Rozmyslala som, ci sem napisat, alebo ani nie....ale potom ma nenapadol ani jeden dovod, preco by som to neurobila, aj ked to mozno nebude nic konkretne...
Stane sa niekedy totiz, vlastne nie niekedy, ale dost casto, ze vstanem s uzasnou naladou, plna energie, pustim si nejaku dobru hudbu, idem do skoly( este stale s dobrou naladou), som v skole, idem zo skoly a stale mam dobru naladu...vtedy si poviem, ze to uz ani nie je mozne...ako to, ze mi ju nic este nepokazilo? Uvedomim si, ze mi to chyba...chyba mi pocit, ze som na niekoho nastvata, ze ma nieco trapi, ze je vsetko nahovno...a tak hladam prilezitost, aby som to napravila....chodim, pindam na okolo na co sa len da, ale nic sa nedeje....a tak vecer, uz zmierena s dobrou naladou, dokonca aj celkom stastna, ze mi ju stale nic nepokazilo idem domov...ved teraz sa uz nic nestane, teraz uz len lahnem a asi prvy raz budem stastna..uz som si odvykla, aky je to vlasnte dobry pocit...
Ale zrazu, vystupim z autobusu, pozrem sa na nas barak, a je mi nejak smutno, je mi divne, citim sa sama, zistujem ze vsetko naokolo ako keby stalo...vsade tma, von uz nikoho nevidiet a az som sa zlakla, ze na tomto svete zijem celkom sama...je hrozne ist po ulici a nestretnut ani jedneho cloveka...a vtedy ma napadlo, ze mozno za ten cas, co som si uzivala ja kusok svojo stastia, mozno za ten cas prisiel koniec sveta...a ja ponorena prvy raz do mojich stastnych myslienok, som to sebecky ani nezbadala....ale v tom uvidim jedneho opilca...takze nie je koniec sveta.....ale predsa, keby bol, mam ja pravo nato, aby som si ukradla jednu stastnu myslienku a preto nezbadala co sa deje? ze uz nikto neexistuje? nie nemam....a tak zase vkracam do toho isteho bytu, s tou starou zlou naladou, ale s pocitom, ze som nic nezmeskala....