, si buduje imunitný systém a v čase, keď nastupuje do školy, obvykle chorobnosť klesá.

Väčšinou s ním ostáva doma žena?

Zväčša to tak býva. Ak tieto otázky neriešia rodiny dopredu, ale až keď sa to deje, môže z toho vzniknúť veľa napätia. Rodiny by si mohli premyslieť aj načasovanie nástupu dieťaťa do kolektívu, aby prvý pracovný deň mamy nebol aj prvým dňom dieťaťa v škôlke. Ideálne je, aby mama bola aspoň mesiac – dva od nástupu dieťaťa do kolektívu k dispozícii, aby sa dieťa v pokoji adaptovalo, pretože práve s tým býva dosť veľa problémov.

Rozmýšľajú o tom rodičia takto dopredu?

Myslím, že sa snažia na to pripraviť, ale realita býva niekedy zahlcujúca. Ženy často popisujú únavu. Prídu o piatej z roboty, s dieťaťom, s nákupom a potom riešia už len večeru, uložia dieťa a nemajú už energiu na nič iné. Môže trvať nejaký čas, kým rodina zautomatizuje všetky potrebné činnosti a až potom si žena nájde nejaký čas pre seba alebo pre partnera.

S akými problémami sa ženy pri nástupe do práce najčastejšie stretávajú?

Z mojej skúsenosti pomerne často ide o problém, že sa deti nevedia adaptovať v škôlke. Bývajú plačlivé, vzdorovité. K samotnej veľkej zmene zaradenia sa do kolektívu, zvykaniu si na nové prostredie a na ľudí, pribúda, že sa toto všetko deje v období prvého vzdoru. Ženy riešia aj partnerské kolízie. Naša častá skúsenosť je, že keď je žena na materskej s dvomi či tromi deťmi, je doma šesť až deväť rokov, rodina si zvykne na štandard, že mama je stále poruke, väčšinou zabezpečuje nákupy, pripravuje jedlo, upratuje, perie. Teraz nechcem riešiť veci, že by muži mali robiť toľko, čo ženy, pretože si nemyslím, že to tak musí a môže byť v každej rodine. Je dôležité, aby si rodina usporiadala veci a práce tak, aby s tým všetci boli spokojní. Lebo ak muž nosí do domácnosti peniaze, tak žena často prirodzene preberá starostlivosť o domácnosť.

Sú s tým spokojné?

Ako kto. Jedným to vyhovuje, ale druhá časť sa v tom necíti komfortne. Často to nechcú mať takto usporiadané. Ak sú s tým obaja partneri v pohode, je to skvelé. Ak však jedna či druhá strana nadobúda pocit nespokojnosti, je dobré o tom spoločne hovoriť a hľadať riešenia. Často ženy zo strany partnera ani detí necítia ocenenie toho, čo robia. To je často to, čo ženám prekáža najviac.

Ako pripraviť rodinu na to, že po rokoch zrazu mama začne chodiť do práce a už sa nebude môcť v takej miere starať o domácnosť?

Nemám na to radu. Moje skúsenosti sú, že sa na to úplne pripraviť nedá. Môžete sa o tom rozprávať s partnerom a niekedy aj s deťmi, ale štvorročné dieťa to ťažko pochopí. Má len jednu skúsenosť, a to, že keď poň maminka prišla do škôlky, išli ešte na ihrisko. Kým bolo v škôlke, maminka mohla stihnúť navariť večeru, a keď sa vrátili z ihriska, zohriali si ju a mohli sa ešte hrať. Ale teraz mamina príde domov s „vyplazeným jazykom“, rozmýšľa po ceste, čo bude variť na večeru, a potom už nemá čas alebo silu s deťmi sa hrať. Deti to niekedy nechápu a majú pocit diskomfortu.

Ako sa to prejavuje?

Rodičia to opisujú tak, že ich deti začínajú hnevať. Je akoby ťažšie sa s nimi dohodnúť, môžu odmietať chodiť do škôlky, môžu byť veľmi plačlivé, prípadne sa môže začať prejavovať ich strach či nespokojnosť do telesných symptómov – bolesti bruška, hlavičky. Prejavujú frustráciu, že si už mamy toľko neužijú a mama už nemá na nich toľko času. Je normálne, že deti budú počas života prežívať nejaké frustrácie a musia sa to učiť spracovať, ale u malých detí to môže byť náročné.

Čo zažívajú matky po nástupe do práce?

