|
|
Hecovačka. Raz, dva, tri a bežíme oproti sebe, jedna banda proti druhej bande. Tento je príliš veľký, trocha sa odkloním, druhý je menší, ale za ním sú zasa dvaja obri. Veľmi si nevyberiem, posledný pohľad, zamierite a ste v sebe.
Všade lietajú päste, klasická krčmová bitka, strašný adrenalín. Snažíte sa zorientovať a ak práve na vás niekto nevisí, pomáhate kamarátovi. Skončí sa to rýchlo, tridsať sekúnd, maximálne minúta. Neprehadzujeme sa, žiadne kopačky z otočky, toto nie je akčný film. Kto dostane na bradu, padá a je vybavené.
Vyhrali sme, fanúšikovia súperovho futbalového klubu sa váľajú na poli za mestom a viacerí kričia, že majú dosť. Inokedy zbili oni nás. Skončil som na zemi aj ja a nebola to práve prechádzka ružovou záhradou. V tej chvíli to až tak nevnímam, ale keď adrenalín vyprchá, rany sa rýchlo pripomenú.
Mnohí z nás sa síce správame ako chrapúni, ale nechceme sa navzájom zabiť. Dobre, možno dostanete ešte jeden kopanec v amoku, ale neskopú vás do kocky ako v Rusku, kým nechrčíte. Kto zakričí koniec, do toho sa nedoráža, to je nepísané pravidlo a všetci to rešpektujú. Teda aspoň v to veríte.
Máme vzájomný rešpekt, aj keď stále víťazí nevraživosť. Sme nepriatelia a žiadne podávanie rúk po boji nenasleduje. Bez slova sa pozbierame, jedni idú zapiť žiaľ a druhí oslavovať.
Prečo som to robil? Chceli sme byť najlepší, lebo my, slovanisti, sme najlepší a keď tomu neveríte, môžeme si to rozdať aj tu v tomto lese, pred alebo po zápase, bez zbytočných divákov a policajtov.
Bolo to už dávno, teraz sa venujem iným veciam a mám iné priority, prácu aj rodinu. Mám vyše 40 rokov a postupne som z toho vyrástol.
Na tribúnu ešte občas zájdem, ale už stojím bokom, dám si pivo a s kamarátmi si pozriem futbal. To je všetko. Nepotrebujeme už, aby nás naháňali policajti a rátali sme si po každom víkende počet safaládok na chrbte.
Prečítajte si tiež
V štvrtej minúte hodíme svetlice, dohadujú sa. Chodili sme na futbal s chuligánmi
Precitnutie prišlo postupne. Keď máte 20 rokov, v ten večer sa vám nezdá, že ste spravili chybu a mohli ste sa zachovať inak.
Párkrát som sa veru nechal strhnúť aj viac, ako som chcel. Keď to začalo vrieť, človek by od seba nečakal, že sa nechá až tak vyhecovať. Ale v tom dave, keď sa pochoduje cudzím mestom a pri tom všetkom, čo sa okolo deje a zároveň pije, sa do toho necháte ľahko vtiahnuť. Niekto to berie ako frajerinu, keď sotí v šarvátke do policajta, ale s odstupom pár rokov vám to už príde inak.
Slovan sa stal 3. júna 1992 majstrom ČSFR. Foto – archív TASR
Začiatky
Na prvý zápas Slovana ma zobral otec, keď som bol ešte na základnej škole. Vtedy bol futbal úplne iný. Boli skoré 90. roky, hrala sa federálna liga a keď hral Slovan doma so Spartou Praha, ľudia masovo tiahli na štadión. Medzinárodné zápasy proti AC Miláno, Borussii Dortmund alebo Chelsea Londýn, kde minimálne na Tehelnom poli Slovan rozhodne neťahal za slabší koniec a veľakrát sa rozhodovalo až v posledných minútach, boli zaplnené takmer do posledného miestečka.
