...
A vy ste nechceli peniaze, ktoré zarobíte, minúť radšej na Mercedes a dobrý byt, namiesto ciest?
To asi nie. Chodím na Trabante, ktorý ma odvezie, a to mi stačí. Keby som dal päťtisíc eur za lepšie auto, možno by som ho o rok rozbil a musel doň liať ďalšie peniaze. Takto mám Trabant, ktorý sa nekazí vôbec, a zážitky, ktoré nezmiznú nikdy.
...

Slovák prešiel pol sveta na starých motorkách: Ani nevieme, ako dobre sa tu máme

Na Pionieri docestoval do Kazachstanu, na Jawe prešiel Južnú Ameriku a Austráliu. Slovák Marek Slobodník je cestovateľ, ktorého preslávil seriál Trabantom cez Južnú Ameriku a nový film Trabantom do posledného dychu.

Kedy ste prvýkrát sedeli na Pionieri?
Som chlapec zo sídliska a tam nikto nemal motorku. Jeden kamoš sa však odsťahoval na dedinu a tam jazdili na motorkách všetci. Zavolal ma, aby som sa prišiel pozrieť, a jeho brat vytiahol Pionier. Akurát nedávno na ňom padol, bol celý doudieraný, a vravel nám, že je to hrozne silný stroj, úplný extrém. Mal som desať rokov a motorku som zblízka videl prvýkrát. Začali sme ju roztláčať, ale nechcela chytiť, a až po chvíli chytila, tomu kamošovmu bratovi vypadla z rúk a padla do priekopy. Tak mi povedal, že vidíš aká silná motorka, na tom sa ani nedá jazdiť. A ja som si ako decko povedal – wow.

Takže ste si kúpili Pionier tiež?
Pamätám si, že som niekde čítal inzerát. V novinách, vtedy ešte internet toľko nefičal. Tam som videl Pionier za dvetisíc korún. Zavolal som chlapovi, doteraz nezabudnem, ako som ho videl prvýkrát, riadny exot, fajčil akurát cigu. Šiel som za ním, že mi to ukáže. Trochu ma previezol, babky šli akurát z kostola, a spýtal sa, či motorku beriem. Zobral som, len som ju nemal ako dostať domov. On robil rozvoz pre pekáreň, tak mi ju raz ráno o piatej doviezol. Otvoril dodávku a tam medzi rožkami stál môj prvý Pionier. Odvtedy som sa vozil stále.

Koľko ste mali rokov?
Tak jedenásť? V tom čase som jazdieval len po poli a po lese. Potom som kupoval lepšie a lepšie motorky, začal jazdiť motokros, ale nie závodne. Bolo to moje hobby, na motorke som bol nonstop, či už bola zima, alebo leto.

Vaša prvá väčšia cesta bola po Slovensku. Rozumiem, čo mladého chalana láka na motorke, ale ako mu napadne obísť celú krajinu?
Už ani neviem, ako ten nápad prišiel. Vedeli sme s kamošmi, že chceme ísť niekam na výlet na motorkách, no za peniaze, čo sme mali, sme si mohli kúpiť len Pioniery. Najprv sme sa báli, ako to vôbec pôjde, každých päť kilometrov sme ich radšej chladili. Keď sme prišli do Banskej Štiavnice, ľudia nás pomaly objímali, že sme na tom vyšli až tam. Bol to super výlet. Pionier ide síce niekedy do kopca iba desať kilometrov za hodinu, cítim sa však slobodný. Zastavili sme, kde sme chceli, kúpili si rožok s paštétou a spoznávali Slovensko. Hocikedy by som dal ešte taký výlet.

Čo bolo potom?
Keď sme dali Slovensko, chceli sme ísť o rok niekam ďalej. Dali sme sa dohromady ešte s jednou partiou Bystričanov, čo tiež jazdili na Pionieri, a rozmýšľali, že kam. Kamoš chcel hrozne pozrieť Baia Mare v Rumunsku. Baia Mare mi znelo hrozne exoticky, predstavoval som si palmy a more. V skutočnosti to bola rozbitá diera na severe krajiny, výlet to však bol dobrý. Dnes už vidieť v Rumunsku zmeny, ale vtedy to bolo ešte dobrodružstvo. A tak som si povedal, že o rok musíme zase niekam ísť.

