Na olympiáde bicyklujem o medailu pre Slovensko, doma na mňa vodiči striekajú vodou z ostrekovačov

Triatlon je náročný šport. Ročne na bicykli odjazdím 20- až 25-tisíc kilometrov. K tomu odplávam tisíc a odbehnem okolo štyri a pol tisíc kilometrov.

Bola to posledná kvapka mlčanlivosti. Ako vždy sa počas cyklistického tréningu snažím držať na krajnici, aby som nezavadzal autám. Kontrolujem si údaje na cyklopočítači, keď sa v protismere objaví auto.

Jeho šofér ma vidí, no nič to s ním nerobí. Ďalej predchádza autobus.

Musím vyskočiť z cesty. Keby som sa pozrel o dve sekundy neskôr, zrazili by sme sa. Môžete si domyslieť, ako by dopadol môj sedemkilový bicykel v súboji s tonovým autom. Ešteže na kraji cesty nebol obrubník, vyhol som sa tým pádu.

Vtedy som si povedal: Toto sa musí zmeniť! Víkend predtým sme boli s mojou tréningovou partiou ohrozovaní počas tréningu. Autá vytrubovali, vodiči boli agresívni. A nie je to len o týchto dvoch prípadoch, zažívam to už roky takmer dennodenne. Ročne na bicykli prejdem minimálne 20-tisíc kilometrov, negatívnych zážitkov mám požehnane.

Nerozumiem tomu. Máme Petra Sagana, najlepšieho cyklistu na svete tretíkrát za sebou. Bijeme sa do pŕs, akí sme naňho hrdí. No naše správanie k obyčajným cyklistom je strašné.

Zhodou okolností som krátko po tom, ako ma skoro zrazilo auto, išiel na tlačovú konferenciu. Týkala sa finále majstrovstiev sveta v triatlone, no ja som hovoril o inom: o agresivite a arogancii vodičov, ktorí ohrozujú cyklistov. Médiá som požiadal, aby sa moje slová dostali ďalej ako za steny konferenčnej miestnosti. Dúfal som, že tým zabránime minimálne jednému incidentu na ceste.

Bol som prekvapený, že asi osemdesiat percent reakcií pod článkami bolo veľmi pozitívnych. Stále tam však boli ľudia, ktorí vôbec nepochopili, o čo mi ide.

Ako si vôbec niekto môže myslieť, že cyklista nepatrí na cestu? Bicykel na ňu patril skôr ako auto, až neskôr bol vytlačený.

V civilizovanom svete si už uvedomili, aké sú bicykle dôležité. Je to jednoduché. Keď máte o jedného cyklistu viac, máte približne o jedno auto menej. Mali by sme si to uvedomiť aj my v Bratislave, ktorá je jednou z európskych metropol. No aspoň v tomto za Západom teda zaostáva. Stačí sa pozrieť do miest ako Amsterdam, Londýn, New York či Kodaň.

Moje vyjadrenia si všimli aj politici. Ak to má pomôcť veci, stretnem sa s nimi a pokúsim sa presadiť, aby sa zmenili zákony, ktoré budú viac chrániť cyklistov.

Možno som len rozmaznaný

Ľudia mi písali napríklad aj to, že cyklisti predsa často porušujú zákon. A vodiči nie? Chodci sú tiež bez viny?

Ja predsa netvrdím, že sme neviniatka. Zákon porušujeme všetci, má to riešiť polícia. Ide však o to, že vodiči si neuvedomujú, že ovládajú zbraň a druhým môžu veľmi vážne ublížiť.

Cyklisti sa ani nemajú kde poriadne naučiť, ako jazdiť. Kto im hovorí, ako správne odbočovať? Malo by sa to oveľa viac riešiť.

Bicykel je predsa skvelá vec, môžete na ňom chodiť do práce. V Bratislave je veľa kancelárskych centier, v ktorých by to bolo možné. Stačí sprcha a miesto na odloženie bicykla.

