cwbe coordinatez:
866
1551575
3789773
8210731
8210932

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
commanders
polls

total descendants::0
total children::0
show[ 2 | 3] flat
na precitanie clanku ale musim niekomu poslat nejake euri, tak nic




000008660155157503789773082107310821093208210717
SYNAPSE CREATOR
 jonas      07.09.2016 - 09:59:54 (modif: 07.09.2016 - 10:03:22) [33K] , level: 1, UP   NEW  HARDLINK !!CONTENT CHANGED!!
Somálčanka sa bratislavskej hromadnej doprave vyhýba, napadli ju šesťkrát
Mladú matku aj so štvorročným synom ohadzovali kameňmi, pomoc prišla až keď napadli aj sociálnu pracovníčku.

Škrtenie, bitka, hádzanie kameňov aj vyrazený zub, to všetko si za posledný rok a pol prežila 24-ročná Somálčanka Khadra Abdile. Hoci pôvodne nemala problém na Slovensku zostať, teraz sa tu necíti bezpečne. Od vypuknutia krízy majú totiž niektorí ľudia pocit, že je môžu len tak udrieť či jej vynadať. Ak je to možné, Abdile verejnú dopravu už nepoužíva. Zo správania ľudí, ktorí jej ubližujú alebo, naopak, jej nie sú ochotní pomôcť, je zúfalá.

Prečo ste prišli na Slovensko?

„Prišla som sem s ročným synom v roku 2013. Dostali sme humanitárny azyl pre situáciu v mojej krajine.“

Manžel je tu s vami?

„Nie, manžel ostal doma. Ak by tu bol, bolo by to jednoduchšie, pretože by som sa nemusela po uliciach pohybovať sama.“

Kedy sa útoky začali?

„Až do začiatku minulého roka som nemala žiadne problémy. Bežne som cestovala po Bratislave, vybavovala rôzne veci a nikdy sa mi nič zlé nestalo. Dokonca sa ma ľudia pýtali, kto som, prečo som na Slovensku a čudovali sa, že tu chcem ostať. Vždy som im hovorila, že s tým nemám problém.“

Môžete opísať prvý útok?

„V prvom prípade mi niekto pri nastupovaní do autobusu otvoril kabelku, vybral všetky peniaze a doklady, ktoré utečenci potrebujú. Mala som synčeka v kočíku. Bola som šokovaná, nikdy sa mi pred tým niečo také nestalo. Išla som na políciu, spísali, čo sa stalo, a potom som ešte musela zaplatiť pokutu za stratu dokladov.“

Čo sa dialo po tom?

„O niekoľko týždňov neskôr ma začala prenasledovať žena, keď som so synom vyšla z cukrárne. Videla som, ako drží otvorený nožík, a začala som sa báť. Chvíľu som kráčala a ona kráčala za mnou. Keď som prešla na druhú stranu cesty, ona prešla tiež.
Rozhodla som sa, že nepôjdem priamo domov, aby nezistila, kde bývam. Zvolila som cestu tak, aby som sa dostala naspäť do cukrárne, kde boli moji priatelia. Zo strachu o dieťa som už ku koncu začala utekať. Keď som sa dostala späť do cukrárne, žena odišla.
Počkala som ešte asi hodinu a potom ma kamarátka odprevadila domov. Na druhý deň mi sociálna pracovníčka povedala, že keď sa niečo podobné stane, musím ísť rovno na políciu.“

Prečo ste nezavolali políciu hneď?

„Nemala som na to čas. Môj syn ešte nevedel sám kráčať, držala som ho na rukách. Nedokázala som si ani vybrať z kabelky telefón.“

Ako tá žena vyzerala?

„Bola to bežne vyzerajúca žena v strednom veku. Nebola špinavá alebo niečo podobné.“

Ako vyzerala tretia situácia?

