Investícia do budúcnosti Európy

Patrí islam do Európy? Konfrontácia s moslimským učencom Ibn Rušdom je jednou z odpovedí na túto otázku.

Otázka, či islam patrí do Európy, resp. či je súčasťou jej kultúry, je vo verejnom diskurze veľmi polemická, argumentuje sa však pri nej veľmi pestro. Samotnú otázku považujem za legitímnu, nezávisle od toho, nakoľko je pre súčasné politické debaty spoločensky relevantná. Každá odpoveď totiž prinajmenšom predstavuje konfrontáciu s kultúrnymi dejinami Európy ako formou prejavu a zároveň nositeľom spoločnej kultúrnej identity. Je zrejmé, že v európskom kontexte populistické resp. dogmaticky pravicové diskurzy propagujú nútene homogenizujúci a identitu upevňujúci obraz o európskych dejinách. Táto redukcia je pri vedeckom náhľade len želaním, ktorá si buď dáva za úlohu vedome klamať, alebo ukazuje intelektuálnu naivitu. Je potrebné skúmať myšlienky, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou kultúrnej identity aj v súčasnosti.

Jedna filozofická tradícia

V súvislosti s týmto zastávam tézu, že islam významne prispel do duchovných dejín Európy, že kultúrne dejiny Európy z tejto perspektívy boli heterogénne, a že dané redukcie vnucujúce homogenitu v kultúrnej identite sú nesprávne, respektíve lživé.
Konkrétnym príkladom je jeden špecifický filozofický a teologický fenomén, ktorý vniesol od scholastiky do raného novoveku živú intelektuálnu dynamiku. Tento fenomén je v európskych dejinách známy ako "averroizmus", predstavujúc recepciu filozofických a teologických prác a učenia moslimského učenca Ibn Rušda (lat. Averroes, 1126-1198).
Francúzsky historik a religionista Ernest Renan (1823-1892) to popisuje vo svojej knihe Averroès et l’Averroïsme z roku 1852 následovne: už od 13.storočia bola v Európe, predovšetkým vo Francúzsku a Taliansku, až do 17.storočia nepretržitá tradícia, ktorú by sme mohli nazvať averroizmom, keďže jej základné podnety obdržala od arabského komentátora Aristotela Averroa/Ibn Rušda.

Učenie Averroa o dvojakej pravde

Hlavnými strediskami tejto filozofickej tradície boli univerzity v Paríži a Padove. Tento averroizmus je príťažlivý tendenciou prízvukovať hlavné problémy a napätia medzi filozofiou a teológiou, bez premlčovania kritickej skepsy proti náboženskej pravde, resp. dogmám. Treba ho chápať ako predstupeň neskoršieho libertinizmu, voľnomyšlienkárstva.
Predovšetkým averroistická náuka o dvojitej pravde ponúka podľa mňa teoretickú základňu autonómie vedeckého poznania konceptuálnym rozdelením medzi náboženstvom a vedou, resp. filozofiou.
Vplyv tejto náuky môžeme pozorovať ako nepretržitý až do renesancie a ďalej. Je totiž jasné, "že spor o náuku o dvojakej pravde nebol len aférou 13., 14. a 15.storočia, ale že tiež protestantská dogma o polárnom protiklade zákona a evanjelia je spojená s podstatou tejto náuky." Tak ju popísal roku 1994 nemecký historik filozofie Friedrich Niewöhner (1941-2005) v jednom článku.
Táto náuka neučí nevyhnutne tajnú pochybnosť voči viere (aj keď to tak v niektorých prípadoch mohlo byť), ale skôr ideálu filozofickej a prírodovednej slobody. V tomto zmysle jej následníci vydláždili cestu, po ktorej sa vydali neskorší racionalistickí a voľnomyšlienkárski filozofi, ako spomína americký historik humanizmu Paul Oskar Kristeller (1905-1999).
Konfrontoval sa problém kolízie náboženstva s výsledkami demonštratívnej vedy v prípadoch, keď sa obe vyjadrovali k jednej skutočnosti rozdielnym spôsobom. Ako východisko z tejto ťažkej situácie, snažiac sa o prekonanie protirečení náboženských a filozofických textov, ponúkol Averroes alegorickú interpretáciu. Ňou sa mali tieto protiklady medzi vonkajším znením a vnútorným, skrytým zmyslom vyrovnať. Nutným predpokladom pre úspešnú alegorickú interpretáciu bola filozofická metóda, ktorú však len filozofi boli schopní urobiť. Pri dvoch protikladných výrokoch je totiž filozof ten, kto je schopný rozhodnúť o tom, čo je vnútorným významom, a teda pravdou.
Šlo teda o určitú formu hermeneutiky, čo Averroes ponúkal, používajúc zákony logiky ako prostriedok na prácu s textom. Išlo o hermeneutiku, predpokladajúcu pluralitu chápania a interpretácie textu, ktorá však musela byť logickou, a teda racionálnou. Tu je jednoznačné, že racionalita bola tým zjednocujúcim a určujúcim.

