 |
|
| node: | Re[3]: "tenkrát poprvé" |
| template: | 4 |
| parent: | Re[2]: "tenkrát poprvé" |
| owner: | mirex |
| viewed by: | |
| created: | 03.08.2016 - 08:04:46 |
| updated: | 03.08.2016 - 08:05:26 |
|
cwbe coordinatez: 101 63539 63556 7335330 8193099 8193197 8193351 8193434 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::4
total children::1
3 ❤️
ku tym suchotom - precitaj si tento blog:
https://dennikn.sk/525094/juraj-lukac-narodne-parky-tu-nemame-toto-klamanie-vsak-vyhovuje-developerom/
Niežeby sa v meste nebolo čoho báť, noc osamote v lese však vie byť asi tiež drsná. Nemáte strach?
Z čoho? Zo zvierat? Z rastlín? Jediným nebezpečenstvom pre človeka je zase len človek. Žiadne zviera nemá záujem ublížiť človeku, úmyselne už vôbec nie. V našom prostredí skutočne nehrozí, že by vás nejaké zviera chcelo zabiť a skonzumovať.
Na druhej strane sa po mestských uliciach pohybujú desaťtisíce psychopatov, ktorí si liečia svoje komplexy agresivitou. Ak to skombinujú s alkoholom, ostatným ide o život. Z toho logicky vyplýva, že nebezpečné miesta nájdete skôr v meste ako v lese.
A ak ich nájdete v lese, zase to bude len človek s puškou. Rozhodne to nebude vlk, medveď, líška, myš ani had. Zranenia od zvierat vznikajú výhradne v sebaobrane, nikdy nie úmyselne.
K tomuto poznaniu ste zrejme museli dospieť.
Samozrejme, a dochádzalo k tomu neľahko. Jednoducho to nemáme v génoch. Pamätám si aj časy, keď som sa v lesoch bál. Prespával som v nich už od trinástich rokov, vtedy ma hocikedy vystrašil aj ježko či brechajúci srnci.
Potom som však zistil, že zvieratá sa boja skôr mňa, a keď zistia, že im nič nehrozí, poskytnú mi zaujímavé zážitky. Koľkokrát som len stretol vlkov. Boli odo mňa 20 či 30 metrov a pokojne počúvali moje rozprávanie aj niekoľko minút. Keď videli, že sa ich nebojím a hovorím s nimi, akceptovali ma.
Pred rokom ste pre Denník N uviedli, že stretnutia s vlkmi ste prestali počítať po stovke. A že vlk dokonca dokáže rozpoznať nebezpečného človeka – pokojne ide za niekým na bežkách, keď však zbadá poľovníka, utečie.
Odprisahal by som, že to tak je, lebo som to videl opakovane. Vlk, ak má šťastie, sa dožíva 15 rokov. Ak stretne nejakých ľudí opakovane, vie ich spoľahlivo identifikovať. Ja sám som toho príkladom, keďže sa s nimi stretávam často.
Všimnite si, že poľovníkom sa najviac darí uloviť mladých, nie starých vlkov. Mladí totiž ešte nemajú skúsenosti a v poľovníkoch nevidia zlo. Starší však s prehľadom vedia odlíšiť nebezpečných ľudí od neškodných turistov.
Som si dokonca istý, že rozoznávajú aj jednotlivcov – toto je Ďuro Lukáč, toto drevorubač Ján Mrkvička, toto poľovník XY. Spoznajú ho, aj keď pri sebe práve nemá zbraň.
Vravíte, že zvieratá v lese nám neublížia. Prečo potom máme v sebe zakorenený ten strach? Pamätám si, ako na mňa pri zbere hríbov zaručal jeleň. Keď som ho zbadal, trhol som svoj osobný rekord v behu.
Strach z medveďov, vlkov a podobných zvierat je fascinujúca kultúrna záležitosť. Určite nie je vrodený, ale daný výchovou. Mám teóriu, že v našom priestore to súvisí s príchodom kresťanstva.
Všetky deti naširoko naďaleko predsa zaspávajú s macíkmi, malými medvedíkmi. Žiadne dieťa teda medveďa nevníma ako diabla, ale ako symbol prítulnej hračky.
Rovnako je to aj s vlkom – v našich rozprávkach vždy ide o kladný symbol. Ešte aj v známej rozprávke No počkaj! nejde ani tak o zlého, ako o smiešneho vlka, ktorý je tak trochu chuligánček.
Keď si Slováci potrebovali zvoliť symbol majstrovstiev sveta v hokeji, opäť to bol vlk. Zjavne ho teda vnímame pozitívne.
Napriek tomu sa živých vlkov bojíme. Naznačili ste, že to negatívne ovplyvnilo kresťanstvo.
Vlk aj medveď boli v pohanských národoch vnímané ako zvieratá, ktoré nás chránili pred démonmi, strašidlami a zlými vecami. Preto sa ani nezabíjali. Potom sem však prišli misionári, a keďže výjavy z Biblie sa bez názorných príkladov vysvetľujú ťažšie, hľadali nejaké prirovnania.
Nakoniec si nešťastne vybrali vlka za Satana a hrdličku za nevinné zviera. Biologicky je to pritom naopak – vlci sa vo svorke nikdy nezabíjajú, kým u hrdličiek súboje takmer vždy končia zabitím súpera.