„Miesta, kde bývam, kam sa chodím učiť slovenčinu a kde má syn škôlku, sú od seba celkom ďaleko, takže musím používať verejnú dopravu. Jeden deň som takto po vyučovaní vyzdvihla dieťa zo škôlky a prestupovali sme pri prezidentskom paláci. Bolo poobede a stálo tam veľa ľudí.
Keď som nastupovala, neznámy muž mi siahol do tašky. Stihla som mu ešte chytiť ruku, ale bol silnejší a odsotil ma. Začala som plakať a kričať, aby mi ľudia pomohli, ale nikto nič neurobil. Ani šofér.
Videla som, ako podal peňaženku inej žene, ktorá ju schovala. Bežný zlodej sa po krádeži snaží utiecť. O na mňa začal kričať, že som čierna špinavá a bolo vidieť, že sa ničoho nebojí.“

Šoféri musia v takýchto prípadoch zastať a situáciu riešiť. Ako to bolo vo vašom prípade?

„Šofér neurobil nič a hoci bol autobus plný, ani nikto z okolostojacich. Len jedna žena mi po anglicky povedala, že musím okamžite zavolať políciu. Keďže nepochádzam zo Slovenska a neviem jazyk, bola som úplne bezmocná. Aj v mojej krajine, keď sa niečo také stane, tak vám pomôže šofér a okolostojaci ľudia.“

Ako to prebiehalo na polícii?

„Šla som na políciu, pýtali sa ma množstvo otázok. Okrem toho sa ma spýtali, či viem, čo sa stalo v Bruseli. V ten deň sa tam odohral teroristický útok, ale dozvedela som sa to až od nich. Keby som to vedela, bola by som ešte opatrnejšia.“

Útoky sa ďalej stupňovali. Ako prebiehal ten štvrtý?

„V máji som išla z nákupu na električkovú zástavku. Zrazu som počula, ako na mňa niekto kričí. Videla som chlapa s čiernymi okuliarmi v čiernom aute, vulgárne mi nadával pre moju farbu pleti.
Takisto kričal, aby som si dala dole šatku. Bola som hrozne smutná, najprv som sa nezmohla na slovo. Potom som mu povedala, že volám políciu. Odvetil, že nech ju pokojne zavolám, aj tak si po mňa príde a zabije ma. Urobila som chybu, že som ju naozaj nezavolala, ale myslela som si, že muž je len hlučný, a nie nebezpečný.
Nastúpila som do posledného vozňa. Po dvoch troch zastávkach niekto schytil moju šatku a začal ma ňou škrtiť. Myslím si, že to bol ten istý muž, ktorý na mňa kričal z auta. Na vyše ma udrel a vyrazil mi zub. Niečo na mňa kričal, ale v tej chvíli som to nevnímala. Potom ušiel.“

Ako sa zachovali ostatní ľudia v električke?

„Keď som utiekla, volala som o pomoc po slovensky. Vodička električky sa prišla pozrieť, čo sa stalo a ostatní jej to opísali. Spočiatku mi nepomohla, ani sa nič nepýtala a išla s električkou ďalej. Rozplakala som sa, opäť mi nikto nepomohol a krk mi krvácal.
Až neskôr prišla pani a po anglicky sa mi prihovorila. Potom ostatných zburcovala, že mi treba pomôcť. Aj podľa nej šlo o toho istého muža z auta. Zavolala na vodičku a povedala, že musí zastaviť a pomôcť mi. Tá odstavila električku na zastávke, zavolala políciu a oznámila ľuďom, že musia vystúpiť.“

Zranenia muselo byť vidieť. Ako to vnímal váš syn?

„Doktor sa ma po útoku pýtal, či chcem ostať na noc v nemocnici. Povedala som, že nie, lebo musím ísť po syna do škôlky. Ten keď ma uvidel, bol šokovaný.
Každý deň spolu večeriame a on videl, ako s tým mám problém, lebo ma bolia zuby a krk.
Celý čas sa ma pýtal, čo sa mi stalo, a prečo krvácam z krku. Rozhodla som sa, že mu o tom nepoviem, aby som ho ešte viac nestresovala. Nespal tri dni a celý týždeň preplakal. Je to malé dieťa a toto pre neho nie je dobré.“

Myslíte si, že tomu rozumie?