Mohol byť bežný ligový zápas a v hľadisku sa tiesnilo aj 15- až 20-tisíc divákov. Prekrikovali sme sa s fanúšikmi hostí, mávalo sa vlajkami, spustila sa prvá pyrotechnika a moderátor v televízii počas priameho prenosu kričal: „Je to tu ako v Latinskej Amerike“. Niekto na plot vytiahol ukoristenú vlajku súpera a prepukol jasot ako po góle.
O futbal bol v tých časoch záujem. Počas zápasu však prichádzalo toľko vnemov, že ste hru ani poriadne nestíhali sledovať. Dianie na tribúnach bolo často zaujímavejšie ako na trávniku, burácali domáci aj hostia, do toho občas vybuchol delobuch.
Na tribúnach masa ľudí, dole pri plote policajní psovodi. Vtedy ešte s domácimi držali aj usporiadatelia.
Keď sa zelení vzdialili, pomohli vám. Atmosféra na štadióne ma úplne vtiahla. Mal som zimomriavky a vedel som, že sa sem vrátim.
Samozrejme, je tu aj závan rizika, niekomu pri hlave raz preletí sedačka a viackrát nepríde. Mňa to neodradilo, vždy ma lákalo zakázané vzrušenie a adrenalín.
Boli to divoké časy, teraz je už všetko modernejšie, všade sú kamery a každý má smart mobil. Keď sa niečo stane, na druhý deň sa objaví video. Vtedy internet iba začínal a nebol žiadny Facebook.
Trnavčania z oboch strán
Sektor hostí na starom Tehelnom poli bol doslova na dohodenie kameňom a ako fanúšikovia sme to radi využívali. Popri sledovaní zápasov s Ostravou, Spartou alebo s Dunajskou Stredou sa hádzali kamene, no vrcholilo to po zápase, keď sa párkrát stalo z Bajkalskej ulice bojisko.
Fanúšikovia oboch táborov sa naháňali po celej ulici a šarvátky boli všade. Slovan bol vtedy na tribúnach silný a na Tehelné pole sa nechodilo iba tak. Spomínam si aj na rozprávanie, ako stál jeden slovanista na benzínovej pumpe a snažil sa odraziť útok ostravských fanúšikov s tankovacou pištoľou a zapaľovačom v ruke.
Slovan získal titul majstra ČSFR aj v roku 1992. Foto – archív TASR
Na futbal som chcel chodiť ďalej, no ubehol nejaký čas, kým ma rodičia pustili samého. Najskôr sme chodili dvaja, postupne sa nabalili ďalší. Vytvorili sme partičku, ktorá spolu chodila na zápasy.
Po 18. narodeninách ma už rodičia púšťali aj na futbal mimo Bratislavy. Jeden z prvých výjazdov bolo derby v Trnave. Vystúpili sme z vlaku v cudzom meste, okolo mňa veľkí chlapi v leteckých bundách, išli sme tmavým tunelom v kordóne policajtov. Toto vám tiež dodávalo nemalý pocit spolupatričnosti. Pochod cez mesto, z oboch strán na vás kričia Trnavčania. Taký adrenalín, vzrušenie a pocit nebezpečia bežne nezažijete. Dostalo ma to.
Políciu v dave nikto nerieši a môžete si dovoliť o poznanie viac a to je veľké lákadlo. Zabudnete na starosti, vyventilujete si problémy a vlastní vás zakryjú.
Na trnavskom štadióne sme boli nepriatelia. Pustili nás do malého uzavretého sektora pre niekoľko sto ľudí, celý sme ho vtedy zaplnili, hlava na hlave, bok po boku. Železné ploty s ostňami ako pre zvieratá. A na zvieratá sme sa niekedy v takomto prostredí aj premenili.
Okolo mňa manažér, šofér autobusu, stavebný robotník alebo veľký učiteľ angličtiny. Ťažko by ste počas bežného dňa povedali, že práve toto sú tí futbaloví chuligáni. Boli to ľudia všetkých spoločenských vrstiev, vzdelaní a inteligentní, no ako v každej skupine, aj tu boli aj sociálne živly. Akurát že tu je ich koncentrácia ešte o čosi väčšia.