Kresťanský a židovský averroizmus

Z hľadiska odporcov bolo podprahové nebezpečenstvo, ktoré pre monopol na pravdu predstavovala takáto téza, len ťažko dokázateľné. Parížsky biskup Etienne Tempier vo svojom odsúdení averroistov z roku 1277 spomína "chybu č.145": "Neexistuje otázka pre rozum, ktorú by filozof nemohol riešiť a rozhodnúť, lebo podstata dôkazu vychádza z vecí, a filozofia je pozorovaním všetkých vecí. Toto je názor Averroa o úlohách filozofa."
Recepcia náuky Ibn Rušda/Averroa resp. fenomén židovského averroizmu môžeme pozorovať tiež v európskom židovstve do raného obdobia renesancie v 16.storočí. Židovský filozof náboženstva Elia Delmedigo (1460-1497) preložil počas svojho pobytu v Padove a Florencii Averroove texty do hebrejčiny a latinčiny, neskôr na Kréte spísal stať Behinat ha-Dat ("Skúška náboženstva"). V tomto hebrejskom filozofickom spise sa Delmedigo tiež pripája k Averroovej tradícii.
Elia Delmedigo zastával tézu o dvojakej pravde, tak ako bola prijímaná aj u latinských kresťanských averroistov svojho času, rozlišujúc medzi pravdami rozumu a zjavenia. Kritizuje filozofov, ktorí sa snažia zmiešať učenia filozofie a náboženstva. Je neúprosný voči stredovekým židovským filozofom, ktorí sa snažia židovstvo a filozofiu harmonizovať a spraviť z nich jednu zmes.

Úloha islamských intelektuálov

Príklad averroizmu ukazuje, ako prínosná mohla byť islamská filozofia pre vývoj európskych dejín myšlienok. Takto sa islam aktívne a podporujúco spolupodieľal na budovaní kultúrnej identity Európy.
Popritom je zarážajúce, ako sa v modernom období redukuje prítomnosť moslimov v Európe na spoločenský a hospodársky jav. Aktívny prínos európskych moslimov do duchovnej, kultúrnej sféry akoby chýbal.
Oveľa častejšie sa spája prítomnosť moslimov resp. islamu v Európe s krízami a konfliktami. Táto situácia vo verejnej mienke len malej sčasti vychádza z islamofóbneho správania niektorých kruhov pluralitnej verejnosti. Podľa mňa ide skôr o štrukturálny problém vychádzajúci z postoja islamu k moderne. Či islam bude v Európe konštruktívnym alebo deštruktívnym faktorom je otvorenou otázkou, pričom zodpovednosť za ňu nesú tak moslimi, ako aj ne-moslimi žijúci v Európe.
Podľa mňa je rozhodujúce, ak bude všeobecne rozšírené chápanie islamu je s modernou koherentné. Rozvíjať takéto chápanie islamu je naliehavou úlohou pre moslimských intelektuálov v Európe, pre ktorú treba vytvoriť vhodný priestor a podmienky.
Dôležitým krokom je tiež etablovanie islamskej teológie na štátnych univerzitách a vysokých školách v niektorých európskych krajinách, ako Rakúsko a Nemecko. Takéto kroky treba podporovať a rozširovať ako investície do európskej budúcnosti.

zdroj - http://www.furche.at/system/showthread.php?t=72288

Jameleddine ben Abdeljelil, rodený v Tunisku, roku 2004 získal doktorát vo filozofii vo Viedni prácou o židovskom averroizme; v súčasnosti profesor islamskej teológie v Ludwigsburgu