piati v automobile. začíname v bájnom Varehalande na juhovýchode Slovenska, čo je miesto, kde máme prespatie, a zároveň najbližší bod Slovenska od rumunskej hranice. Do Rumunska to nie sú ani tri hodiny cez Maďarsko.
Ideme úplne naslepo, šofér zadá do navigačky mesto Sibiu, ktoré sa nachádza pod Fagarašom, a to je tak celý náš cestovný sprievodca, ktorého počas výletu máme. Ide sa do neznáma!
Našou prvou zastávkou je stotisícové mesto Satu Mare, prvé veľké mesto za hranicou. Nachádza sa v oblasti, ktorá nepôsobí na pohľad príliš bohatým dojmom (sever Rumunska by mal byť jedným z najchudobnejších regiónov EÚ), všetky domy na vidieku sú na predaj, a aj v meste sa nachádza veľa prázdnych domov. Už tu zažijeme niektoré špecifické veci, na ktoré nie sme prichystaní. Jednou z nich je kvalita lokálneho piva. "Silva Romanian Pale Ale" je neskutočná šmakovka, ktorú v kauflande kúpite za nejakých 60 centov, vo výčape niečo cez euro, všetci sme sa na nej stali závislí. V Rumunsku je veľká dostupnosť pomerne dobrého nemeckého piva, a aj to lokálne je väčšinou celkom schopné aj v prípade, že sa jedná o europivo. Napriek tomuto v Rumunsku takmer nezoženiete čapované pivo, mimo pár výnimiek aj v krčmách majú obvykle iba fľaškové. Ďalším špecifikom je, že v Rumunsku tak, ako v južanských krajinách, funguje popoludňajšia siesta, ale nie vždy je vyznačená v otváracích hodinách. Všeobecne je Rumunsko kombináciou južanského bordelu, postsocialistickej depky a tradičnej podkarpatskej chudoby. Estetika väčšinou absentuje; dizajnéri hocičoho sa v Rumunsku asi príliš neuživia. Malebné hory a vidiek musia vystačiť.



qr kód rovno na ulici, v niečom sú Rumuni vpredu!

Rumuni majú evidentne fetiš na káble. Káble na stĺpoch elektrického vedenia sú obvykle veľmi nahusto, a čím hustejšie, tým lepšie. Nevyhnutné sú obrovské zvitky káblov povešané na každom stĺpe, pravdepodobne náhradné káble pre prípad, že by sa niečo z tej spleti pokazilo.




Prvé naše prespatie je pri obci Méra, kde sme náhodne zbočili autom. Odstavíme na lúke, kde sú pastviny, rozložíme ohník, spíme pod hviezdičkami. Natrháme zopár klasov kukurice na večeru, a potom sa ich nikomu nechce piecť, a zvyšok výletu ich vláčime autom. Miestny sedliak sa so mnou dohovorí po maďarsky, my mu vysvetlíme, že tu chceme iba prespať na jednu noc, on "jo, ale nerobte hlúposti". Prespatie je fajné, o tretej v noci začnú okolo nás jazdiť konské povozy s frekvenciou každú štvrťhodinu, pri každom jednom sa zobudíme. S východom slnka premávka trochu ustane.







Ráno vstaneme, najeme sa, Janko, ináč člen kapely Miska Na Krev zahrá baladickú verziu songu od tejto kapely, "zdochla jak sviňa". Až potom sme pripravení vyraziť.
Ideme autom, a keď sa nám cestou niečo pripletie, zastavíme. Do cesty sa nám pripletie rovno druhé najväčšie rumunské mesto a hlavné mesto Sedmohradska (Transylvánie), zvané Cluj, za socializmu premenované na Cluj-Napoca (Napoca bol starorímsky názov toho fleku), ináč je to Kluž, poprípade Koložvár, podľa ktorého sa volá nevyhnutná súčasť základoškolských jedálničkov. Chvíľu sa bavíme na tom, že slovo Cluj používame ako nadávku, ale smiech nás prejde, keď pri náhodnom ladení rumunského rádia chytíme stanicu Itsy Bitsy, detské vysielanie, ktorého znelka voľákej relácie má jednoduchý text, foneticky to bolo "chaj chaj chuj chuj" (našiel som ich youtube kanál aj web, ale zrovna túto znelku akosi neviem vyhrabať). Do Cluja teda dôjdeme vo veselej nálade. Veselosť však čoskoro vystrieda frustrácia, a my konečne zistíme, prečo Rumuni jazdia tak drsňacky, a prečo na rumunských cestách vidíme také psie kúsky, ako napr. auto myšičkujúce dva metre pred kamiónmi v protismere, alebo šoférov, ktorí ťa keď ty ideš v obci 50kou, predbehnú stovkou. Cluj je mesto totálne narvané dopravou, ale tak, že úplne nonstop, čiže viacmenej celé centrum Cluja tvorí iba doprava, a k tomu ako kulisa voľáke historické budovy. Na uliciach parkovanie neexistuje, a keď chceme odparkovať v parkovacom dome, zistíme, že rovnako ako v meste, tak aj v celom parkovacom dome nastala dopravná zápcha, nevraviac o tom, že tam nie je ani jediné voľné miesto; vďaka tomu v parkovacom dome strávime peknú polhodinku temnoty, počas ktorej sa nám Rumuni snažia prihovárať v čomsi čomu vôbec, ale vôbec nerozumieme. Janko, ktorý šoféruje, sa po chvíli chytí lokálnych zvyklostí a začne šoférovať ako Rumun, ináč by sme sa z toho mesta nikdy nevymotali. Odparkovať nebolo kde, prehliadka Cluja bola iba z okna auta. Turizmus vole.