Asi zmes pocitov – od nadšenia, že sa bude zaoberať vecami, ktoré ju bavia, cez zlosť, že sa celý deň naháňa, zlý pocit v práci, kde ju nemusia prijať kolegovia, až po to, že manžel je dvanásť hodín v práci a ona nemá na deti, ktoré ju potrebujú, čas, náladu ani energiu. Väčšina mám to zvláda, lebo musí a vie, že sa to zrejme časom poddá. Idú v režime „autopilota“ a postupne začínajú prichádzať na to, čo všetko sa pre ne, aj pre celú rodinu zmenilo. Sú aj ženy, ktoré sa snažia robiť „preventívne opatrenia“ – ráno si privstanú a navaria večeru, alebo v sobotu navaria na celý týždeň a dajú to do mrazničky. Niektorí to riešia tak, že si najmú pani na upratovanie alebo človeka, čo párkrát do týždňa vyzdvihne deti zo škôlky. Ale takéto možnosti nemá veľa ľudí a ostatní musia uvažovať, ako si rozdeliť domáce práce medzi viacerých členov. Nie je univerzálna cesta pre každého. Ak nemá rodina podporu v starom rodičovi, ktorý vie občas vypomôcť, môže to byť celkom náročné.

Ako to ženy riešia?

Rôzne. Stretávam sa aj s tým, ale je to možno špecifické pre Bratislavu a veľké mestá – že keď partner prináša viac peňazí, má vlastnú firmu alebo pozíciu, ktorá si vyžaduje, aby bol viac ako osem hodín v práci, tak sa dohodnú, že žena nebude pracovať na plný úväzok, ale len na čiastočný, aby zabezpečila aj potreby rodiny. Je to jedna z možností, a ak sú s ňou obaja spokojní, prečo nie. Stretla som sa aj s tým, že partner bol schopný zabezpečiť rodinu finančne, a tak požiadal partnerku, aby ostala doma a nejaký čas ešte nechodila do práce. Aj to je model, ale opakujem – obe strany by s ním mali byť spokojné. Ak je to želanie len jednej strany, obvykle to končí konfliktmi.

Ako to vnímajú partneri?

V takýchto modeloch má partner často pocit, že žene vlastne robí dobre, lebo ona nemusí chodiť do práce. Pritom starostlivosť o domácnosť a deti nie je oddychovanie. A ak sa o tom nezačnú intenzívne zhovárať, ak ostane nevypovedané, ako daný model fungovania obe strany vnímajú a čo pre nich znamená, nemusí to skončiť radostne. Ďalšia vec je, ako mamu, ktorá je „v domácnosti“, vnímajú staršie deti. Niekedy sa stane, že predpubertálne a pubertálne deti vnímajú otca ako toho, kto má kariéru, kto niečo dosiahol. A mama je „len doma“. A takéto vnímanie vlastných detí ženy zvládajú veľmi ťažko. Navyše, akokoľvek je žena stotožnená s týmto modelom rozdelenia starostlivosti o rodinu, myslím, že by bolo dobré uvažovať o tom, čo iné je jej priestorom sebarealizácie. Čo jej prináša radosť. A kde sa bude realizovať o pár rokov, keď deti vyrastú a nebudú ju už tak veľmi potrebovať. Sú ženy, ktoré svoju realizáciu nájdu v charite alebo v dobrovoľníckej práci pre komunitu, kde žijú.

Aké to je, keď majú kariéru obaja rodičia?

Za dvojkariérové partnerstvá sa obvykle považujú také, kde sú obaja rodičia často a dlho mimo domu a času na deti je veľmi málo. No v podstate o každom človeku, ktorý pracuje, môžeme povedať, že má kariéru. V tom prvom ponímaní sa to bez podpory od rodiny alebo od niekoho plateného dá zvládnuť pomerne ťažko. Tu by zrejme bolo na mieste zvážiť, čo skutočne potrebujú deti a čo je pre ne dobré.

Je ťažké vrátiť sa po materskej do práce? Je to ťažšie, ak je žena na materskej dlhšie?

Môže to byť pomerne náročné obdobie. Ale nie nezvládnuteľné. Otázka je, kam sa žena vracia – či do starého kolektívu alebo jej miesto zrušili a ide hľadať niečo úplne iné. Prípadne začína vlastné podnikanie. Ak príde do známeho kolektívu, vie sa niekedy s kolegami dohodnúť, ak potrebuje odísť skôr a môže to byť o to jednoduchšie. V novom kolektíve majú ľudia často pocit, že musia zapadnúť a akoby hlavné bolo to, aby s nimi „neboli problémy“, aby si prácu udržali. Takto si ženy samy môžu vyrobiť veľký tlak. Nervozita sa potom prenáša aj na deti, keď im vyčítavo povedia “zase si chorý, zase máš sople”.

Lepšia sa firmy v tom, ako pristupujú k ženám, ktoré sa po materskej vracajú do práce?

