Odkiaľ sa vo Švédoch berie ich zodpovedný prístup k životnému prostrediu? Čo sa musí na Slovensku zmeniť, aby sme sa im priblížili?

Vo švédskej IKEA mala na starosti koncepciu trvalej udržateľnosti. Po návrate na Slovensko si musela opäť zvykať na to, že pred domom nie sú ani len kontajnery na kovy. Annamarie Velič však tvrdí, že každý jednotlivec môže vo svojom živote urobiť zmeny, ktoré pomôžu celej planéte.

Sedem rokov ste pracovali vo Švédsku pre firmu IKEA, teraz ste späť na Slovensku. Čo vám zo Švédska najviac chýba?

Chýba mi pozitívny prístup ľudí. Keď sa vo Švédsku povie, že je príležitosť niečo zlepšiť, ľudia sú pozitívni a vnímajú to tak, že sa to reálne bude dať urobiť. U nás zareagujú, že sa to nebude dať, panuje všeobecná skepsa, že jednotlivec nemôže nič zmeniť. Navyše mnohí majú skúsenosť, že keď sa o niečo pokúsili, tak to vyšlo nazmar. Švédi hľadajú riešenia, ako to urobiť – my často hľadáme dôvody, prečo sa to nedá. Hoci niekedy miniete porovnateľne veľa energie v oboch prípadoch, len v jednom máte hotovo a v druhom posilnenú skepsu.

Aký je teda najväčší rozdiel medzi nami a Švédmi?

Tých rozdielov je viac. Severania si veľmi radi všetko naplánujú, sú chladnokrvne systematickí a následne neradi vidia stresové situácie. My sme flexibilní, čo nie je vždy pozitívum, skôr kompenzácia neplánovania, celkom zvládame stres a sme viac srdciari, keď sa do niečoho pustíme, robíme to často s oduševnením.

Ako vás prijali a aký majú pracovný štýl?

Hovorí sa o nich, že sú chladní, a je to aj pravda. Sú vo všeobecnosti menej družní aj srdeční. Ale v práci ma prijali veľmi dobre, bolo pre nich osviežujúce, že nie som formálna, ale skôr srdečná, a páčilo sa im to. Pre mňa bolo veľmi dobré, že som sa na nich mohla spoľahnúť. Ohľadom práce si vedia veci veľmi dobre naplánovať. Aj polovicu svojho pracovného času strávia plánovaním, ale potom to vedia urobiť veľmi efektívne, takže všetko dorobia načas a dobre. Nie sú takí flexibilní ako my a sú vo veľkom strese, keď veci nejdú podľa ich plánu. Keď sa raz už urobil plán práce, nesmel sa meniť, pretože to ovplyvňovalo všetko ostatné, čo si naplánovali.

Chodili ste na víkendy za rodinou, lebo ste nechceli, aby išli s vami do Švédska. Prečo?

Dávnejšie sme študovali a žili s manželom v USA, a keď sme sa vrátili na Slovensko, povedali sme si, že vytvoriť domov nie je zas až taká triviálnosť a chceme ho mať tu. Cestovala som veľa aj s rodinou, ale vždy to bolo o tom, že doma je doma. Myslím, že pokiaľ sa to dá, rodina by mala mať korene, a potom aj jej členovia môžu cestovať, študovať aj pracovať v zahraničí, ale vždy sú spolu spätí, majú sa kam vrátiť, niekam patria a to je v živote dôležité. Ja som sa natrvalo vrátila aj kvôli rodine, aj pre chuť využiť svoje skúsenosti z IKEA u nás doma. IKEA riešila sofistikované projekty a potom doma som ani nevedela nájsť koše na triedený odpad.

Napríklad aké projekty?

V jednom projekte sme mali pomocou biotechnológií vyrobiť krmivo na báze odpadového dreva pre lososy, ktoré sa predávajú v reštauráciách IKEA. Existujú huby, ktoré pojedajú rozložené drevo a vyrábajú proteín vhodný ako potrava pre lososy. Bežne sa kŕmia makrelami, ktoré sa vylovia z oceánu a potom v ňom chýbajú pre ľudí ako potrava, takže je z toho globálny problém. Keď som sa vrátila domov, zistila som, že nemám pred domom ani kontajner na kovy.