Preto sa zastavíme v náhodnom meste Aiud po ceste, kde si zažijeme ďalšie zaujímavé rumunské špecifiká. Historické mesto s dvadsaťtisíc obyvateľmi, a námestím cez ktoré prebehne vydesený pes s hrdzavým drôtom omotaným okolo krívajúcej nohy. Za námestím masívna citadela, taká, aké vidíme vo francúzskych mestách. Sadneme do bufetu, objednáme si pivo a jedlo. Tam ale zistíme ďalšie rumunské špecifikum: Rumuni proste nevedia ináč, ako po rumunsky (teda pokiaľ sa nenachádzaš v pohraničnom regióne, kde niektorí vedia aspoň maďarčinu). Ani tí mladí, ktorí by mohli mať na škole aspoň voľáku základnú angličtinu či nemčinu, no nič proste. Ketrin sa snaží vysvetliť, že do kebabu nechce kečup, oni mu donesú s kečupom. Objedná si ešte jeden bez kečupu, donesú mu kebab s dvojnásobnou dávkou kečupu. Ketrin rezignuje a ostáva hladný. Maruška skúsi rafinovanejší spôsob komunikácie, a na papier rýchlo schématicky nakreslí proces výroby hranoliek zo zemiakov po jednotlivých krokoch. To zaberie, a obsluha jej donesie plastový pollitrový pivný kelímok po vrch naložený hranolkami a zmesou kečupu a majonézy; ona z tejto estetiky schytá kultúrny šok. Megi si objednáva limonádu, na stole jej pristane pivo, tak okej. Nojo, keď si Janko v Satu Mare objednal nealko pivo, doniesli mu alko. Raz som na horách našiel čašníčku čo rozumela tri slová po anglicky, pýtam si od nej draft beer, ona mi donesie fľaškové pivo značky Draft, no dobre (čapák v Rumunsku zoženiete ťažko). Pokrútenie hlavou vraj v Rumunsku značí súhlas, kým pokývanie zase nesúhlas. Rumunčina v písanej forme vyzerá, ako keby niekto náhodne zobral hŕstku jazykov a bez logiky ich zmiešal dokopy, foneticky to znie ako náhodne generovaná taliančina. No dohovor sa s tým. Keď cez wifi skúšam hľadať základné rumunské frázy, aby sme vedeli povedať aspoň prosím ďakujem, zistím, že v príručke rumunskej konverzácie je medzi prvými sekcia "sťažnosti", kde sú hlášky ako "táto obsluha stojí za hovno!" "to jedlo bola strašná sračka" atď.



prosím si jedny hranolky





Rumunské cesty ťa naučia si vážiť tie slovenské (to platí o veľa veciach v Rumunsku, ozaj). Hlavné ťahy medzi najväčšími mestami majú síce kvalitný povrch (čo Rumuni využívajú na to, aby po nich frčali v priemere stotridsiatkou), avšak ide o nezriedka kľukaté cesty s jedným pruhom pre každý smer; pričom obchvaty majú iba okresné mestá (pre predstavu, Rumunsko sa delí na 41 okresov). Vďaka tomu niektoré úseky tvorí pozvoľne sa posúvajúca dopravná zápcha dlhá desiatky kilometrov. Diaľnic tam je vskutku málo, obvykle iba okolo veľkých miest (Cluj, Sibiu). Ak zbočíš z hlavnej cesty, nezriedka sa motáš medzi konskými povozmi s rebrinákmi, ktorých je veľa a každý má vlastnú ŠPZ; ak zbočíš dnu do obce, na kraji často objavíš nie-úplne-etnické getá, kde sa motáš medzi stádami kráv na ulici, nalepenými diy domčekami, a ručne zbúchanými drevotrieskovými kaplnčičkami polepenými svätými obrázkami z časopisov. Hladné túlavé psy po uliciach.

