Ignác sa nachádzal v tranze. Patril medzi štastné deti neutrónového bloku - miesta, kde počas leta sníval o dopade neutrónovej bomby. Slnečné lúče odrážajúce sa od betónu, a spaľujúca neprítomnosť ľudí. Ach, tie malebné zákutia Petržalky.

Zo sna ho prebral efektívne brutálny úder lakťom medzi chrbotové stavce. Visel za ruky pod stropom, druhé bradaté indivíduum mu stúpilo na nohu. A udrelo ho do brucha. Neznámy muž v špinavej hnedej kapucni kričal čosi o zrade, peniazoch a akomsi neodbornom operačnom výkone v oblasti mieška a semenníkov. Výkriky doprevádzal hlasným cvakaním vyskakovacieho noža. Vychudnutá pani sa asi stodvadsiaty krát pokrižovala. Zozadu sa ozývali vyhrážky smrťou, a sprosté nadávky.

Vetu "Už ti nezaplatím ani cent, ty sviňa !" odmenil bradatý zloduch ďaľším úderom lakťom. Ignác vetu pritom nevyslovil nahlas. Týkala sa jeho daňových povinností a bratislavského primátora. Na to že v autobusoch je tesno, si už zvykol. Aj na to že o trištvrte na osem zostane trčať pred Mostom SNP aspoň pol hodiny. Keby aspoň banda ušatých študentov cirkevného gymnázia vypla ten mobil. Pozéri. Určite meškajú na písomku z matiky. Okrem genocídy bubienkov starnúcej populácie drsným petržalským rapom sa celá kriminalita skončí pri tom, že alfa samec skupiny šlohne v sámoške čučo. Prípadne baba s najvačšími kozami pomotá hlavu robošovi, aby im kúpil vodku za vyzbierané peniaze.

Autobus sa konečne rozbehol. Iba menšia nehoda, zosnulý bol natoľko ohľaduplný, aby jeho fialovým sprejom obkreslený obrys nezabral aj druhý jazdný pruh mosta. Školákov a bradatých spolucestujúcich katanov pohltilo slnko Zochovej ulice ako objatie neutrónovej bomby. Kričiaci muž sa so záhadným úsmevom a radostným cvakaním vytratil kdesi pri prezidentskom paláci. Modliacu sa pani vystupovať nevidel. Možno si ju počas toho záblesku svetla nežne zobral Pánboh cez strešný vetrák.

Na zastávke "Slovenská akadémia vied" sa z autoubusu vytratil aj Ignác, štyri rožky a dvadsať deka rybieho šalátu. Hmotnostný úbytok osadenstva autobusu viac ako dostatočne nahradila skupina revízorov. Renesančný výjav "Zinkasovanie hriešnice z Tešedíkova", však už bol od Ignáca na míle vzdialený. Budova Matematického ústavu s hlavami Štefana a Štefánika na priečelí zostávala hrôzam emhádé navždy hermetický uzavretá ako sarkofág egyptskej pyramídy. Bratislavskí policajti odstrašujú temné sily dvoma bronzovými levmi. Akadémia zvolila menej brachiálny spôsob, a skúsila to s dvoma bronzovými vedcami.

Pohľad do kalendára ho zarmútil. Dozajtra musí opraviť dvadsať písomiek, z predmetu, ktorý prednáša na vysokej škole. Prvá písomka mu hneď zodvihla náladu "Akože x na siedmu v polynóme z TEJTO grupy. To svet nevidel.", rozosmial sa, musel dávať pozor aby čiara cez celý príklad aj obrovská nula neboli krivé. "Ešte by ma ohovárali že tu chlastám." Po dvoch hodinách práce boli písomky opravené.

"Dobrý deň, je tam astrologický ústav ?", spýtal sa Ignác človeka v telefóne mierne pozmeneným hlasom. "ASTRONOMICKÝ ústav,ty nevzdelaný kok... Servus, Ignác až teraz mi docvaklo že si to ty. Nesmieš si ma takto doberať, mám už slabšie srdiečko.", odzdravil s úsmevom docent z astronomického ústavu. "Kedy začnete konečne robiť na tých našich rovniciach ?", zaujímal sa.

- "Aurel na tom makal celú noc a už máme výsledok."
- "To máš šikovného doktoranta."
- "Aurel je počítač. Šak si nepamätáš ako mu pri prestrihávaní pásky, miesto pásky skoro prestrihli kábel ?"
- "Prepáč, lietam vo hviezdach. Jasné že si to pamätám."
- "A aký je výsledok ?"
- "Sedem celých tridsaťdva."
- "Fakt ? Nedoberáš si ma ?"
- "Nie prisahám !"
- "To som šokovaný ! Vieš aké to má dôsledky ? Vesmír je úplne iný, ako sme si ho predstavovali."

Docent mal pravdu. Cestou domov si Ignác vesmír už predstavoval úplne inak.