Na čo sa vám vo Švédsku ťažko zvykalo?

Je tam veľmi silný individualizmus. Napríklad sme nemali asistentky. Mali sme len jednu asistentku, ktorá pomáhala všetkým, ale nebolo veľmi akceptovateľné, aby robila prácu, ktorú sme si mohli urobiť sami. Niekedy, keď sa človek ponáhľa na stretnutie, kde potrebuje skopírovať veľa materiálov, je prirodzené, že sa obráti na asistentku o pomoc. Niektorí kolegovia brali aj toto ako istý povýšenecký prejav. Alebo keď som niesla niečo ťažké, tak mi muži síce otvorili dvere, ale nik mi s nákladom nepomohol.

Možno vám nechceli pomôcť, aby ste z toho ako žena nemali zlý pocit.

Možno tam je aj tento emancipačný faktor, ale skôr nie, oni to berú tak, že si má každý naložiť len toľko, koľko zvládne – či žena, alebo muž. A všimla som si to aj na starších ženách. Švédky nechodia naložené s dvomi taškami ako naše ženy, ktoré vedia, že im vo vlaku niekto pomôže. Idú s jedným kufríkom, ktorý je taký ťažký, aby to zvládli. Nikoho nebudú prosiť o pomoc. Ale mne sú tie naše ženičky, ktoré sa teperia s koláčmi pre vnúčatá cez pol republiky, veľmi sympatické. A je mi sympatické, aj keď u nás muž pomôže žene s ťažkou taškou. O toto sa v dôsledku prílišnej emancipovanosti Švédky ochudobňujú. Na druhej strane je tam však vďaka tomu rodová rovnosť veľmi citeľná v práci a vôbec všade, kam sa pohnete. Až do tej miery, že sa aj v nóbl reštaurácii stretnete s unisex záchodom.

Nevnímali vás v práci ako niekoho z východného bloku? Nemali predsudky?

Nie, skôr ma prirovnávali k nemeckým manažérom, čo nebolo vždy chápané ako lichotivé. Švédi nikdy na stretnutiach nevystupujú rázne. Ak sa to stane, že vedúci zvýši hlas, je to jeho hanba. Niežeby som zvyšovala hlas, ale niektoré veci som vyžadovala ráznejšie a to vnímali ako germánsky spôsob vedenia. Prvé roky som si zvykala, že sa nesmie tlačiť na zamestnancov. Urobia si aj sami, čo sa dohodne, a neznášajú, ak na nich niekto tlačí.

Žili ste v Malmö. Ako ste tam cestovali? Jazdili ste na bicykli?

Chodila som vlakom. V IKEA sme mali vo firme veľmi veľa bicyklov, ktoré sme si mohli požičiavať, tak som z vlaku jazdila na bicykli. V Bratislave som si rýchlo odvykala. Bratislava je voči cyklistom veľmi nepriateľská. Jazdiť na bicykli je nebezpečné; ak sa chce niekto bezpečne prepravovať na bicykli, porušuje predpis, lebo ide často po chodníku. Je to veľká škoda, a ak sa to rýchlo nezmení, len ťažko mladú generáciu naučíme na bicykle. Som z Piešťan a tam som chodila na bicykli všade. Keď som v Bratislave, sadám na mestskú dopravu alebo aspoň do môjho elektrického auta. Chcelo by to osvietených komunálnych politikov, ktorí veria v perspektívu cyklodopravy v mestách.

Čím to je, že sa Švédsko tak veľmi stará o životné prostredie?