Ukazujú holé zadky, predvádzajú sa, sú viac na očiach. Občas máte chuť prefackať aj svojich vlastných.
Postupne som spoznával všetkých, čo za niečo stáli, no nebolo to zo dňa na deň. Najskôr som na zápasoch spoznával tváre, potom mená a neskôr sme sa začali stretávať aj mimo futbalu. Nemali sme základňu alebo klubovňu ako fanúšikovia v Grécku, najčastejšie sme sa schádzali v lokálnych baroch, alebo kde to išlo.
Ilustračné foto – TASR
Časom sa vymýšľali aj choreografie, na internete sme odpozerali, čo robia iní fanúšikovia a aké sú trendy. Odoberali sme československý časopis o fanúšikoch, v tých časoch ešte v klasickej papierovej forme.
Automaticky sa medzi nami vyprofilovali lídri, ktorí potom zobrali zodpovednosť na plecia a určovali, čo sa bude diať. Potom tam boli aj takí, ktorí sa iba viezli.
V novodobom fanklube boli vodcovské osobnosti, ale bolo to demokratické vedenie s hierarchiou a všetkým sa to páčilo. Líder musí mať niečo v hlave, musí vedieť ovládať dav, byť diplomat a musí byť silný aj fyzicky. Na zápasoch sa chľastá, cestou vo vlaku máte pod palcom stovky ľudí a medzi nimi sa vždy nájdu aj nejakí kreténi a vzniknú konflikty. Vtedy tam musí byť niekto, kto vie spraviť poriadok.
Derby
Najlepšie zápasy boli derby s Trnavou. Nevraživosť je už historická, medzi klubmi a fanúšikmi sa toho už udialo veľa. Trnava mala so Slovanom vždy najviac fanúšikov, preto také nepriateľstvo.
Ak malo súperovo mužstvo 50 skalných a nás bolo veľakrát vyše 500, ťažko to bol pre nás vyrovnaný súper, na ktorého sa tešíte týždne dopredu. S Trnavou sme si nikdy neboli istí, ako to dopadne, a to sa nám na tom páčilo najviac.
Na štadióne sa hučí, ste v dave stoviek ľudí a ovládne vás to. Všetci kričia smrť Trnave, tak sa pridáte. Ale nemyslíte to doslova, nejdeme sa tam zabíjať.
Prečítajte si tiež
Fotogaléria zo Slovana: Prázdne hľadisko, belasá poézia a víno v lóži s Kmotríkom
Keď idete so skupinou, chránite jej záujmy. Je to úplne niečo iné, ako keď ste na štadióne s deťmi a manželkou. Ako si môže usporiadateľ dovoliť len tak prísť a strhnúť nám vlajku? Urobí to a všetci idú po ňom, niekto sa po ňom začne aj sápať a vyjde z toho len tak-tak. Starší usporiadateľ si nabudúce dobre zváži, či mu to stálo zato. Nie sme materská škôlka a nám dole vlajky nikto dávať nebude.
S niektorými kamarátmi z futbalu sme sa stretávali niekedy aj v týždni pred zápasom, fanúšikovanie bolo časovo náročné. Maľovali sa transparenty, pripravovali sa zástavy, a pár hodín pred futbalom sme sa stretli a všetko chystali priamo na štadióne. Niekto vždy priniesol fľašu a už to išlo. Čakáme na zápas a do toho prichádzajú správy, že už dorazili vlakom fanúšikovia súpera, že už na nich niekto narazil a tak ďalej.
Na futbale a obzvlášť na derby zápasoch sa vždy niečo v okolí štadióna zomelie. Vtedy záleží, či to vyhľadávate, alebo sa držíte v úzadí. Ak však chodíte každý víkend na futbal doma aj vonku, nedá sa tomu úplne vyhnúť. Ako fanúšikovia máte svoje zásady a z bitky sa neuteká. Nemôžete nechať kamarátov v štichu. Bola by to hanba, prepieralo by sa na internete, ako nás zbili a ako sme utiekli. Museli sme sa držať a chrániť naše záujmy.