>
jo uviazli sme v kolóne na pár hodín


Zastávku si hodíme v meste Sibiu, asi stotisícové mesto pod Fagarašom, trochu načančané turistické mesto s mierne vyššími cenami oproti tomu, čo sme boii zvyknutí. Nájsť voľné miesto na parkovanie trvá iba slabú polhodinku, čiže už sa to chytá na centrum Bratislavy. Maruška si objedná ovocnú dreň, a dostane džús. Obrovské námestie. Jarmok so suvenírmi. Minimálne v centre už chýbajú chuchvalce káblov na každom stĺpe, kvôli čomu sa človek necíti ako v Rumunsku. V reštike sa prvý a posledný raz dohovoríme lámanou angličtinou, asi kvôli tomu tam majú o čosi vyššie ceny (rozumej ceny podobné ako bežne na Slovensku).



Spíme pod Fagarašom na mieste, kde je veľký motorest obsratý turistami. Súčasťou sú záchody s vytopeným vestibulom. My sa preto radšej vytrepeme hore kopcom na lúku, kde sa pasú ovce, a tam sa rozložíme v lese, celta, hamak, tak podobne. Píšeme básničky do zošita. Okolo pobehujú ovčiarske psy. Roztrhané ovčie kožky v trávniku. Ráno orosené pavučiny na lúke a a čarovná hmla. Na parkovisku stretneme českého hipisáka v karavane, odkáže nás na všetky festivaly v Rumunsku a nasmeruje nás do hôr, my mu darujeme kukuricu a trochu sa odľahčíme, aspoň dačo.




(tu sme spali)

Ideme do hôr, no. Fagaraš je vysoký ako Tatry, ale vyrastá z roviny, preto pôsobí vyššie. Krížom skrz neho vedie cesta Transfagarasan. Sú z nej neskutočné výhľady na tie obrovské rozľahlé horiská, preto každých pár sto metrov je odpočívadlo. Všetky odpočívadlá sú neskutočne obsraté. Toľko hovien pokope človek len tak nevidí. Najlepšie je jedno odpočívadlo, kde je zóna parkovania automobilov jasne vymedzená pásom hovien ktorý sa začína hneď za ňou, a podľa ktorej je jasné že tam to už je iba pre peších. Sme z toho značne vyjavení, onedlho pochopíme, prečo sa v konverzačnej rumunskej príručke toľko vyskytuje slovo "hovno". Je to taktiež dobrá zámienka pre pokleslý humor. "Koľko Rumunov potrebuješ na výmenu žiarovky? Dvadsať - jeden vymieňa žiarovku, ďalších 19 mu to dookola obsiera".
Našťastie Fagaraš, to nie sú iba odpočívadlá a hovná, ale predovšetkým divoké hory, v ktorých sa vieš poľahky stratiť a oddýchnuť a pobehať. Stačí odparkovať auto v doline a vybehnúť si nahor, a už si medzi divokými horskými lúkami na čerstvom vzduchu. Rozdelíme sa na viac skupiniek a stratíme sa v horách. Horská materina dúška. Veľa čučoriedok. Skaly, obrovské rozľahlé údolia, desné prevýšenia.

this Fagaras was brought to you by













okrem odpočívadiel s hovnami lemujú Transfagarasan aj takéto zvodidlá. Čo zvodidlo, to príbeh.





z odpočívadla je krásna vyhliadka, tož drb tam elektrické vedenie!

Problém nastáva s prespatím: pod Fagarašom z bukurešťskej strany máš v podstate nonstop dedinu, a medzi dedinami nonstop oplotené pozemky, lemované tabuľkami PENSION DRACULA, RESTAURANT DRACULA, HOTEL DRACULA, čiže nehrozí, že nájdeme flek na bivakovanie pri ceste. Chceme zbočiť do nejakého bočného údolia a tam si rozložiť prespaníčko podobne ako prvú noc. Obvykle to značí, že skončíme v nejakej náhodnej dedine s rozdrbanými blatistými úzkymi cestami po ktorých sa neodolateľne natriasame, motáme sa medzi nekončiacimi stádami kráv zaberajúcimi celú ulicu, dedinčania sediaci na lavičkách na nás udivene hľadia. Zavrhneme možnosť osquatovať nejakú opustenú záhradu (tých tam je kopa); Ketrin s Jankom sa rozhodnú, že budú našou komunikačnou úderkou a skúsia vybaviť voľáke ubytovanie za pomoci posunkovej reči a chabej anglonemčiny, ktorou sa v Rumunsku vedia dohovoriť aspoň majitelia penziónov, keď už nikto iný. Nakoniec objavíme penzión, kde nám ponúknu ubytko v apartmánoch s vlastnou sprchou a plazmovým televízorom, šesť eur na osobu, no neber to. Večera na terase. Pridá sa k nám vychudnuté rumunské mačiatko. A pavúk na strope, ktorý ma ulovených zo desať hmyzov v pavučine, ale než dojeme, hmyzu tam už niet, čiže aj on sa navečeral. Majitelia penziónu si od nás ani nepýtajú peniaze vopred, iba nás v ňom uzamknú a opustia ho na noc. Veď okej.