Príroda im dary nedáva tak jednoducho. Teraz som čítala román, ako Švédi na severe kedysi nemali ani jablone, tie boli len na juhu a to bola honosná vec. Keď niečo z prírody chceli získať, museli sa o ňu starať, a preto si ju viac vážili. A vôbec sa pohybujú viac vonku, v prírode. Hovoria, že neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie. Aj v decembri jazdia na bicykli. Neboja sa zlého počasia. Bežnému Slovákovi trvá veľmi dlho, kým si zvykne, že tam stále prší, sneží alebo fúka. Druhá vec je výchova, deti sa o prírode veľa učia. Sú tam veľmi populárne lesné škôlky, deti sú odmalička často vonku bez ohľadu na to, aké je počasie.

Aké rozdiely medzi Švédskom a Slovenskom ste si ešte po návrate uvedomili?

Najväčší rozdiel v životnom štýle sú asi vlaky a bicykle. Vlaky sú tam nádherné, u nás sa veľmi málo prepravujeme vlakmi, pritom Bratislava má koľajnice, ale nevyužíva ich dostatočne. A Švédi sú veľmi skromní. My si veľmi potrpíme na to, ako sa obliekame, na náš životný štandard, a sme ochotní veľa pracovať, aby sme ho mali. Oni ho nemusia mať taký vysoký. Napríklad Švédi majú naozaj nábytok z IKEA doma, nemajú masívnu kuchyňu na mieru, hoci by si ju mohli dovoliť. Navyše, správny Švéd a Švédka si všetko spravia sami. Ak manželský pár robí hostinu pre 40 ľudí, neobjednajú si catering, ale vezmú si tri dni dovolenky a často ju pripravia celkom sami aj bez pomoci príbuzných.

Čo u nás funguje lepšie?

Ľudia u nás si navzájom viac pomáhajú. Ak rodina nemá veľa peňazí a chce napríklad vystrojiť svadbu, pomôžu zväčša členovia rodiny. My to berieme ako samozrejmosť, ale v severských krajinách sa to jednoducho nenosí.

Ako ste znášali, keď ste sa z konzumných Spojených štátov presunuli do striedmeho Švédska?

A potom na Slovensko. Už sa ma aj deti pýtajú, či sa viem prepnúť podľa toho, v akej som krajine. V USA sme rok žili s manželom aj s deťmi v Kalifornii. Oni tam chodili do školy na bicykloch, ale zato tam boli tínedžeri, ktorí jazdili do školy na 5-litrovom mustangu. Sú tam iné pomery. USA je veľmi konzumná spoločnosť a z pohľadu odpadu to tam je asi najhoršie.

Patria medzi najväčších znečisťovateľov. Uvedomujú si to bežní Amerčiania?

Nie. Bežní Američania si to neuvedomujú a sú vedení k tomu, že ich krajina je ako dobre nastavená firma a tá sa postará o odpad, ktorý vyprodukuje. Nie je to u nich za domom, tak ich to zatiaľ nezaujíma. Majú veľa voľnej zeme, takže majú kam dať skládky. Ale je to šialené, často vezú odpad na veľmi dlhé vzdialenosti, takže odpad má ďalšiu uhlíkovú stopu z transportu. V Amerike navyše takmer úplne z dopravy vylúčili vlaky, tovar sa vozí v kamiónoch, veľa elektrární je stále na uhlie, sú naozaj veľkým znečisťovateľom.

Švédi si, naopak, uvedomujú, čo sa deje s ich odpadom, ako to ovplyvňuje ich bežný život?

Veľa o tom čítajú a rozprávajú. Životné prostredie je u nich naozaj téma a objavuje sa denne v mienkotvorných denníkoch. Napríklad každý deň o desiatej idú zamestnanci IKEA do kuchynky, kde si natrú chlieb s maslom a syrom, k tomu si dajú kávu a 20 minút sedia s kolegami. A hovoria často práve o životnom prostredí. Napríklad aj o situácii, keď mala IKEA problémy s drevom z Ruska – novinár tam vycestoval a zisťoval, či nemajú drevo z chránených oblastí.

Vedia Švédi viac oddychovať?

Nebudú robiť 12 hodín denne. Robia poctivo, efektívne, ale dávajú si pozor, aby mali aj osobný život, aby nevyhoreli. Vyhorenia sú tam napriek tomu časté a je to podľa mňa najmä pre tie chladnejšie medziľudské vzťahy, ktoré sú potrebné pre komfort ducha.

