Vyšla z práce, stiahla si do čela kapucňu, na oči nasadila slnečné okuliare a predstierala snežnú slepotu. Zbehla mestom, minula River Park, kráčala promenádou popri Dunaji. Pri PKO si uvedomila, že tadiaľ kráča sama. Zastavila a chvíľu na tú prázdnotu hľadela, bola krásna. Snežilo a z Lafranconi ostali len siluety v hmle. Hviezdne nebo nado mnou a prázdna promenáda predo mnou alebo prázdna promenáda vo mne a sivé nebo nado mnou. Toto bolo jediné čo si zo štúdia filozofie pamätala, ale aj to ale stačilo, aby ju ľudia považovali za intelektuálku.
Minula Botanickú záhradu a pri svetlách jej opäť napadlo, kedy ju tam zabije auto. Nechcela to, preto na zelenú vždy čakala za lampou.
Keď kráčala popod PriFUK uvidela pre sebou schody so zastávkou a teda aj večnú dilemu, či má prejsť poza zastávku a nechať sa okvapkať, alebo prejsť pred zastávkou a exponovať sa ľuďom. Častejšie chodila poza zastávku.
Pokračujúc po chodníku cez Líščie údolie sa opäť zamyslela, prečo mesiac chodievala do mesta električkou číslo 6, keď mohla chodievať električkou číslo 4 alebo 9. Zistila to omylom. Dodnes sa nad tým niekedy zamyslí.