Fanklub Slovana na zápase v Košiciach v roku 2014. Foto – TASR
Futbal štartuje s hvizdom rozhodcu, ale náš zápas sa začína hodiny predtým. Ľudia sa zbierajú na tribúnach. Hej, vtedy ešte chodili. A už sa pokrikovalo, spustili sme naše chorály a keď sa zápas začal, odštartovali sme svoju choreografiu. Bola to naša súťaž proti fanúšikom súpera.
Keď sa vydarila choreografia alebo sme potupili fanúšikov hostí, zobrali im navyše pár suvenírov a dostali sme sa im nejako na kobylku, potešilo to. Počítalo sa to minimálne tak, ako výhra na ihrisku a ešte niekoľko týždňov sa o tom rozprávalo.
Tešil nás, samozrejme, aj výsledok, ale viac nás zaujímalo to, do čoho sme vedeli zasiahnuť. Týždne sa chystáte a môžete priamo ovplyvniť, čo sa bude na tribúnach diať, čo sa bude kričať a aká bude naša prezentácia.
Bol to kolotoč, skončil sa jeden zápas a už sa pripravujete na druhý, musíte sa snažiť, aby sme si držali úroveň. V sezóne je vyše 30 zápasov, keď začne liga, tak ste každú sobotu vonku a okrem času vás to stojí aj dosť peňazí.
Ľuďom sa páčilo, keď bola dobrá atmosféra a keď aj futbal stál za to, chodili aj bežní fanúšikovia. Bol to vrchol modernej éry Slovana a keď vypadol do 2. ligy, budovalo sa všetko od piky.
Potom kúpil klub Ivan Kmotrík – kontroverzný majiteľ, ale stále sme mali sezóny ako z rozprávky. Fanklub mal tisíc členov, organizovali sa veľké výjazdy.
Rozlúčkový zápas s Neapolom na Tehelnom poli mal byť priateľský, no niekto hodil na trávnik svetlicu a usporiadatelia ho napadli. Videl som to, o nič nešlo, tých svetlíc vtedy na tribúne horela stovka. Sekuriťáci to nezvládli, fanúškovia sa pobláznili, preskákali ploty, vyvalili bránu a vrhli sa na nich, bolo to 100 na 20. Bola to presne tá neprávosť, ktorá vás zomkne.
Nezvládli to a išlo sa po nich. Nie sme síce žiadni anjeli, ale často sa stane niečo, čo vyvolá pocit nespravodlivosti, a potom vznikajú konflikty. Predstavte si niekoľko stočlenný dav, ako ide na futbal. Cestou zmokne, na štadióne vám nedajú najesť, napiť, prirátajme ešte konflikt s políciou a polovicu ľudí postriekajú slzným plynom. Potom môžu byť usporiadatelia aj medoví, no ľudia sú už vo svojej podstate proti všetkému.
Neapol síce nebol tento prípad, ale stáva sa to. Po rozlúčkovom zápase, po ktorom sa mala začať výstavba nového štadióna, to ale išlo dolu vodou.
Prázdne Pasienky. Foto – Tomáš Benedikovič
Pasienky
Po Neapole sa Slovan presťahoval na štadión Pasienky a išlo to dolu vodou. Nikomu sa nepáčilo, že ideme na nefutbalový štadión svojho mestského rivala Inter, štadión Slovana zatiaľ chátral a nič sa nerobilo.
Veľa ľudí to neprehryzlo a návštevnosť rapídne klesla. Viacerí skalní fanúšikovia sa zaprisahali, že na Pasienky nikdy nevkročia. Asi boli v tom, že za dva-tri roky budú späť na Tehelnom poli.
