a každý v sebe.

a v každej tôni, v každom geste a úlomku je tušenie osudu a tragédie, ako nový romancer z čísla rakvy v rakvovom hoteli vedel Lindinu smr?.

boles? v pohryznutom pleci. mi pripomenie náhly večer až žúr s edom a so znenazdajky stretnuvšími slečnami z kubína a michaloviec, postupné roztrúsenie a odbočenie od benka, lajky a forkyho, podenkové priateľstvá v bezmennom pajzli.

sedím pri najzadnejšom stole pod voňavými orechmi, po kofole a dennej tlači, po stretnutí s pani Gabrétou: o tri dni teda vystúpim s prejavom na konferencii o Sideriálnom Texte na Hypergolový Pohon.

a píšem si, do bezlinajkového ápä?kového zošitu s tvrdým obalom.

pozerám na dievča sediace pri stole oproti, sa práve dozvedelo, že má ešte brata, nepriznaného. tajomstvo prezradiacemu do tváre nevidím, ale vnímam medzierku medzi zubami v pootvorených ústach dievča?a. v očiach má lesk prekvapení, ktoré nemôžeš da? najavo a nosíš si ich so sebou do samoty, vrieskaš potom medzi nemúrmi.

otočím hlavu trochu doľava. plechavý tridsiatnik s kufríkom na kolenách, na ktorom má pletenku posypanú makom. užasnuto pozorujem, ako bruškom ukazováka ďobe do omrviniek a pchá si ich do úst. predstavím si, ako chytal kvadriliardu predmetov vrátane vlastnej ciciny a radšej idem preč.

som sám, vždy sme boli. keď mám chu?, zmenším sa a letím v malinkej škrupine - takej bublinke – až sa rozpamätám na otázku pod prahom priznaného. chyby robíme plaché a nemotorné, no časom zákerné ako hrdza.

aj tak chutíme.