Vedeli ste sa prispôsobiť v rozdeľovaní času na prácu a na oddych?

Pre mňa to bol veľký problém. Mala som prenajatý byt v rodinnom dome, a keď som bola sama, tak som pracovala, málokedy som si čítala román alebo pozerala televíziu. Keď som prišla na Slovensko, bola som s rodinou. Teraz, keď pracujem ako konzultant na voľnej nohe, snažím sa nájsť si vyrovnané fungovanie. Slováci s tým majú celkovo problém. Sme zvyknutí pracovať pod stresom a často zabúdame oddychovať a kompenzovať stres. Švédi sa na oveľa menší stres skôr ozvú a začnú sa tlaku brániť.

V IKEA ste mali na starosti trvalú udržateľnosť. Ako firma pristupovala k pomeru medzi ziskovosťou a udržateľnosťou?

To je aj ich dilema. Mali sme o tom veľa vnútorných diskusií, kde sme hovorili o tom, či podporujeme konzum alebo udržateľnosť. Každá firma chce viac predávať, ale ide o to, aký tovar predáva, z čoho je vyrobený, či je vytvorený zodpovedne k životnému prostrediu aj k ľuďom. IKEA má 80 interných audítorov, ktorí chodia po celom svete, Indii, Pakistane, Malajzii, Číne, a robia neohlásené kontroly u dodávateľov aj subdodávateľov. Firmy majú 15 minút na to, aby audítorom otvorili.

Prečo je tam tento časový limit?

Je to smutné, ale najmä preto, aby nestihli schovať deti, ktoré tam pracujú. Kým som tam pracovala, rozviazali zmluvu so všetkými pakistanskými dodávateľmi látok práve vinou detskej práce. Ale našli sa aj environmentálne problémy, keď napríklad pri výrobe dodávatelia znečisťovali vodu.

Ako sa potom v takej firme vníma, že má sídlo v Holandsku, aby platila menšie dane? Na jednej strane chce IKEA z pohľadu životného prostredia a sociálnych vzťahov podnikať čestne, dane si však optimalizuje.

Neviem detaily, ale ja sa pozerám na to, čo firma robila so ziskom. Keď pred tromi či štyrmi rokmi prepukol tento škandál, vedenie firmy začalo zverejňovať zisk a dokladovať, čo s ním robia. Veľká časť išla do nadácií a na udržateľnosť. Za posledné tri roky napríklad investovali 2,5 miliardy eur na obnoviteľné zdroje, ako sú veterné elektrárne a solárne panely. A to mi stačilo, pre mňa to bola adekvátna reakcia.

Čomu sa teraz venujete na Slovensku?

Keď som sa vrátila zo Švédska, pýtala sa ma šéfka slovenského Curaproxu (výrobca a distribútor zubných kefiek), kde končia ich kefky. Povedala som jej, že na skládke. Myslela si, že sa zrecyklujú. Ale keďže sú zo zmesového plastu, tak reálne končia na skládke alebo v spaľovni. Spojili sme sily a prišli sme s komplexným projektom, ktorý v sebe nesie všetky základné aspekty environmentálne zodpovedného prístupu. V skratke: ideme iniciovať separáciu odpadu tak, že budeme zbierať staré kefky, vyrobíme z nich koše na triedený odpad ako krok recyklácie a dodáme ich do slovenských škôl, aby sme podporili environmentálne vzdelávanie. Aby to fungovalo efektívne a profesionálne, spojili sme štyri mimovládky, ktoré k tomu budú robiť školenia o tom, ako triediť odpad a predchádzať mu priamo na školách. Išli sme do toho aj čisto ľudsky, ako mamy, lebo šéfka Curaproxu videla, že v škôlke a škole, kde chodia jej deti, sa netriedi, a netriedi sa ani v tej, kde chodia moje deti.

O koľko škôl ide?

