Sedím vo vlaku z východu na západ, dnes prednášame v Pezinku, zajtra v Bratislave ideme na ministerstvo životného prostredia.
Sedím vo vlaku a mám otvorený netbuk, na ktorom toto píšem, vedľa seba mám položenú obyčajnú nokiu, ktorou telefonujem, smartfon Lenovo bez simky, ktorým fotím a pripájam sa. Ešte tu mám malý vodeodolný a páduodolný foťák. A e-token a dve male usb. A terový externý disk.
Poznáte ten obrázok, ochranár dnes a kedysi? Kedysi – atlét stojaci na hrebeni, dlhé vlasy mu vejú a krížom cez batikované triko a flanelku má prehodenú gitaru (strun už jen pět). Dnes – brýlnatý a zhrbený pán v miestnosti plnej papierov, pridajme nejaké monitory a ďalšie zariadenia.
Niekedy sa fakt cítim ako kancelárska krysa.
A vtedy si musím pripomenúť, že minimálne dva mesiace v roku spím pod širákom v lese. Spomeniem si, kedy naposledy to bolo. A ak si pomaly ani neviem spomenúť, je to znamenie: bejby, vypadni von.

To je tak, chytiť sa do vlastnej pasce – spite v lese, je to dobré pre vaše fyzické a duševné zdravie - a tento mesiac som nazvala Októberfest – pri pohľade na tajmtejbl.

Do Bratislavy ideme zajtra odovzdať hromadnú pripomienku ohľadom UNESCO lesov na východe. Povinný počet je 500 ľudí, máme už 5000 – a ešte hráme takú hru - keďže ide o 5766 hektárov bez zásahu, chceme aj toľko podpísaných ľudí, nech tam je zajtra šou…

A potom, potom sa odpálim na mesiac (no dobre, tak na desať dní) na poľskú hranicu do Polonín, budem sa starať o psy, o kamarátovú chatu, variť čaj turistom a stopovať takéto – ale už odrastenejšie – vĺčatá v prvom snehu.




Čo viac?,)