Drahý Arnold,

K tvojim sedemdesiatymšiestym narodeninám som ti vypracoval prognózu na tento rok. Ako pri svojom strachu z čísla trinásť istotne vieš, 7 + 6 je 13. Musím ťa varovať, že tento rok je pre teba naozaj obzvlášť nebezpečný. Verím však, že pri opatrnosti ho dokážeš prežiť v zdraví.

tvoj priateľ,
Oskar Adler

Hneď po dočítaní listu sa Arnoldovi roztriasli ruky a zalial ho studený pot. Bol trinásty september roku 1950, deň Arnoldových sedemdesiatychšiestych narodenín. Čakal ho rok plný strachu zo smrti. A ak by ho aj tento rok nepostihlo nič zlé, o dva roky bude mať sedemdesiatosem rokov, čo je násobok čísla trinásť a zase nebezpečný rok. Čím starší bol, tým častejšie nachádzal číslo trinásť vo všetkých možných oblastiach svojho života a to ho desilo. Ešte stále trasúcimi sa rukami zalistoval v kalendári a pozrel sa, na ktorý deň v týždni pripadal trinásty deň každého mesiaca.

Do jeho sedemdesiatychsiedmych narodenín našiel v kalendári tri kritické dni, kedy trinásty deň v mesiaci vychádzal na piatok. Prvý bol hneď o mesiac a ďalší v apríly a júli nasledujúceho roku. Zamrazilo ho. Vedel totiž, že ho čaká ťažký rok, no tieto tri dni budú pre neho obzvlášť pekelné. Jeho zlá predtucha spojená s číslom trinásť a hlboké presvedčenie, že zomrie v trinásty deň v mesiaci, navyše v piatok, ho dokázali ochromiť natoľko, že v takéto dni vôbec nevychádzal z domu. V smrteľnej úzkosti preležal celý deň v posteli a čakal, kedy nastane osudná hodina. Takto prežil prvé dva nebezpečné piatky a keď sa blížil tretí, tak sa snažil utešiť, že ak ho prežije, bude mať zase niekoľko mesiacov pokoj.

Keď nastal piatok trinásteho júla 1951, Arnold sa od rána cítil veľmi zle. Bol bledý, ťažilo ho na hrudi a dýchal iba s veľkou námahou. Ani sa len nedotkol raňajok a kávy, ktoré mu pripravila jeho žena Gertrúda. Oznámil jej, že sa necíti dobre a zostane ležať celý deň v posteli. Keď ho Gertrúda videla takého zúboženého, navrhla mu, že zavolá pre istotu doktora, ktorý celý deň dohliadne na jeho zdravotný stav. Ak by potreboval lekársku pomoc, doktor bude nablízku. Arnold súhlasil a nachvíľu mal pocit, že v doktorovej prítomnosti sa mu uľaví.

Bože. Len nech prežije tento deň a bude lepšie. povzdychla si pred doktorom Gertrúda. Rodinnému doktorovi bola Arnoldova diagnóza známa. Trpel Triskaidekafóbiou, panickým strachom z čísla trinásť. Po zmeraní pulzu sa mu rozhodol podať lieky na ukľudnenie. Skúste si pospať pán Schoenberg. Ani nebudete vedieť ako a bude ďaľší deň. Arnold pozrel s námahou na doktora a zastonal. Z unavenej, bledej tváre hľadeli na doktora vystrašené oči. Pán doktor. Mám zlú predtuchu. Dnes je to v niečom iné ako inokedy. Dnes je moja predtucha obzvlášť silná.

Pán Schoenberg.. Nechcem zľahčovať váš strach ale sám viete, že sme si týmto prešli už nespočetne veľa krát. Zostanem tu pri vás až do polnoci ak vám to pomôže. Uvidíte, že zajtra sa tomu spoločne zasmejeme.

Ak sa dožijem zajtrajška, tak vám sľubujem, že pre vás zložím sláčikový koncert. snažil sa zažartovať, no sám cítil, že jeho hlas znie strojene. Zatvoril oči, položil si cez ne ruku a zavzdychal od bolesti, ktorú pociťoval na hrudi. Takto prešlo poludnie, prešiel večer, blížila sa polnoc. Gertrúda už vedela, že v takomto stave jej prítomnosť manžela iba viac znervózňuje. Preto zostala radšej vo vedľajšej miestnosti a sama vyčerpaná nervózne hľadela na číselný ciferník hodín v jedálni. Zdalo sa jej, že ručičky na hodinách sa hýbu len veľmi pomaly. Každá minúta trvala akoby večnosť.

Keď bolo trištvrte na dvanásť, v duchu si povedala Už len posledná štvrťhodina a najhoršie máme za sebou. V tom začula zo spálne naliehavé volanie doktora. Pani Schoenbergová! V miestnosti zavládlo napätie. V spálni uvidela Gertrúda vydesený pohľad svojho manžela. Z hrdla sa mu vydrali dva pridusené, no mohutné stony. Arnoldovo telo sa stiahlo v silnom kŕči, na hrudi bolo voľným okom badať niekoľko silných úderov srdca a potom nastalo uvoľnenie. Arnold naposledy vydýchol.

Nastalo hrobové ticho, do ktorého zaznela Gertrúdina nechápavá otázka. Ako to...? Doktor sa bezradne na ňu pozrel Veľmi ma to mrzí pani Schoenbergová. Ešte pred chvíľou som pánovi Schoenbergovi podal poslednú dávku liekov na ukľudnenie. Veľmi plytko dýchal a celú dobu stonal. Povedal som mu, že od polnoci nás už nedelí veľa času. No vôbec ho to neupokojilo.

Bože môj. zastonala Gertrúda, ešte stále v šoku z Arnoldovej smrti. Bezvládna sa zvalila pri posteľ, jednou dlaňou si pridŕžajúc hlavu, druhou hladila manžela po tvári Tak veľmi si sa bál. Tak veľmi, až si nezvládol predstavu posledných trinástich minút strachu..

Doktor stanovil ako dôvod Schoenbergovej smrti infarkt. Príčinou infarktu bolo Arnoldove presvedčenie, že zomrie v piatok trinásteho, čo sa nakoniec aj stalo.


Dodatok: Arnold Schoenberg bol rakúsky skladateľ, ktorý vyvinul techniku dvanástich tónov (pozor, nie trinástich) pri komponovaní. Klasická (diatonická) stupnica, v ktorej sa komponovalo, má sedem tónov a vždy sa riadi pravidlami, ktoré vytvárajú v rámci stupnice súzvuk tónov - harmóniu. Schoenberg tieto pravidlá úplne obišiel. Tým, že odmietol komponovať "v stupniciach" dosahovali jeho skladby zvláštny súzvuk "neharmónie". Jeho hudba bola preto niektorými kritikmi považovaná za "dekadentnú". Strach z čísla trinásť zasahoval aj do jeho tvorby. Vždy si dával napríklad pozor, aby v názve jeho skladieb nebolo trinásť písmen alebo pri číslovaní preskočil číslo trinásť tak, že po dvanástke nasledovala 12A a potom 14. Čo sa jednému zdá bizarné, môže byť pre iného smrteľné.