A tak ste išli do Kazachstanu.
K Aralskému jazeru.

To ste boli stále veľmi mladý, nie?
Mal som asi dvadsaťjeden rokov. Vo Volgograde mi vtedy hovorili, že akurát som to stihol, aby som mohol piť alkohol.

Čo blízki a rodičia? Čo povedia na to, keď im syn doma zahlási, že pôjde na starej motorke do Kazachstanu?
Oco je tiež taký cestovateľ ako ja, ten ma vždy podporoval. Mama sa trocha bála, ale raz za týždeň alebo raz za dva týždne som sa ozval. Vtedy som si nevzal so sebou ani mobilný telefón, v partii sme síce dva mali, ale aj tie nám potom v Kazaschstane ukradli, tak sme na chvíľu zostali bez spojenia. Tie svoje jazdy na motorke som bral vždy tak, že kým ostatní študujú na školách, ja si robím školu života.

Na ceste do Kazachstanu ste prešli 11-tisíc kilometrov?
Odhadom. Tachometre nám nešli a nedá sa to spočítať presne, lebo sme chodili krížom a stále sa vracali.

Ako vyzerala príprava na takúto cestu?
Nijako zvlášť. Boli sme partia kamošov, mladí pankáči, ktorí si povedali, že idú do Kazachstanu, a začali sme niečo riešiť dva mesiace pred odchodom. Začal som vybavovať víza, kúpili sme nejaké náhradné diely, nič poriadne sme však s tými motorkami nerobili. Moja motorka mala najazdenú cestu okolo Slovenska a Rumunsko, popritom som na nej nonstop jazdil, a ešte aj ten chlap, čo mi ju predal, na nej jazdil. Keď som šiel do Kazachstanu, tak som sa na ňu ani nepozrel, len deň pred odjazdom som ju trochu rozobral. To by som dnes už nedokázal, ísť takto flegmaticky a nepripravený na takúto jazdu.

Vypomstilo sa to?
Neviem. Človek má aspoň viac zážitkov, keď sa nepripraví. Mali sme problémy, na kolesách sme mali štyridsať rokov staré výplety, ktoré stále praskali. Domov sme prišli tak, že nám na kolesách chýbalo desať špajdlí. Za ten čas sme si vymysleli kopu pesničiek s upravenými textami, napríklad „Nech Bože dá, nech Bože dá, nech špajdle neláme“. Stále sa nám kazili aj sviečky, nemali sme náhradné a tie, čo sme kúpili, nevydržali. To sme zase spievali „Je to vo sviečkach“.

Ale dopadlo to dobre, teda až na to, že vás okradli?
Okradli nás viackrát. Na Ukrajine nám ukradli dvesto eur pri prístave, potom kamošov okradli pri rieke Ural, tam im hádam aj zubnú kefku zobrali, no a medzitým nám taký náš miestny kamoš, s ktorým sme v noci pili, ukradol všetky mobily. Toho sme však potom našli a mobily sme si zobrali späť, akurát že už mali kazašské menu a nevedeli sme ich zapnúť.

Koľko trvala cesta do Kazachstanu a späť?
Asi dva mesiace.

A kde ste na to zobrali peniaze?
Vtedy som pracoval, mal som živnosť. Navyše, celá cesta ma vyšla asi 1 400 eur, to by som minul aj popri takom bežnom živote na Slovensku. Nestálo to extrémne peniaze. Ak sa neplavíte za more a nemusíte platiť trajekty a prepravu kontajnermi, život na ceste nie je taký drahý.

