Samovznietenie sena

mali sme teraz s majklom cestou do krcmi taku debatu, ze jak sa moze komposter samovznietit. Tak tu su vysledky mojho teoretickeho patrania vztahujuceho sa na vlhke seno (lebo na com sme sa zhodli je, ze v kazdom spravnom starom slovenskom filme hori stodola/sennik).

Tu je to rozobrate:

Poľnohospodárske produkty ukladané v senníkoch, stodolách, silách alebo stohoch majú byť dobre usušené (14 – 15 [%] vlhkosti). Nedosušené alebo dostatočne navlhnuté produkty sú priaznivým prostredím pre vývoj a činnosť mikroorganizmov. Materiál sa ľahko zaparí, plesnivie, prípadne môže dôjsť aj k ich samovznieteniu. Hranice obsahu vlhkosti, pri ktorých tieto procesy ešte prebiehajú sú 18 až 20 [%]. Seno sa odporúča skladovať pri vlhkosti pod 20 [%][12]..
Aj v dobre usušenom sene prebiehajú procesy zrenia trvajúce asi 6 týždňov. Ide tu o ďalšie dýchanie uloženej rastlinnej hmoty a o činnosť rastlinných enzýmov a rôznych mikroorganizmov. Všeobecne platí, že procesy zrenia prebiehajú tým intenzívnejšie, čím mladší je pokosený porast a čím rýchlejšie prebiehalo sušenie. Ďalej záleží aj na množstve uloženého materiálu a na stupni jeho zľahnutia. Tieto procesy sú sprevádzané samozohrievaním uloženej rastlinnej hmoty a za určitých okolností môžu spôsobiť jej samovznietenie [12].
Proces samozohrievania, ktorý za priaznivých fyzikálno-chemických podmienok môže iniciovať samovznietenie uloženej rastlinnej hmoty, je možné rozdeliť na tri fázy:
• fyziologickú,
• mikrobiologickú,
• chemickú [12]

Prvá fáza – fyziologická, kedy dýchanie buniek a rozmnožovanie termofilných baktérií je v progresívnom štádiu. V podstate prebieha pomalé spaľovanie hmoty, ktorým sa uvoľňuje značné množstvo tepla. Ak sa rastlinný materiál uskladní v senníku alebo do stohov, odvod tepla do okolia je obmedzený. Rastlinný materiál je veľmi zlý vodič tepla a vrstva hmoty o hrúbke 2,0 až 2,5 [m] spravidla veľmi dobre izoluje vznikajúce i existujúce ložisko samozohrievania a identifikácia uvedeného procesu býva obvykle už neskoro. Pokiaľ je vlhkosť rastlinného materiálu pod 28 [%] a ďalej sušením klesá, rozvoj mikroorganizmov sa zastavuje a teplota klesá [12].

Druhá fáza - mikrobiologická, je charakterizovaná uvoľneným teplom i vlhkosťou (zahriata rastlinná hmota sa potí), vytvárajú sa podmienky priaznivé pre vývoj a činnosť epifytných mikroorganizmov – najprv sa rozvíjajú mezofilné mikroorganizmy (optimálna teplota 30 [°C]), ktoré rozkladnou činnosťou uvoľňujú ďalšie teplo a jeho ďalším hromadením umožňujú rozvoj termofilných mikroorganizmov (optimálna teplota 50 - 60 [°C]). Rozkladnou činnosťou týchto skupín mikroorganizmov sa ďalej uvoľňuje a hromadí teplo. V tejto fáze samozohrievania je možné cítiť charakteristický kyslý zápach pochádzajúci od organických kyselín (prevažne kyselina octová), ktoré sú produktom činnosti teplomilných baktérií. V tejto fáze je potrebné vykonať opatrenia na sledovanie teploty, prevetrávanie a prípadne premiestnenie uskladneného materiálu, dochádza k ďalšiemu nárastu teploty [12].

Tretia fáza – chemická, začína sa dosiahnutím teploty 70 – 80 [°C] v uloženej rastlinnej hmote (max. teplota pre vývoj termofilov), kedy hynú i termofilné organizmy. Rozkladnou činnosťou mikroorganizmov vznikajú i plynné splodiny, ako napr. pri anaeróbnom rozklade celulózy vodík a metán, ktoré sú zápalné. Chemickú fázu je možné charakterizovať ako suchú destiláciu, pri ktorej sa tvoria prchavé uhľovodíky a hlavne aktívne uhlie, ktoré sa tvorí pri teplote asi 120 [°C] a vyššej. K samovznieteniu prchavých splodín mikrobiologického rozkladu a suchej destilácie komprimovaných na povrchu aktívneho uhlia dochádza väčšinou náhlym prístupom vzdušného kyslíka [12].

Prvé dve etapy prebiehajú rádovo týždne až mesiace. Proces uhoľnatenia a prípadného samovznietenia prebieha niekoľko dní a za optimálnych podmienok sa môže skrátiť i na hodiny. V ložisku samozohrievania dochádza k procesom bezplameňového horenia (zuhoľnateniu rastlinnej hmoty, žeravenie, šírenie ložísk k povrchu) a k zvyšovaniu tvorby horľavých a výbušných plynov – oxid uhoľnatý, metán a preto proces samovznietenia býva často doprevádzaný vzplanutím, alebo miernou detonáciou. Takýto priebeh bol väčšinou zaregistrovaný pri skladovaní v uzavretých priestoroch. Po vytvorení kanálu od ložiska samozohrievania k povrchu skládky sú rozkladné splodiny iniciované a dochádza k prudkej reakcii i za zvukového efektu a rozšíreniu plameňového horenia po celom povrchu skladovanej rastlinnej hmoty [12].


Vonkajšie príznaky samozohrievania, ktoré nakoniec môžu viesť k samovznieteniu uloženého materiálu sú:
• značné prepadávanie materiálu,
• topenie snehu nad miestom samozohrievania,
• silné potenie materiálu,
• charakteristický zápach – spočiatku kyslý po kvasení, neskôr po pražení, ktorý v konečnej fáze prechádza v štipľavý a nakoniec sa objavuje para a dym,
• zvyšovanie teploty,
• vytváranie niekoľko oblastí samozohrievania pri skladovaní materiálu nerovnomernej vlhkosti [12].

Kritická teplota v ložisku samozohrievania je 50 – 55 [°C]. Ak presiahne teplota túto hodnotu, je veľký predpoklad k iniciácii procesu samovznietenia. Teplota nad 70 [°C] signalizuje akútne nebezpečenstvo samovznietenia [12].

zdroj:
https://www.google.de/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=1&cad=rja&uact=8&ved=0ahUKEwjd0eWXzPvRAhVGJCYKHe1iAxMQFggcMAA&url=http%3A%2F%2Fdiplom.utc.sk%2Fwan%2F1792.doc&usg=AFQjCNGGzFq7TL9pzz-SRK7tIei3XY5DHA&sig2=SkOkS9II3BaJvYilYMclNg