Podľa toho, čo počúvam, sa to nelepší. Stále je veľmi málo miest na čiastočný či polovičný úväzok alebo delené pracovné miesta. Zákon to umožňuje, ale v praxi to príliš nefunguje. Je pomerne málo zamestnávateľov, ktorí by boli tolerantní voči matkám a radšej prijmú mladé ženy, ktoré práve skončili školu, aj keď majú menej skúseností, než ženu, ktorá sa vracia z materskej. Sú svetlé výnimky, ale je ich veľmi málo.

Aké je pre ženu vrátiť sa do kolektívu a socializovať sa potom, čo bola nejaký čas doma s dieťaťom? Má problémy s komunikáciou?

Ako pre ktorú. Stretla som sa s tým, že sa ženy sťažovali, že im na materskej schudobnela slovná zásoba. Vnímam to ako bežný vývinový stupeň. Sú však aj ženy, ktoré práve počas materskej či rodičovskej dovolenky začnú neuveriteľne napredovať. Sú veľmi aktívne, žijú komunitne, podieľajú sa na rôznych aktivitách pre matky s deťmi. Ak má žena pocit, že v komunikácii by mohla mať problém a uvažuje o návrate do práce, môže sa začať vzdelávať v danej oblasti, zisťovať, kam sa jej profesia posunula.

Kolegovia s návratom do práce mamám pomáhajú?

Ako ktorí a ako kde. Počula som napríklad historky, ako si kolegovia mysleli, že sa žena vrátila a mala len polovičný úväzok, lebo ráno prišla do práce ako prvá, a teda aj omnoho skôr odchádzala. Takéto poznámky môžu na ženy vplývať veľmi negatívne, môžu mať pocit, že sa na nich kolegovia pozerajú inak. Ženám po návrate do práce obvykle pomáha, ak je tam kolektív, na ktorý sa môžu spoľahnúť, že ak napríklad má jej dieťa horúčku, môže odísť skôr. A recipročne. Ale často sa to nedeje ani v prípadoch, ak sú v kolektíve aj ženy, ktoré majú odrastené deti a chápu, že žena po návrate potrebuje občas pomôcť.

Nevytvárajú si ženy stres aj tým, že okrem práce chcú mať dokonalú domácnosť? Navarené, upratané, dieťa musí mať všetky projekty…

Stres sme si schopní vyrobiť v podstate z čohokoľvek. Za veľa je zodpovedné to, aká sme osobnosť. No v posledných rokoch istú mieru stresu do života prináša aj sociálny a mediálny tlak, že by náš život, výchova, starostlivosť o deti mali vyzerať tak, či onak. Tak, ako máme fotky z 50. rokov, na ktorých sú vyčesané, upravené ženy, ktoré sa starajú o manžela v dokonale upratanej domácnosti, máme dnes sociálne siete, kde mamy postujú dokonalosti. Aký úžasný úspech ich dieťa dosiahlo, aký ona upiekla skvelý koláč, urobila domáci jogurt, kde bola s deťmi. Je úplne v poriadku robiť čokoľvek, čo nám prináša radosť a uspokojenie. Problém nastane, keď niektoré ženy, ktoré tieto fotky vidia, majú zrazu pocit, že nemajú čo zdieľať. Pretože nepečú, neháčkujú, nikam veľmi nechodia.

Ako to riešia?

Potom sa začne hrať akási rodičovská olympiáda. Máme pre to už aj výraz, takzvané Mom-petition. Kým si však žena uvedomí, že jej to tak úplne neprináša radosť, môže sa veľmi vyčerpať. A môže sa cítiť neistá, či všetko robí tak, ako má. Možno by stačilo, keby ľudia niekedy zdieľali aj veci, čo sa nepodaria. Keby ženy videli, že všetci sme len ľudia, ktorí robia aj chyby, možno by sa im s tým žilo ľahšie. Lebo dnes už akoby nestačilo, že sa o dieťa postarám, je čisté, šikovné a dobre sme sa vonku zabavili. Akoby bolo treba ďalších dvadsať vecí, ktoré mama zvládne.

Pre rodinu je veľký skok, keď dieťa nastúpi do prvého ročníka. Ako sa na to majú pripraviť?

Toto je pre mňa celkom veľká téma, pretože s predškolákmi a s deťmi v mladšom školskom veku sa vo svojej praxi stretávam najčastejšie. Obvykle v situácii, keď je po zaškolení nejaký problém, alebo ešte predtým, keď rodičia zvažujú, či je dieťa do školy pripravené. Stretávam sa s tým, že prídu prváci, pretože ich pošle pani učiteľka pre problémy s udržaním pozornosti či s grafomotorikou. Mnoho detí, ktoré idú do prvého ročníka, nie sú pripravené v rôznych ohľadoch. A problém sa prejaví pár týždňov po začiatku školy. Rodičia pomerne často nevenujú pozornosť signálom, ktoré sú zjavné už v predškolskom veku. Dieťa sa pripravuje na nástup do školy celé predškolské obdobie. Získava a upevňuje si isté zručnosti, učí sa rozumieť súvislostiam. Na tom rodičia i predškolské zariadenie pracujú – či mali by pracovať niekoľko rokov.