Bude to znieť možno hlúpo – ale prečo jazdiť na starej motorke a nie na novej? Neuvidel by človek z cudziny viac, keby cestou nemusel riešiť problémy s Pionierom?
Prvý plán s Kazachstanom bol, že si kúpime trochu lepšie motorky, že pôjdeme na Yamahe. Nemali sme však toľko peňazí, aby sme si kúpili aj motorky za tisíc eur, aj dali tisícštyristo na cestu. Buď by sme dali peniaze na motorku a vozili sa po Bystrici, alebo ich minuli na cestu. Bola to jediná možnosť. Neskôr som už síce jazdil na Jawe, ale chcel by som sa k Pionieru vrátiť a spraviť na ňom Afriku.

Potom ste sa pridali k partii českých fanúšikov Trabanta a prešli s nimi Južnú Ameriku. Ako ste sa dali dohromady?
Najprv som nevedel, že takíto ľudia existujú. Z nášho výletu do Kazachstanu sme úplnou náhodou spravili krátky pätnásťminútový film. Ten potom vyhral festival amatérskych motorkárskych filmov a všimol si ho aj Dan, ktorý práve plánoval cestu Trabantmi po Južnej Amerike. Najprv ma pozval len na takú prezentáciu, no potom pred tou Južnou Amerikou riešil kontajnery na dopravu dvoch Trabantov a jedného poľského malucha, teda malého Fiatu 126-ky. Vyšlo mu to nakoniec tak, že sa tam ešte zmestí aj motorka. A ja som povedal, že dobre.

Nakoniec ste nešli na Pionieri, ale na Jawe.
Nakoniec sme zistili, že ten Pionier veľmi nestíha. Týždeň pred odjazdom sme teda kúpili starú Jawu.

Inak, keď doma nejazdíte na motorke, tak šoférujete aj vy sám Trabant, však?
Hej, hej, ja mám inak aj Suzuki Samurai, ale to má veľkú spotrebu. Keď som šiel do Nitry a späť, zaplatil som neviemaké peniaze. Tak som si povedal, že si kúpim ešte nejaké lacné auto. Zadal som do vyhľadávača, že chcem auto do dvesto eur, niekde z Banskobystrického kraja, aby som ani prepis drahý neplatil, a našlo mi to tri autá. Medzi nimi aj jeden Trabant. Tak som ho kúpil a zistil som, že to je na asfaltové cesty celkom dobré auto. Spravil som na ňom takmer 70-tisíc kilometrov bez nejakej vážnej poruchy.

Motorku a Trabanty ste si nechali doviezť v kontajneroch, no potom ste na ne dva týždne čakali v prístave. Úradníci v Južnej Amerike majú na veci čas?
Tak, mne to až tak neprekážalo. Boli sme v Georgetowne v Guyane a to je zaujímavá krajina, iná ako ostatné štáty Južnej Ameriky. Kedysi to bola anglická kolónia, kam doviezli černochov, aby tam hľadali zlato. Dnes už tam zlata veľa nie je, ale žijú tam v podstate len černosi. Taká malá Afrika uprostred Južnej Ameriky, a veľmi sa mi tam páčilo.

V čom bol vlastne problém?
Bolo to veľmi zamotané. Prístav v Georgetowne vyzeral ako z nejakého apokalyptického filmu. Oni od nás chceli nejaké papiere, lebo sa báli, že tie motorky a autá u nich predáme. Lietali sme z úradu do úradu pre úplné nezmysly, ale hlavný dôvod asi bol ten, že každý deň čakania kontajnera v prístave sa platí. Jednoducho asi naťahovali čas, aby zarobili. Klasika.

Známi boli nedávno na výlete po Strednej Amerike a opisovali, ako nebolo výnimkou počuť večer na ulici streľbu. Čo vaša výprava? Cítili ste sa bezpečne?
Guyana tiež nie je veľmi bezpečná. Jednu noc sme išli v Georgetowne von do mesta, čo sa inak veľmi neodporúča, ale nám to pripadalo tak, že pekná krajina, milí ľudia, čo sa môže stať. Sami sme sa dostali do maléru, lebo náš fotograf Kubo chcel kúpiť dačo na fajčenie od chlapíka, ktorý zo svojho kabáta predával všetko od A po Z. Kubo sa ho spýtal, či nemá aj nejakú marihuanu, a on nám povedal, že poďte so mnou, niečo poriešime.