Teraz v januári pošleme do prvých 200 škôl celkovo viac ako 5000 košov. Do piatich rokov máme ambíciu zapojiť aj prostredníctvom ministerstiev všetky školy na Slovensku. V Česku to urobilo ministerstvo životného prostredia s miestnymi mimovládkami. U nás s tým začali, ale len v malej miere, a tak v tom pokračujeme my, ľudia zo súkromnej firmy. Som však pozitívna a verím, že pre túto dobrú vec je to ideálna šanca na prepojenie ministerstva a súkromného sektora.

Takýto projekt majú aj vo Švajčiarsku, kde sídli matka Curaproxu?

Zatiaľ nie a o to viac sme hrdí, že sme toto skoncipovali na Slovensku a teraz sa to snažíme potlačiť do Česka, Slovinska a aj Švajčiarska. Švajčiari sa pýtajú, prečo nestačí kefky len vyzbierať a dať niekomu zrecyklovať. Prečo treba aj robiť koše a nejakú osvetu na školách. A dôvod je, že je rozdiel medzi environmentálnou a spoločenskou zodpovednosťou u nich a u nás. Ak by sme „len“ zbierali použité kefky a drvili ich na granulát recyklovaného plastu, urobíme zodpovednú vec voči prírode. Aj to je super, ale skončiť pri podrvených kefkách sa nám zdalo ako vybrať si menší z dvoch cieľov. Niečo ako keď idete na Malý Rozsutec, ale máte silu a chuť ísť na Veľký. Pre mňa osobne sú tie koše a osveta škriabaním sa na Veľký Rozsutec a dúfam, že o pár rokov, keď všetky slovenské školy budú triediť svoj odpad, budeme sa aj so všetkými, čo sa pridajú, kochať celou panorámou z vrchola.

Nie je to stratové?

Je to istá záťaž, ale treba to vidieť z globálnej perspektívy, nedá sa z prírody len brať, musíte do nej aj investovať. A dnes sa už veľa zákazníkov pýta, čo sa s odpadom deje, a očakávajú ekologickejšie alternatívy. Ak má firma slušný podiel na trhu, má zodpovednosť prichádzať so zásadnými riešeniami a ponúkať tieto ekologické alternatívy svojich produktov.

Koľko kefiek sa vám vrátilo?

Začali sme na Pohode v lete 2017. Tam nám ľudia priniesli asi 600 kefiek. Boli ľudia, ktorí priniesli 15 a viac kefiek na Pohodu, čo bola naozaj milá prvá lastovička separácie a zberu. Máme ich teraz vyše 10-tisíc a náš cieľ je aspoň 10 percent objemu predaných kefiek, čo by bolo niekoľko státisíc.

Kde sa vám žilo najlepšie – v USA, vo Švédsku či u nás?

Amerika má neuveriteľne pozitívnych ľudí, sú možno mierne teatrálni, ale predsa len srdeční a priateľskí. Európan sa tam cíti veľmi dobre, tam vám nik nedá pocítiť, že ste Východoeurópan, lebo všetci Európania sú tam braní ako tí z kultúrnej mekky, z Európy. Ale sú veľmi konzumní, majú veľmi málo voľného času a to málo, čo majú, často strávia nakupovaním. Akoby si prenakupovali život; veľmi veľa pracujú – v podstate žijú, aby pracovali, nepracujú, aby žili. Majú relatívne vysoké platy z pohľadu toho, koľko stojí tovar, ale potom často nakupujú zbytočnosti. Je tam veľa veľmi lacného tovaru, ktorý ľudí láka. Na druhej strane, keď mladý Američan začne pracovať, tak nemá žiadnu dovolenku, po pol roku má týždeň dovolenky, po dvoch rokoch má dva týždne dovolenky, a ak robí pre firmu päť rokov, dostane tri týždne dovolenky. Spoločnosť sa tak o nich stará, že majú lacné jedlo, zábavu, ale pracovné podmienky sú často až kruté.

Kde napríklad?