Že je to možné, vidno na Západe. Tam chodia ľudia na bicykloch aj v oblekoch a nikto sa nad tým nepozastaví.

Možno som rozmaznaný, keďže som dlho žil a trénoval v Anglicku či Španielsku. Tam sa k cyklistom správajú inak. Trpezlivo počkajú, aby nás bezpečne mohli predísť, kývajú nám, podporujú nás.

Sú to príjemné zážitky.

Cyklisti by po ceste nemali jazdiť vedľa seba, áno. No vysvetlím vám, prečo to cyklisti robia.

Ak jazdia za sebou, vodiči sa ani neunúvajú zobrať do úvahy, že nás predchádzajú, jednoducho spravia myšičku. Poviem vám, nič príjemné, keď okolo vás presvištia v obrovskej rýchlosti alebo vás vytlačia z cesty, lebo sa vyhýbajú autu v protismere.

Preto jazdíme vedľa seba – takto nás auto musí chápať ako dopravné vozidlo, musí spomaliť a dať si pozor, kto ide v protismere.

Prepáčte, že sme vás zdržali o dve sekundy

Veľmi často sa stáva, že nervózni vodiči pred nami zastanú a situáciu si chcú vysvetliť ručne-stručne.

Snažím sa byť vtedy slušný a vysvetliť si, kde sa stala chyba. Oni tvrdia, že nás chcú zbiť za to, ako jazdíme, striekajú po nás vodou z ostrekovačov alebo spravia myšičku, aby sme spadli.

„Dobrý deň, ako sa máte, všetko je v poriadku?“ hovorím, keď už napajedení vystúpia z auta a dodávam - kontrolujem: „Nič sa nestalo? Prepáčte, že sme vás zdržali o dve sekundy, prajeme vám pekný deň.“

Snažím sa na to ísť pozitívnym prístupom a priblížiť im, aký je život na dvoch kolesách.

Raz boli svedkom takéhoto konfliktu aj policajti. Starší pán viezol babku, asi k lekárovi. Žiadnu idylku ale nečakajte.

Na semaforoch vystúpil z auta, chcel nám vynadať. Snažil som sa mu vysvetliť, že svoju negatívnu energiu by mohol zmeniť na pozitívnu a radšej nás povzbudiť.

To, že sa rozčúli, nepomôže jeho zdraviu ani prísediacej babke a nám taktiež.

Incident videl aj policajt. Iba nás upozornil, aby sme jazdili po krajnici.

Pánovi šoférovi nepovedal nič! Čo ak nabudúce niekoho ohrozí tak, že spadne? Aké je ponaučenie do budúcnosti? Žiadne.

Pritom ten pán na nás agresívne trúbil. Prosím, to nikdy nerobte, pôjdete proti sebe. Skúste ísť na bicykli a kamaráta poproste, aby na vás hocikedy spontánne zatrúbil. Môžete sa tak naľakať, že mu spadnete pod auto.

Ak chcete dať znamenie cyklistovi, že vám zavadzia alebo vašu prítomnosť za ním, urobte tak jemným ťuknutím do klaksónu desať metrov od cyklistu. Vy aj on budete mať čas zareagovať a hluk je natoľko jemný, že neohrozí cyklistu ani auto.

...


Richard Varga

Mám 28 rokov, narodil som sa a žijem v Bratislave. Som triatlonista, na olympiáde v Londýne 2012 som obsadil 22. miesto, v Riu de Janeiro 2016 som bol jedenásty. Olympijský triatlon pozostáva z 1500 m plávania, 40 km cyklistiky a 10 km behu. Som majster Európy a štvornásobný majster sveta v akvatlone (plávanie, beh). Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave som získal bakalársky titul v odbore Tréner triatlonu.

more: https://dennikn.sk/915244/na-olympiade-bicyklujem-o-medailu-pre-slovensko-doma-na-mna-vodici-striekaju-vodou-z-ostrekovacov/?ref=tit