Žiaľ, trvalo takmer desať rokov, kým sa začalo stavať, a za ten čas sme stratili celú generáciu fanúšikov. Pamätný zostane ešte zápas s Ružomberkom v roku 2013. Na tribúne v sektore hostí vybuchol hlukový granát. Bola to rana, myklo aj toho, kto na to bol zvyknutý. Takto Slovan prišiel o ďalších fanúšikov, mnohých incident odradil. V novinách boli ešte mesiac potom články o zranených deťoch v nemocnici. V tom momente padla návštevnosť na domácich zápasoch takmer na nulu.
Ten puberťák, ktorý bol možno na futbale prvú sezónu, v prvom momente určite nevedel, čo spôsobí. Dal si tri pivá a hodil to rovno do stredu sektora hostí. Asi si myslel, že bude hrdina a dostane sa mu pochvaly od starších fanúšikov. Ale je to blbec, fanúšikovia Ružomberka pre Slovan nie sú žiadny súper a žiadnej pochvaly sa nedočká. Navyše má problémy s políciou a bude sa to s ním ťahať ešte roky.
Foto N – Tomáš Benedikovič
K diváckemu násiliu prispievajú aj staré štadióny, ako aj ten na Pasienkoch. Napriek kontrolám tam môžete prepašovať čokoľvek. Horšie to už je ale s kamerovým systémom, keď vás je na štadióne päť a pol. Ale nezdá sa mi, že by to mali u nás tiež nejako premyslené.
Na náhradnom štadióne sa nedarilo ani vo futbale. V slovenskej lige sme možno najlepší, ale to už tu nikoho nebaví. Bratislavčania potrebujú atraktívnu ligu a vyhecované zápasy v európskych pohároch, aby mohli byť hrdí na svoje mužstvo. Jedna nula proti Podbrezovej už nikoho nevzrušuje.
Výstavba Národného futbalového štadiónu na mieste Tehelného pola. Foto N – Vladimír Šimíček
Konečne nový štadión
Keď pred tromi rokmi ohlásil Kmotrík výstavbu nového štadióna, stále tomu veľa ľudí neverilo. Zbúrala sa ruina starého štadióna a opäť sa čakalo. Ďalší rok sme tu mali iba jamu a až potom sa konečne začalo. Ťahá sa to dlho, ešte aj teraz niektorí fanúšikovia neveria. Uveria, až keď tam budú sedieť. Tešíme sa, že sa stavba hýbe, ale pri stratených desiatich rokoch je to taký smiech cez slzy.
Fanklub momentálne nie je žiadny, zostalo len pár posledných, ktorí sa trýznia na nenávidených Pasienkoch a pozerajú sa na častokrát katastrofálny futbal. Každý z nich sa teší, že bude nový štadión, s poriadnymi bufetmi, kde nebude na ľudí pršať, kde nebudú špinavé sedadlá a kde náš klub zažije obrodu. Všetci len dúfajú, že to bude v prospech bratislavského a koniec-koncov aj slovenského futbalu, do ktorého sa naleje viac peňazí, konečne budeme hrať každý rok európske súťaže na svojom štadióne.
S novým štadiónom sa musíme odraziť od dna a jadro fanklubu bude tiež musieť vzniknúť nanovo. Ľudia, s ktorými som vyrastal, sú už za zenitom a nebaví ich to. Stratil sa kontakt s mladými. Nikto zo starej gardy do toho teraz po rokoch nevhupne, aby reštartoval fanúšikov. Budú musieť prísť noví mladí ľudia s elánom, ktorí tomu obetujú svoj voľný čas a energiu.
Dúfam, že sa toho ujme niekto schopný a budeme opäť obávanou konkurenciou aspoň pre okolité kluby národného významu ako Sparta Praha, Ferencváros Budapesť, Legia Varšava. Tieto kluby majú síce svoje problémy, ale stále ich sú plné sektory a štadión pri zápasoch buráca. Ľudia radi chodia na futbal a to potom vplýva aj na hráčov. Vidíme dnes, ako sa hrá, keď je klub absolútne bez podpory.
|
|