Starbucks a podobné reťazce pracujú tak, že keď opadne ranný nával, tak im z centrály zavolajú, že majú napríklad polovicu ľudí poslať domov. Stačí, že počet zákazníkov klesne pod určitú hranicu. Keď robíte v Los Angeles, niekedy dochádzate aj hodinu a pol do práce. O jedenástej vám šéf povie, že máte ísť domov, a o štrnástej sa vrátiť. Zároveň neviete vopred, koho pošle domov. Ľudia málo zarobia a sú v hroznom strese. Podmienky sú tam oproti Európe extrémne kapitalistické. My Európania si neuvedomujeme, ako veľmi dobre sa tu máme. Aj pravicovejšie nastavené európske štáty sú oproti USA socializmus. Vo Švédsku by bol takýto spôsob riadenia neprijateľný, u nás sme asi niekde uprostred.

A kde sa vám žije najlepšie?

Mám rada Slovensko, mám tu korene a som tu spokojná. Veľa vecí nám tu ešte nefunguje, ale treba si uvedomiť, že západná Európa má voči nám minimálne tých 40 rokov nášho socializmu náskok. A ten sa ťažko sťahuje. Vidím tu obrovský priestor na zlepšovanie vlastnej krajiny, čo obyvatelia západnej Európy akoby už nemajú, a myslím si, že ich to trocha oberá o isté ideály a hodnoty. U nás sa s tým dá naložiť tak, že frfleme, že tu nič nefunguje, alebo sa pozeráme okolo, čo by sme vedeli zlepšiť. Keď nie inak, aspoň podnetmi a kritickým myslením. Keď frflať, tak nahlas a najlepšie písomne.

Čo sa zlepšilo, kým ste tu neboli?

Telekomunikácie a internetové služby sa veľmi posunuli. Zlepšuje sa pomaly aj cestovanie v MHD a vlaková doprava. Vidím aj posun v komunálnej politike – primátori a starostovia už nie sú arogantní politici, ale už skôr nadšenci ochotní pomôcť. Firmy aj jednotlivci tu začínajú s dobrovoľníctvom, čo predtým nebolo vôbec. Celý december napríklad niektoré firmy varili bezdomovcom polievky u svätého Vincenta de Paul. Jasné, mohli by tam pracovať aj cez rok, ale tam zasa vypĺňajú miesto mnohí dobrovoľníci, čo je super.

Na Slovensku pomáhate firmám s projektmi udržateľnosti. Majú už pocit, že by mali byť zodpovední?

Slovenské firmy ešte stále veľmi nevedia, prečo by sa mali udržateľnosti venovať, v čom je to pre nich prínos. Majú pocit, že to je len veľmi drahá reklama. V zahraničí boli štúdie, ktoré ukazovali, že 42 percent zákazníkov nakupuje podľa toho, či firmu, ktorá tovar vyrába, vnímajú pozitívne alebo nie. U nás taká štúdia nie je a je pravda, že veľa ľudí si vyberá podľa ceny. Firmy to vedia a majú pocit, že je zbytočné vzdelávať zákazníkov, lebo aj tak kúpia to, čo je najlacnejšie. Ja si myslím, že to nie je čierno-biele a už je u nás veľa ľudí, ktorí keď majú informácie, rozhodnú sa pre tú správnu vec. A napríklad by kúpili aj o pár centov drahšie fair trade banány, ak by vedeli, že vinou tých lacnejších sa vyklčovali dažďové pralesy a ľudia tam pracujú v zlých podmienkach.

Nie je toto cesta len pre bohaté firmy?

Firmy, ktoré si nemôžu dovoliť väčší ekologický projekt a napríklad len predávajú dovezený tovar, sa vždy môžu pozrieť na to, ako by oni sami netvorili odpad v kancelárii, a tiež na to, ako je ich produkt balený a dodávaný na trh. Ale je tu veľmi veľa firiem, ktoré si to môžu dovoliť. Keď si napríklad automobilka povie, že chce byť „zero waste“ (neprodukovať žiaden odpad na skládku), môže mať obrovský pozitívny dosah nielen na svoj vlastný biznis, ale aj na svojich dodávateľov, čo sú tisíce ľudí a desiatky firiem. Myslím, že je povinnosťou veľkých firiem, aby to robili a určovali trendy.