Náš strach zo zvierat je teda kultúrny nános, na ktorého začiatku bola misionárska činnosť ľudí, ktorí prišli z lokalít, kde medvede a vlci neboli prirodzenou súčasťou prostredia ako u nás. Dovtedy sme mali divočinu dokonca ako svätostánok, keďže práve v nej sa odohrávali pohanské obrady.
https://dennikn.sk/525094/juraj-lukac-narodne-parky-tu-nemame-toto-klamanie-vsak-vyhovuje-developerom/
Niežeby sa v meste nebolo čoho báť, noc osamote v lese však vie byť asi tiež drsná. Nemáte strach?
Z čoho? Zo zvierat? Z rastlín? Jediným nebezpečenstvom pre človeka je zase len človek. Žiadne zviera nemá záujem ublížiť človeku, úmyselne už vôbec nie. V našom prostredí skutočne nehrozí, že by vás nejaké zviera chcelo zabiť a skonzumovať.
Na druhej strane sa po mestských uliciach pohybujú desaťtisíce psychopatov, ktorí si liečia svoje komplexy agresivitou. Ak to skombinujú s alkoholom, ostatným ide o život. Z toho logicky vyplýva, že nebezpečné miesta nájdete skôr v meste ako v lese.
A ak ich nájdete v lese, zase to bude len človek s puškou. Rozhodne to nebude vlk, medveď, líška, myš ani had. Zranenia od zvierat vznikajú výhradne v sebaobrane, nikdy nie úmyselne.
K tomuto poznaniu ste zrejme museli dospieť.
Samozrejme, a dochádzalo k tomu neľahko. Jednoducho to nemáme v génoch. Pamätám si aj časy, keď som sa v lesoch bál. Prespával som v nich už od trinástich rokov, vtedy ma hocikedy vystrašil aj ježko či brechajúci srnci.
Potom som však zistil, že zvieratá sa boja skôr mňa, a keď zistia, že im nič nehrozí, poskytnú mi zaujímavé zážitky. Koľkokrát som len stretol vlkov. Boli odo mňa 20 či 30 metrov a pokojne počúvali moje rozprávanie aj niekoľko minút. Keď videli, že sa ich nebojím a hovorím s nimi, akceptovali ma.
Pred rokom ste pre Denník N uviedli, že stretnutia s vlkmi ste prestali počítať po stovke. A že vlk dokonca dokáže rozpoznať nebezpečného človeka – pokojne ide za niekým na bežkách, keď však zbadá poľovníka, utečie.
Odprisahal by som, že to tak je, lebo som to videl opakovane. Vlk, ak má šťastie, sa dožíva 15 rokov. Ak stretne nejakých ľudí opakovane, vie ich spoľahlivo identifikovať. Ja sám som toho príkladom, keďže sa s nimi stretávam často.
Všimnite si, že poľovníkom sa najviac darí uloviť mladých, nie starých vlkov. Mladí totiž ešte nemajú skúsenosti a v poľovníkoch nevidia zlo. Starší však s prehľadom vedia odlíšiť nebezpečných ľudí od neškodných turistov.
Som si dokonca istý, že rozoznávajú aj jednotlivcov – toto je Ďuro Lukáč, toto drevorubač Ján Mrkvička, toto poľovník XY. Spoznajú ho, aj keď pri sebe práve nemá zbraň.
Vravíte, že zvieratá v lese nám neublížia. Prečo potom máme v sebe zakorenený ten strach? Pamätám si, ako na mňa pri zbere hríbov zaručal jeleň. Keď som ho zbadal, trhol som svoj osobný rekord v behu.
Strach z medveďov, vlkov a podobných zvierat je fascinujúca kultúrna záležitosť. Určite nie je vrodený, ale daný výchovou. Mám teóriu, že v našom priestore to súvisí s príchodom kresťanstva.
Všetky deti naširoko naďaleko predsa zaspávajú s macíkmi, malými medvedíkmi. Žiadne dieťa teda medveďa nevníma ako diabla, ale ako symbol prítulnej hračky.
Rovnako je to aj s vlkom – v našich rozprávkach vždy ide o kladný symbol. Ešte aj v známej rozprávke No počkaj! nejde ani tak o zlého, ako o smiešneho vlka, ktorý je tak trochu chuligánček.
Keď si Slováci potrebovali zvoliť symbol majstrovstiev sveta v hokeji, opäť to bol vlk. Zjavne ho teda vnímame pozitívne.
Napriek tomu sa živých vlkov bojíme. Naznačili ste, že to negatívne ovplyvnilo kresťanstvo.
Vlk aj medveď boli v pohanských národoch vnímané ako zvieratá, ktoré nás chránili pred démonmi, strašidlami a zlými vecami. Preto sa ani nezabíjali. Potom sem však prišli misionári, a keďže výjavy z Biblie sa bez názorných príkladov vysvetľujú ťažšie, hľadali nejaké prirovnania.
Nakoniec si nešťastne vybrali vlka za Satana a hrdličku za nevinné zviera. Biologicky je to pritom naopak – vlci sa vo svorke nikdy nezabíjajú, kým u hrdličiek súboje takmer vždy končia zabitím súpera.
Náš strach zo zvierat je teda kultúrny nános, na ktorého začiatku bola misionárska činnosť ľudí, ktorí prišli z lokalít, kde medvede a vlci neboli prirodzenou súčasťou prostredia ako u nás. Dovtedy sme mali divočinu dokonca ako svätostánok, keďže práve v nej sa odohrávali pohanské obrady.