To neznie ako veľmi dobrý nápad.
No, aj ja som to Kubovi vravel, on ma však presviedčal, že ak nás povedie do nejakej tmavej uličky, pôjdeme preč. Ani to nedopovedal, a už sme v takej uličke stáli. Ten chlap s kabátom zrazu vytiahol mačetu. Nepôsobil však tak úplne ako zlodej, tak si Kubo v prvej chvíli myslel, že mu ju chce predať, tak mu povedal, že nie, mačetu nechceme kúpiť. Tak potom vytiahol normálne pištoľ a začal Kuba prehľadávať, kde má peniaze, no on mu v tej chvíli nastriekal kaser do očí a utekali sme preč.

To bol jediný taký zážitok?
Stalo sa ešte v Georgetowne aj nášmu kameramanovi, že ho nejakí chlapi zatiahli niekam za kontajner a chceli mu zobrať kameru. Aj ho udreli, no on si udrel tiež a neukradli mu nič.

Dokázali ste si predtým predstaviť, ako iná je Južná Amerika v porovnaní s Európou? Počul som, že ste si napríklad neuvedomili, že na trojtisícové nadmorské výšky sa treba najprv aklimatizovať.
Veľmi pripravený som nebol, ešte pred cestou ma skolilo očkovanie, nevládal som nič. No v Južnej Amerike som sa už celkom dal dokopy. Pravda je, že nadmorskú výšku sme podcenili. Jednu noc sme spali vo výške štyristo metrov nad morom, a druhú o štyritisíc metrov vyššie. Dali sme to na šupu za jeden deň. Až potom nám povedali, že sme úplne prepnutí, že v trojtisícovej výške sa treba aklimatizovať dva-tri dni, aby si telo zvyklo. No, všetkým nám potom prišlo zle a mali sme slabosti, jeden z nás dokonca vracal. To je stav, keď vraj treba utekať dole, no my sme mu akurát dávali zábaly. Nakoniec sme však prežili.

Čo bolo z Južnej Ameriky najlepším zážitkom?
Bolívia je super. Ide síce o najchudobnejšiu krajinu na kontinente, ale možno preto sa mi najviac páčila. Pre mňa osobne bola najúchvatnejšia Salar de Uyuni, najväčšia soľná pláň na svete. Má rozlohu ako štvrtina Slovenska, 10-tisíc štvorcových kilometrov, a je to krásne vidieť, ale ešte krajšie si na nej zajazdiť. Predtým som si vykĺbil rameno, asi sto kilometrov som nejazdil, ale keď sme sa dostali k Salaru, neodolal som a musel som si zajazdiť. Takže som šiel s boľavým ramenom na motorke, stálo to však za to.

K tomu ramenu – v Južnej Amerike ste si ho vykĺbili dvakrát. Ako je možné, že človek prejde 20-tisíc kilometrov, no rameno si vykĺbi raz pri volejbale s deťmi a druhýkrát pri tom, ako skladá karimatku?
(Smiech) Neviem. Na motorke sa mi nič nedeje, padol som hádam len raz, ešte v Guyane, keď sme šli smerom do Brazílie. Ale to bol taký pád, že som šiel asi 40 kilometrov za hodinu a Poliaci na maluchu ma vytlačili do piesku. Nič vážne.

A čo najhorší zážitok?
Možno ten Georgetown, lebo bol trochu nebezpečný. No na ceste sa nám nič zlé nestalo. V Peru nám zaplavilo autá a skoro ich zobral oceán, ale to mi dnes nepripadá ako zlý zážitok. Skôr ako naša hlúposť.

Videl som jeden diel seriálu, v ktorom ste si od miestnych kúpili koku a žuvali ju cestou. Ako chutila?
Koka je legálna len v Bolívii, tam to žujú všetci. Dnes mi to pripadá trochu ako betel, čo je zase droga, ktorú všetci žuli v Indonézii a mali z toho červené zuby. Obe sme vyskúšali, no obe treba žuť pol dňa, aby z toho človek mal nejaký účinok. Koku musíte žuť možno celý deň, no my sme ju mali len chvíľu. Keď sme stúpali Andami, mali sme pocit, že nám niečo robí, ale skôr to bolo z tej nadmorskej výšky.

