Michel Eltchaninoff - In Putins Kopf: Die Philosophie eines lupenreinen Demokraten, Stuttgart: Tropen, 2016 (link)

Nedavno som bol upozorneny na toto dielko jedneho rusko-francuzskeho filologa, ktore vyslo uz aj v nemcine. Knizka o Putinovej filozofii je na prvy pohlad zbytocny vytvor, kedze ako sam autor zhrna, Putin, sportovec, s filozofiou nic nema. Skor nez k myslitelom, ku ktorym sa hlasi navonok, je jeho zivotnym kredom dzudo; skor nez o eurazijske imperium a pravoslavne hodnoty mu ide o vytvorenie stato-firmy, v ktorej by mal plnu moc, ktora by mu zarabala, a zaroven bola konkurencieschopna v dnesnom svete - aspon kym zije. Ako autor cituje Putinovho exkolegu Ilarionova, jeho cielom je "ein effizientes, modernes und zeitgemäßes, auf die Marktwirtschaft gestütztes imperiales System". Putin je Trump so spionskym vycvikom.

Z jednej strany sa knizka da citat ako uvod do hlavnych myslienkovych smerov v Rusku. Je dobrym zhrnutim pre tych, ktorym nestaci ich plosne odvrhnut ako nacionalisticke. Ak niekoho zaujima, ako sa z romantickeho, v podstate anarchistickeho hnutia slavjanofilov vyvinula statna ideologia carizmu, alebo z coho vychadza Dugin, knizku mozem len odporucit.

Na druhej strane vsak kniha ukazuje aj ucely, kvoli ktorym Putin roznych myslitelov spomina vo svojich prihovoroch, ktorym stavia pomniky a podobne. "Filozofia", o ktorej autor hovori, je vlastne ideologicke podhubie propagandy, ktorou sa Putin snazi posobit na tych, na ktorych klasicke nastroje ako par rublov navyse a zastrasovanie neucinkuju. Je to jeden z prostriedkov v jeho vojne o hlavy, ktore nedokaze zotat.

Jednym takymto ucelom je ospravedlnenie nasilia a autoritativnej vlady vobec. Tu autor spomina najma Ivana Iljina, pravicoveho hegeliana a ideologa Bielej armady. Putin ho pouzival ako referenciu uz pocas svojich prvych vybojov proti "vonkajsiemu zlu", ktoreho prvotnou personifikaciou boli Cecenci. Proti "vnutornym nepriatelom", teda liberalom, vytahuje najma Dostojevskeho Besov, v ktorych (ako to prezentuje Putin) anarchisticki revolucionari vykonaju svoj zlocin vdaka "ich" tichej podpore. Tato zlozka propagandy je smerovana najma k umiernenym kruhom domacej (resp. ruskej emigrantskej) inteligencie.

Propaganda navonok sa zameriava na vzbudenie solidarity podla roznych linii: panslavskej (Danilevskij), eurazijskej (Gumiljov, Dugin), pravoslavnej (Solovjov, Berdajev) a vseobecne konzervativnej, imperialnej (Iljin, Leontiev). Tieto vizie su vlastne vsetky zalozene na nacionalizme, no niekedy su v priamom rozpore: slovenskemu neonackovi bude hovorit skor o nadradenosti slovanskych genov (Danilevskij) nez o imperialnych snoch Iljina ci Leontieva, ktori samostatnost malych narodov povazuju za vysledok zapadneho tlaku, teda za zlo. Carnogurskeho presvedci naopak skor tym Iljinom a Leontievom, ich zdanlivej vernosti Tretiemu Rimu a tradicnej rodine, aj za cenu slovenskej samostatnosti, no radsej ho nebude zatazovat viziami mongolskeho dedicstva, buduceho eurazijskeho imperia, neohrozene vladnuceho kohutikmi zdrojov Severu. No to je samozrejme nepodstatne, sme v postfaktualnej dobe a hlavna je afiliacia, nie koherentnost myslenia... To sa ukazuje tiez na Putinovom vztahu k Sovietskemu zvazu. Prezentuje ho predovsetkym cez Stalina a eurazijstvo - pripominajuc zastrasujucu silu armady a NKVD stredoazijskym susedom - ideologicky je mu vsak komunizmus cudzi. Jednak nesedi k imidzu biel(ohned)eho imperialistu, jednak k jeho realnym cielom.

Autor sa sa netaji sympatiou k etickej tradicii Dostojevskeho (ktoreho studoval), Solovjova a Berdajeva, ktorych pouzitie Putinom vidi ako neopravnene a sebeskodne. Pyta sa: Dostojevskij, kritik nihilizmu a konzumu? Solovjov, filozof lasky? Berdajev, ktory zo slobody spravil ontologicky princip? Berdajeva, ktory Iljina (pre ktoreho je sloboda prazdny pojem, podla neho mame len "moc zvonka") tvrdo skritizoval za jeho apologiu nasilia, napokon oblubuju aj Pussy Riot. Je to proste zvucne meno. Podobne ako v pripade okiadzania Kanta pocas prvych rokov vlady, aj tu ide skor o masku, sluziacu Putinovi na zmatenie tych, co proti nemu nie su tak vyhraneni:

Putins Liberalismus [ist] nur eine Facette seines Umgangs mit Problemen, eine Art, die Machthalter im Westen in Sicherheit zu wiegen, während man auf ihre ersten Fehler wartet, um sie zu überraschen.

Napokon sa autor venuje aj vztahu k Le Penovej (ktorej "hlave" venoval tiez jednu knihu) a do buducnosti ocakava tah na Bulharsko. Konfrontacia so Spojenymi statmi je skor propagandisticka: hlavnymi protivnikmi (no zaroven vzormi co do hospodarskych vysledkov), ktore stoja v ceste k samovlade stato-firmou, su EU a Cina. A samozrejme majdan.

Nakolko je dana knizka teda zbytocna? Je mozne, ze zdanlivych ideologickych obratov bude u Putina este furu, zavisi to od prijmov aj vyvinu konfliktov, do ktorych je zapojeny. Mnozstvo mien je pre cloveka, ktory nie je zanieteny pre filozofiu a Rusko, cudzich, no zas vtedy moze knizka pomoct k orientacii. Je len otazka casu, kedy tych Leontievov a Danilevskych neobjavi slovenska pro-Putin-scena, a nezacne produkovat nieco nebezpecnejsie nez veci typu Rostas a Vasky. Lebo ako hovori Berdajev, Iljinov problem nie je, ze by bol na zlej strane - problem je, ze prijal jej myslenie.