Aké môžu mať deti problémy?

Časté sú problémy s udržaním pozornosti, prípadne s tým, že deti nie sú zvyknuté sústredene dlhší čas pracovať. Nik od nich nečaká, že budú 60 minút pokojne sedieť, ale musia obsedieť a mali by byť zvyknuté plniť pokyny niekoho iného. Počas prvého ročníka alebo prvého pol roka by deti nemali byť zavalené krúžkami a povinnosťami. Deti by si mali robiť úlohy do piatej popoludní, ale niekedy mi rodičia hovoria, že o šiestej len prídu z krúžkov, najedia sa a úlohy si idú robiť o siedmej. Čo potom od dieťaťa chcú? Veď ono vlastne začína svoju 12. hodinu „v práci“. Je unavené, vyčerpané, ledva vidí a v tom čase by malo ísť relaxovať alebo spať. Potom mi povedia, aby som im poradila, čo s tým. Zásadnou otázkou je, čo sú oni ochotní zmeniť. Ja im neviem pomôcť, ak oni niečo vo svojom programe a prístupe nezmenia. Môžeme spoločne hľadať nejaké možnosti a stratégie, ale v konečnom dôsledku sú to rodičia, ktorí rozhodujú. A či sú ochotní načúvať signálom, ktoré im dieťa svojím správaním vysiela.

Koľko krúžkov je dosť?

V prvom ročníku by mal byť jeden, ktorý je obvykle dvakrát do týždňa. Ale väčšina prvákov má najmenej dva krúžky, lebo sme na to zvyknutí z predškolského veku detí. Krúžky sú – okrem iného – vyplnením času, kým rodičia prídu z práce. A sme opäť pri tom, ako si plánovať návrat do práce a čo to s deťmi urobí, keď ich päťkrát do týždňa donesieme o piatej, či o šiestej z krúžkov.

Ako sa to prejaví na dieťati?

Väčšinou keď je dieťa unavené, sa veľmi ťažko sústredí a robí úlohy. Ak sú unavení fyzicky po tréningu, môžu mať problém s motorikou a ťažko sa im robia tie krásne vlnovky a oblúčiky a prvé písmenká. Majú väčšiu chybovosť, čo znervózňuje rodičov, lebo „zas dieťa urobilo chybu“ a trvá im to dlhšie. Ak by boli oddýchnuté, urobili by to na prvý šup za 15 minút, takto im to môže trvať vyše hodiny. A prináša to napätie, vyčerpanie, zlosť do rodinného fungovania.

Je dnes rodina pod väčším tlakom a stresom ako pred desiatimi rokmi?

Vnímam to, ale neviem povedať, či sa to deje vo väčšine rodín. Ale je viac situácií, ktoré takto môžu pôsobiť a je na každej rodine, ako veľmi nechá, aby im zasiahli do života. Je jednoduchšie skĺznuť do toho, že nás stres prevalcuje. Dnešné rodiny vo všeobecnosti nemajú oddychové mechanizmy – stále za niečím ideme, niekam sa ponáhľame. A ak sa chce dieťa len hrať, tak to rodičia často vnímajú ako zabíjanie času. Rodičia niekedy prídu, že dieťa má problém s pozornosťou, ale ukáže sa, že je preťažené a potrebovalo by niekedy nerobiť nič. Napríklad rodičia opisujú, že len pozerá na televízor alebo tablet a nevníma ich. Ale ono už malo dosť vnemov celý deň – od učiteľky, trénera, rodičov. A tak deti pozerajú, často ani nevedia, čo v televízii ide, a len vypnú, lebo už nevládzu spracovať ďalšie vnemy. Deti sú z toho chorľavé – bolí ich hlava, bruško, nechutí im. Ale môže sa to prejaviť aj strachmi – dieťa sa bojí samo spať, prejsť po chodbe. Vtedy mu často rodičia aj učitelia povedia, že veď si veľký, čo sa bojíš. Ale to mu nepomáha. Treba sa skôr zamerať, prečo sa to deje a čo to spôsobuje.

src: https://dennikn.sk/1043437/psychologicka-kopcikova-zenam-najviac-prekaza-ked-doma-nenachadzaju-ocenenie-od-manzela-ani-od-deti/?ref=list