„Samozrejme, je to veľmi inteligentný chlapec. Rýchlo sa učí po slovensky a rozumie už viac ako ja. Napríklad dodnes nevie zabudnúť na to, ako ma okradli v autobuse a každému o tom rozpráva. Pýta sa ma, či sa môžeme presťahovať do Rakúska, kde máme priateľov, ale keďže mám azyl, a nie občianstvo, nemôžem ísť, kam chcem. Musím tu ostať.

Ovplyvnilo to jeho správanie?

„Áno, keď sme zmenili škôlku, začal sa s deťmi hádať. Nikdy predtým to nerobil. Má pocit, že ľudia sú útoční, a preto je teraz viac agresívny. Niekedy sa ma pýta, ako môže zmeniť farbu svojej pleti.“

Pri ďalšom útoku bol opäť s vami. Ako to prebiehalo?

„Niekoľko dní po útoku v električke môj syn ochorel a musela som s ním ísť na pohotovosť. Bála som sa znovu cestovať verejnou dopravou, tak som šla na katolícku charitu a odtiaľ ma ich pracovníčka Emília vzala autom k doktorovi.
Päť metrov od dverí ambulancie si Emília všimla, že sa niekto blíži. Vzal si kamene a začal ich hádzať na mňa a na moje dieťa. Bol to šok, pretože v priebehu niekoľkých dní nás už druhýkrát niekto napadol. Utekali sme sa schovať k doktorke do ambulancie. Tam som sa rozplakala. Ešte stále som mala bolesti a prestala som sa cítiť normálne v tejto krajine.
Viem, že to s tým mužom Emília ďalej riešila, ale neviem, ako to prebiehalo. Neskôr prišla polícia.“

Posledný útok sa odohral pred dvoma týždňami.

„Mám kamarátku zo Sýrie, ktorá tu kedysi žila a teraz sa na chvíľu aj s deťmi prišla pozrieť na Slovensko. Povedala som jej, že na sídlisku sa nemôžeme stretnúť, pretože na mňa stále niekto útočí. Rozhodli sme sa stretnúť v nákupnom centre na kraji Bratislavy.
Keď sme o šiestej chceli ísť domov, museli sme počkať trochu dlhšie, pretože boli prázdniny a autobusy nejazdili tak často. Videli sme blížiť sa podozrivého muža, tak sme pred ním trochu cúvli. Pozrel si, ako mu idú spoje, chvíľku len tak postával a potom sa mi zrazu snažil stiahnuť šatku.
Takisto kričal po slovensky, že nás tu nechce. Priateľka sa ma snažila chrániť, deti sa utekali schovať za jej chrbát. Môj syn sa od strachu pocikal. Opäť som ostatných prosila o pomoc, ale všetci sa tvárili, že sa nič nedeje.
Po chvíli sa našla žena s nejakým mužom, ktorí útočníkovi dohovárali, nech neubližuje žene s dieťaťom. Neskôr s nami nastúpil do autobusu, ale našťastie sa už nič nestalo. Na druhý deň sme podali trestné oznámenie.“

Takže vo všeobecnosti vám ľudia nepomáhajú?

„Mám zlé skúsenosti. Som sama žena s dieťaťom, ale ľudia mi nepomôžu, len sa prizerajú. Myslím si, že je to pre moju farbu pleti a preto, že neviem po slovensky, ale s istotou to neviem povedať.“

Ako vám to ovplyvnilo život?

„Máme veľa priateľov rôznych náboženstiev, najmä mladé matky s deťmi. Ale keď ma zavolajú von, tak im už hovorím, že nikdy viac na sídlisku. Necítim sa bezpečne, musíme ísť do centra.“

http://domov.sme.sk/c/20264509/bratislavska-mhd-somalcanku-napadli-sestkrat.html