V aute má človek spolujazdca, na motorke prekonáva dlhé hodiny sám. Zvládali ste to psychicky v pohode?
Ale hej. Nejde sa úplne nonstop, každú chvíľu sme stáli, aby sa niečo nakrútilo, potom sa zase niečo pokazilo, boli sme hladní. Často sa stojí. Keď sme náhodou išli fakt dlho, zvyčajne som si spieval a vymýšľal v hlave vlastné pesničky.

A čo dážď?
V Amazonskom pralese, kde bolo dusno a teplo, bolo dokonca príjemné, keď som trochu zmokol. V Andách už nie, to príjemné nie je. Mal som síce oblečenie, ktoré nemalo prepúšťať vodu, ale keď prší naozaj veľa, človek zostane mokrý. Motorkári nemajú dážď radi a ťažko sa to kombinuje s autami, lebo tým v Trabante dážď neprekážal.

V Južnej Amerike ste zväčša spali v stanoch?
Áno. Ani s jedlom nebol problém, po ceste sme vždy nakúpili zásoby. Dlhší úsek bez obchodov bol možno len cez ten Amazonský prales, to trvalo asi vyše týždňa. No väčšinu času sme išli cez civilizované miesta – teda za také považujem tie, kde sa raz za tristo kilometrov niečo objaví. Horšie to bolo v Austrálii.

Bola cesta cez Austráliu ťažšia ako cez Južnú Ameriku?
Bola možno ťažšia tým, že v Južnej Amerike sme väčšinou jazdili na piesku či asfalte. V Austrálii bol piesok a roleta, tam máte pocit, akoby ste namiesto motorky držali zbíjačku. Najťažšie však bolo, že v Austrálii nás už vo výprave bolo veľmi veľa. Dať sa dohromady nie je jednoduché, ladíte sa ako taká kapela, ktorá spolu musí najprv skúšať celé roky. My sme na to mali pár mesiacov.

Ako ste spolu vychádzali, Česi, Poliaci a Slováci dohromady?
V pohode, nevidím žiaden rozdiel. Aj poľštine som sa naučil v Južnej Amerike rozumieť. Majú kopec smiešnych slov ako spadochron či samochód.

Vo výprave na ceste po Austrálii ste tentokrát mali aj dvoch vozičkárov. Ako k tomu prišlo?
Priznám sa, mne sa ten nápad pri prvom počutí veľmi nepáčil. Dan, ktorý výpravu viedol, na nejakej prezentácii spoznal vozičkára Kuba. Nechal ho prerobiť si Trabant Hycomat na ručné ovládanie a zobral ho k nám. Ku Kubovi sa potom našla Kika, Slovenka, ktorá pred pár rokmi spadla na lyžiach. Mali vlastný vozičkársky Trabant, o ktorý sa sami starali a striedali sa pri šoférovaní. Aj sme sa smiali, že je to Trabant, v ktorom nie je ani noha, no predsa ide.

A bola to teda komplikácia?
Ako vravím, bol som proti tomu. No počas cesty som vlastne ani nevedel, že so sebou máme nejakých vozičkárov. Aj keď sme sedeli pri ohni, pripadalo mi to ako na nejakom bicyklovom zraze, lebo som videl len kolesá. Oni si vedeli spraviť všetko, aj zájsť do mesta, nakúpiť. Predtým som si ľudí na vozíku veľmi nevšímal a až po tomto som si uvedomil, aký plnohodnotný život dokážu viesť.

Čo bolo najväčším zážitkom v Austrálii?
V Austrálii toho až tak veľa nebolo, zväčša púšť. Taká nuda. Prešli sme len časť, zaujímavejšia asi bola druhá časť cesty, Indonézia, Východný Timor a tak. Východný Timor je mladý štát, ktorý vznikol v roku 2002, dovtedy tam bola vojna. Kresťanská krajina obklopená moslimskou Indonéziou, ktorú ľudia pomaly začínajú budovať, ani vlastnú menu ešte nemajú, platia tam americkými dolármi. Timor je perfektný najmä vďaka ľuďom, ktorí ešte nie sú pokazení turizmom, takže sa vás nesnažia na každom kroku oklamať. Ešte nevymysleli zákon na každú vec na svete, ľudia chodia štyria na motorke a nikto im nič nehovorí. Je to tam také voľnejšie.

