O chvíľu zomrie môj najlepší priateľ. Možno pre vás by to bol len obyčajný pes, ale to ste asi po svete nechodili s diagnózou sociálna fóbia. Pre mňa to je to jediná bytos?, ktorej sa nemusím bá?. Pred ktorou nemusím nič predstiera?, na nič sa hra? ... Jemu je úplne jedno koľko vážim, ako sa obliekam, že mi skoro nič nehovorí php ani c++ alebo že som skoro nezmaturovala z angličtiny. Vie čo je dôležité a naučil ma vždy si na to nájs? čas. Láska. Čarovné prechádzky v lese (možno je plný víl a škriatkov), alebo keď som ho tajne pašovala k sebe do izby, lebo starý rodičia boli posadnutý myšlienkou, že pes nepatrí do domu. Len tak sedie? v chate pred krbom a užíva? si plnými dúškami život. A potom, keď v noci nemohol pre veľké bolesti spa?, prečítala som mu skoro všetky krásne knihy. Silmarillion, Čajku, Malého princa, Iluze, Skácelove a Thákurove básne, Proroka ... Citadelu už nestihneme. Vždy som sa s ním mohla rozpráva? a necítila som sa trápne, bol veľmi pozorným poslucháčom (hlavne, keď som ho pritom škrabkala za ušami) alebo sa mu vyplaka? do kožuška, obja? ho. Toto som si k ľuďom nikdy nemohla dovoli?. Alebo nechcela...
Strašne sa bojím. V poslednej dobe som sa v noci budila a počúvala som, či ešte dýcha, či mu bije srdiečko. Tak krásne vyzerá, keď spí. Má veľkú kožu, tak sa mu vždy tak fantasticky pokrčí že vyzerá strašne staro a zároveň tak nádherne šteniatkovsky. A ... o pol piatej príde veterinárka a pichne mu inekciu. A potom už len chvíľu ... A odíde ku hviezdam. Stane sa z neho škriatok a znovu sa stretneme ... lebo ja budem dobrá víla, potom ... dúfam, že to bude čo najskôr. Spapala som strašne veľa tabletiek a som hrozne unavená ... idem za ním, lebo už máme iba chvíľu. Malinký okamih

Malý princ si sadol na kameň a zahľadel sa na oblohu.
- Rád by som vedel, - ozval sa, - či hviezdy nežiaria preto, aby si každý mohol jedného dňa vyhľada? tú svoju. Pozri sa na moju planétu. Je práve nad nami ... Ale ako je ďaleko!
- Je krásna, - povedal had. – Prečo si sem prišiel?
- Mám starosti s jednou kvetinou.
- Ach! – vzdychol had.
A zmĺkli.
- Kde sú ľudia? – ozval sa napokon Malý princ. – Človek sa na púšti cíti trochu osamelý ...
- Človek je osamelý aj medzi ľuďmi, - povedal had.
Malý princ sa naňho nadlho zahľadel.
- Ty si čudné zviera, - povedal mu nakoniec, - tenké ako prst ...
- Ale som mocnejší ako prst hocijakého kráľa, - odpovedal had.
Malý princ sa usmial: - Nie si veľmi mocný ... nemáš ani nožičky ... ani cestova? nemôžeš ...
- Môžem ?a unies? ďalej ako loď, - povedal had.
Okrútil sa Malému princovi okolo členka ako zlatý náramok.
- Keď sa niekoho dotknem, vrátim ho zemi, z ktorej vyšiel, - dodal ešte. – Ale ty si čistý a prichádzaš z hviezdy ...
Malý princ neodpovedal.
- Je mi ?a ľúto, si taký slabý na tejto zemi zo žuly. Môžem ti jedného dňa pomôc?, ak sa ti bude priveľmi cnie? za tvojou planétou. Ja môžem ...
- Och! Veľmi dobre som ti rozumel, - povedal Malý princ, - Ale prečo hovoríš ustavične v hádankách?
- Ja ich všetky rozlúštim, - odpovedal had.
A zmĺkli.