Prečo sa ľudia na Slovensku nezaujímajú o životné prostredie alebo o triedený odpad?

Sú tu dve veci. Nevedia, prečo by to mali robiť, nespoja si to so zmenou klímy. Začínajú veriť, že sa klíma mení, vidia, že je v lete teplejšie, že je v jednom roku aj sucho, aj povodne. Ale nevidia súvis medzi tým, ako sa správajú, a zmenami klímy. Neuvedomujú si napríklad, že metán, ktorý vzniká na skládkach, je oveľa horší skleníkový plyn ako CO2. A keď svoj biologický odpad nechajú odviezť na skládku, tak tam metán vzniká. Pri recyklovaní sa zasa ušetrí energia, pri niektorých plastoch a hliníku je to až 90 percent, teda 90 percent materiálu, energie a skleníkových plynov sa ušetrí. Každý jeden človek tak iba narábaním so svojím odpadom môže ovplyvniť, ako sa bude vyvíjať naša planéta.

Aká je tá druhá vec?

Chýba osveta. Nevedia, ako triediť, a je tu aj veľká skepsa, že sa ich odpad aj tak nezrecykluje. Vždy, keď robím prednášku, tak sa ma opýtajú, či si nemyslím, že smetiari aj tak dajú vytriedený odpad do jedného auta. A potom mi ešte povedia, že oni videli, ako to dávali dokopy. Viem o firme, ktorá triedi svoj odpad, a presne toto priamo pred dverami firmy smetiari urobili. Napísali preto zberovej firme dlhý list podpísaný riaditeľom s tým, že ak to urobia ešte raz, dajú to médiám. Ospravedlnil sa im osobne riaditeľ zberovky a pozval ich pozrieť sa na triediacu linku, aby sa presvedčili, že to bola nehoda a zlyhanie ľudského faktora a nie pravidlo.

Švédi separujú dobre?

Švédi vyprodukujú viac odpadu na jedného obyvateľa, ale vytriedia ho, a tak je dosah menší. Pred 10 či 15 rokmi stavili na spaľovne, lebo si povedali, že potrebujú veľa tepla a environmentálny spôsob, ako vyrobiť teplo, je spaľovať odpad. Ale ľudia tam majú svoje životné prostredie radi, a tak chceli svoj odpad recyklovať. Došlo to až tak ďaleko, že švédske spaľovne majú málo odpadu zo Švédska a vykupujú odpad z Anglicka. To už nie je až také environmentálne riešenie, lebo zasa iných ľudí, Angličanov, neučí triediť. Myslím si, že keď tie spaľovne konečne dožijú, nepostavia už toľko nových.

Kde vo Švédsku nemajú spaľovňu?

V obciach, kde triedia odpad do siedmich alebo ôsmich kontajnerov. Tam, kde skládku majú, sa triedia aspoň kovy, niektoré plasty a papier.

Prečo u nás triedime tak málo odpadu?

Máme veľmi lacné skládky. Kým na to obce nebudú tlačiť, tak ľudia nebudú triediť. Ľudia nebudú triediť, kým to nebudú cítiť na poplatkoch za odpad. Dodnes mnohí nevedia, že za vývoz kontajnerov na plast, papier či sklo neplatia. Separovanie a zber im nakoniec peniaze ušetrí. Ja nemám pri dome kontajnery na triedený odpad, a keď niekde pri paneláku vyhodím do žltej nádoby plasty, tak musím často ľuďom, ktorí tam bývajú, vysvetliť, že ich to nič nestojí.

Nemáte žiadny kontajner?

Mám jednu nádobu, ktorú si nechám vynášať raz za štyri týždne. Mám veľký kompostér, aj dážďovky, skántrila som síce tri generácie, kým som sa naučila dážďovkovať, ale ide to. Bežná domácnosť má minimálne polovicu odpadu, ktorá sa dá kompostovať. Problém je, že Bratislava má len málo verejných kompostární a panelák sa veľmi ťažko dohodne, že si zriadia kompostovisko, lebo vždy sa nájde niekto, komu to bude prekážať.