Keď som pozeral trailer filmu z cesty po Austrálii, opekali ste si kenguru. Ako ste sa k nej dostali?
Kúpili sme si kengurí chvost za dvadsať dolárov. Po ceste sme kenguru ani poriadne nestretli, nieto ulovili. Robili sme si žarty, že to chutí ako človek, ale v skutočnosti to bolo také mastné mäso, a ešte ho bolo pomerne málo. Nedá sa povedať, že by mi to veľmi chutilo.

Bola Indonézia veľmi preľudnená?
Ako ktorý ostrov, ale dosť. Čím viac sa človek blíži k Jakarte, tým viac ľudí tam je. Zažili sme aj stokilometrové úseky, kde nebola vôbec voľná príroda. Nekončiace domy, obchody, uličky. Stačilo, aby ste zabočili do bočnej uličky na obed, a takmer ste sa nemohli dostať na hlavnú cestu, lebo tam bol nekončiaci prúd áut. Aj vďaka tomu tam vznikla taká zvláštna profesia – ľudia, ktorí zastavovali autá. Vbehli na cestu a zastavili premávku, aby ste sa vy mohli zaradiť, lebo inak by ste stáli do neviemkedy. Samozrejme, za to im musíte niečo hodiť, takže tí ľudia si tam takto privyrábajú.

Indonézia je najväčšia moslimská krajina na svete, bol tam cítiť rozdiel kultúr?
Vo viere sa veľmi nevyznám. Islam mi pripadá taký istý ako kresťanstvo, jediný rozdiel vnímam v islame, ktorý si vymyslel Islamský štát, ktorý však v skutočnosti neexistuje, oni ho len zneužívajú.

Ako vlastne vyzerá váš život? Niekoľko mesiacov cestujete a potom čo? Necháte motorku v garáži a idete zarobiť nejaké peniaze?
Nemám klasickú robotu, ani som nikdy nebol zamestnaný vo firme. Po škole som si vybavil živnosť, skúšal som robiť všeličo, chvíľu som mame pomáhal v realitnej kancelárii. To ma však veľmi nebavilo, tam človek musel chodiť slušne oblečený a oholený, a to nie je veľmi pre mňa. Neskôr som teda začal robiť prezentácie zo svojich ciest, chodím po Slovensku. Tým si zarábam a aj šetrím na ďalšie cesty.

Chceli ste v niektorej z krajín, ktoré ste prešli, zostať natrvalo?
Ten Timor bol fajn, ale neviem, či by som tam chcel vyslovene zostať. Je pekné byť ako cestovateľ niekde na Timore, ale žiť tam, kde človek zarobí dolár na deň, to už asi až také príjemné nie je. Je treba si uvedomiť, ako sa na Slovensku máme dobre. Máme kopec peňazí, sme ľudia, ktorí žijú na špičke tohto sveta, lebo chudoba v krajinách, ktoré som videl, je obrovská. Nemôžu si dovoliť auto, byt, dovolenku. Áno, oni sú vysmiati, ale keď si raz zvyknete na život, ktorý máme my, nechceli by ste ho meniť.

A vy ste nechceli peniaze, ktoré zarobíte, minúť radšej na Mercedes a dobrý byt, namiesto ciest?
To asi nie. Chodím na Trabante, ktorý ma odvezie, a to mi stačí. Keby som dal päťtisíc eur za lepšie auto, možno by som ho o rok rozbil a musel doň liať ďalšie peniaze. Takto mám Trabant, ktorý sa nekazí vôbec, a zážitky, ktoré nezmiznú nikdy.

src: https://dennikn.sk/463770/slovak-presiel-pol-sveta-starych-motorkach-nevieme-dobre-sa-mame/?ref=tit