Ďalší deň máme v pláne návrat. Ráno sa stavíme v prvom blízkom meste, Curtea de Argeș, ktoré už vyzerá vskutku južansky. Obchody v centre majú svoj sortiment vyložený na ulici, čo vyzerá zaujímavo v prípade, že sa jedná napr. o kúpeľňové štúdio. Kvantá káblov na stĺpoch a túlavé psy úplne všade samozrejme nechýbajú. Taktiež ale objavíme vec v Rumunsku zriedkavú, tojest čapované pivo (v Rumunsku obvykle čapujú 0.4l, cena bola cca 65 centov, no neber to), preto sa tam stavíme. Chcem si túto skutočnosť zapísať do zošita a nemám pero; Maruška prejaví iniciatívu a skúsi si ho opýtať aj bez kresliacich pomôcok. Ide na bar a tam si popýta pero, dajú jej pivo, s ktorým sa triumfálne vracia za stôl. Tak okej. Beží na bar ešte raz, a tentokrát už je úspešná a vracia sa s perom. Niekedy treba iba chcieť.



výklad obchodu s domácimi potrebami



akožemurované paneláky!

Po tomto musíme strihnúť horský prechod cez Fagaraš nazad smerom na Sibiu. Pokúsime sa o to, a na 2-3 hoďky uviazneme v dopravnej zápche, ktorá sa takmer nehýbe, rumunské cesty ruľäzz. Keď nám to dôjde, tak v pohode opustíme auto a bavkáme sa po svojom. Maruška zbiera černice pozdĺž cesty a kŕmi nás, ja ťahám gitaru a hodím koncertík pre Rumunov uviaznuvších v zápche, keďže mi nerozumejú ani slovo, obvykle tlieskajú po každom songu, ináč hrám samé covery od Abuliu, "ona má krásnu rakovinu, prečo JA nemám rakovinu?" a slovenské kresťanské songy.
Tým pádom sa už príliš nestíhame staviť nikde cestou. V Sibiu nakúpime nejaké kartóny romanian pale ale na domov, a hodíme obed v reštaurácií El Gringo s vrúcne insitnými maľovkami kovbojov na stenách. Obvyklá rumunská diskomunikácia pokračuje: Objednáme si pizzu napoly pre dvoch, donesú nám 2 rovnaké pizze. Toľko pizze nezjeme, chceme si ju nechať zabaliť, Maruška usilovne kreslí na papier návod na zabalenie pizze, mladá čašníčka úplne nechápe, ale chápe šedovlasý prísediaci, ktorý nám na papier napíše správnu frázu po rumunsky. Okej, máme zabalenú pizzu. Rumunčina ako jazyk má síce najbližšie k taliančine, ale rumunské gastro má bližšie k tomu, čo poznáme zo Slovenska. Rumuni/Valasi priniesli na Slovensko ovčiarstvo, ale kým na Slovensku z ovčieho mlieka vynašli všemožné pochúťky, v Rumunsku ostali pri bežných ovčích syroch, tie boli celkom fajné. Zvyšok bol priemer, ale nezgrcali sme sa ani raz. Z Rumunska mi najviac chutilo pivo. nojo:)

?1

plž, zabaľte tú pizzu

?1>

všimnite si, že pussy je po rumunsky pizdulici

V sobotu všetci musíme byť doma, preto frčíme bez zastávky. Prefrčíme okolo SBS auta "THUG SECURITY" a cintorína označeného ako Ponte Funebre. Rumunskú hranicu prekonáme po polnoci, o druhej v noci ideme spať opäť na chate vo Varehalande. Vonku padajú hviezdy a je veľa komárov. Ketrin konečne môže piť, ale všetci sme tak unavení, že zaspíme, a on nemá s kým. Život je ťažký. Niekedy.
Zvyšok putovnej kukurice darujem na druhý deň na festivale v Poráči, došli tam zásoby jedla a pri pohľade na kukuricu sa im rozžiarili oči. Všetko sa skončilo šťastne.

//umelecké reflexie výletu od účastníkov:





//fotky má väčšinou na svedomí Janko, niektoré ja. viacej tých od Janka tuhľa: http://johhaan.rajce.idnes.cz/Romania_roadtrip_2017/

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