Bratislava aj Košice majú spaľovňu, a teda neposkytujú k bytovkám nádobu na bioodpad. Čo sa dá poradiť človeku, čo žije v paneláku v Petržalke, ktorá nemá blízko kompostovisko?

Môže spísať petíciu alebo osloviť miestnu mimovládku, ktorá sa týmto zaoberá, aby ho dostal k domu. Ale uznávam, že je toto ťažké. Dá sa ešte kompostovať doma, ale dážďovky potrebujú aspoň 15 stupňov, takže vermikompostér musí byť buď na uzavretom balkóne, alebo vnútri v byte. To je pre mnohých ešte stále ťažká voľba.

Ako majú ľudia začať tvoriť menej odpadu?

Mám také desatoro úplne jednoduchých spôsobov, ako pomerne bezbolestne zredukovať svoj odpad. Začala by som určite igelitkami – namiesto nich sa môžu používať bavlnené tašky. Nebrať si fólie na ovocie a zeleninu, ale vrecúška, ktoré sa dajú vyrobiť napríklad aj zo starých záclon. Nekupovať PET fľaše s vodou, ak máme pitnú vodu. Mojej rodine zvyčajne stačí karafa na vodu s čerstvým citrónom, bylinkami alebo sirupom. Kompostovať svoj zelený odpad, ak sme v obci, kde sa to dá. Nakupovať len toľko, koľko zjeme, a robiť častú inventúru chladničky. Toto je aj pre mňa najväčšia výzva. Nepoužívať jednorazové plasty – slamky, príbory, poháre na kávu, obaly na jedlo z reštaurácií. Slamky sú úplná zbytočnosť, na jednorazové príbory v reštauráciách sa treba sťažovať majiteľovi, namiesto pohárov na kávu, ktoré sú z plastu a kartóna, sa dajú použiť módne „keep cupy“, teda pohár, čo si sami prinesiete. Polystyrénové obaly, v ktorých dostaneme domov jedlo z reštaurácií, sa nedajú bežne zrecyklovať a sú ešte aj nezdravé. A potom pre nás, „kancelárske hlodavce“, tlačiť dokumenty vždy obojstranne a používať elektronické vizitky.

Nie je to pre bežného človeka ťažké? Kde je hranica udržateľného života?

Určite si to vyžaduje istú snahu, ak by to chcel niekto skúsiť všetko naraz. Dá sa to a ako vždy, keď človek niečo u seba mení, treba na to istú dávku odhodlania. Ale praktickejšie a určite s dlhodobejším efektom je začať postupne a pridávať si zmeny, ktoré sú prirodzené. A kde je tá pomyselná hranica udržateľného života? Každý ju má asi niekde inde, závisí to veľmi od prostredia, v ktorom vyrastal, od vlastného nastavenia a trocha aj od možností. Dôležité je snažiť sa tú svoju hranicu posúvať dopredu. Zaujímať sa o veci okolo nás, premýšľať o dôsledkoch svojho každodenného správania a aby sme neskĺzli do polohy, že veď ja som len jednotlivec a to, čo robím, nemá na globálne problémy žiaden vplyv. Lebo má: naše správanie ovplyvňuje všetkých, s ktorými sa stretávame – buď pozitívne, ak dokážeme byť dôslední, alebo negatívne, ak sme rezignovali na správne riešenia. Stále platí, že to, čo môžeme najľahšie zmeniť, je naše vlastné správanie.


Annamarie Velič (47)
Študovala Chemicko-technologickú fakultu STU a environmentálne inžinierstvo na Wayne State University v USA. Pracovala ako manažér pre životné prostredie vo firme Warrena Buffetta Johns Manville, bola environmentálnou konzultantkou v USA a vo Švédsku riadila v IKEA udržateľný rozvoj. Po návrate na Slovensko pôsobí ako environmentálna konzultantka.


src: https://dennikn.sk/978373/byvala-manazerka-svedskej-ikea-po-navrate-zo-svedska-severania-si-vsetko-planuju-my-musime-zvladat-stres/