Pôvodne som chcelaprepísa? starý denník, ale neviem prečo mi to nešlo, a tak som bola nutena založi? si nový.

Tu som vybrala nejaké schopné citáty z knihy od Gándího “Môj experiment s pravdou“. Dúfam, že vám jeho slová učarujú tak ako mne, Gándhí písal tieto riadky z hĺbky svojej duše a presvedčenia a príviedol ma k zamysleniu. Dúfam, že sa vám budú číta? tak dobre ako mne:

„Keď každý zmyslový orgán slúži telu a prostredníctvom tela duši, zmizne špecifický pôžitok, ktorý sprostredkuje, a o tom sám začína pracova? tak, ako mu určuje príroda.
Na dosiahnutie takéhoto súladu s prírodou je akékoľvek množstvo experimentov primalé a nijaká obe? nie je priveľká. No naneš?astie v súčasnosti idú tendencie opačným smerom. Nehanbíme sa obetova? množstvo iných životov na skrášľovanie pominuteľného tela a v úsilí predĺži? jeho existenciu na niekoľko prchavých chvíľ, v dôsledku čoho zabíjame sami seba, svoje telo aj dušu. V snahe vylieči? jednu starú chorobu, plodíme sto nových, v snahe teši? sa zo zmyslových pôžitkov strácame aj schopnos? teši? sa. To všetko sa nám deje rovno pred očami, ale niet väčšmi slepého, ako je ten, kto nechce vidie?.“

„Bolo mi celkom jasné, že účas? vo vojne sa nikdy nemôže zlučova? s princípom ahinsy. No človeku nie je vždy dané, aby rovnako zreteľne poznal svoju povinnos?. Prívrženec pravdy často musí tápa? v temnote.
Ahinsa (nenásilie) je všeobjímajúci princíp. Všetci sme bezmocní smrteľníci, ktorých sa zmocnil požiar hinsy (násilie). Príslovie, že živé žije zo živého, má hlboký zmysel. Človek nemôže ži? ani chvíľu bez toho, že by vedomky alebo nevedomky nepáchal vonkajšiu hinsu. Už samotný fakt, že žije – je, pije a pohybuje sa – má nevyhnutne za následok nejakú hinsu, ničenie života, čo by aj celkom nepatrného. Prívrženec ahinsy preto zostáva verný svojej viere, ak motívom všetkých jeho činov je súcit, ak sa zo všetkých síl vyhýba hubeniu aj toho najmenšieho tvora, usiluje sa ho zachráni?, a tak sa ustavične snaží oslobodi? od smrteľného zovretia hinsy. Jeho sebaovládanie a súcit budú stále väčšie, ale vonkajšej hinsy sa nikdy celkom nezbaví.
A ďalej, pretože podstatou ahinsy je jednota všetkého, za chybu jedného musia plati? všetci, preto sa človek nikdy nemôže celkom oslobodi? od hinsy. Kým je spoločenskou bytos?ou, nemôže sa nezúčastni? na hinse, ktorú rodí už sama existencia spoločnosti. Keď dva národy spolu bojujú, povinnos?ou prívrženca ahinsy je zastavi? vojnu. Ten, kto na túto povinnos? nestačí, kto nemá silu vzoprie? sa vojne, kto na to nemá, môže sa na vojne zúčastni? a pritom sa z celého srdca usilova? oslobodi? od vojny seba, svoj národ a celý svet.
Z hľadiska ahinsy nerobím nijaké rozdiely medzi tými, čo bojujú a čo nebojujú. Kto dobrovoľne slúži bande lupičov tým, že im robí povozníka alebo strážcu, keď si oni robia svoju robotu, alebo ošetrovateľa, keď sú ranení, nesie na lúpeži tú istú vinu ako sami lupiči. Takisto nemožno zbavi? viny za vojny tých, ktorí sa obmedzujú v boji len na to, že pomáhajú raneným...
Prívrženec pravdy nesmie kona? len z úcty ku konvenciám. Vždy musí by? ochotný opravi? sa, a keď zistí, že sa mýli, musí si to za každú cenu prizna? a napravi? chybu.“

Tu by som ešte chcela doda? niečo, čo povedal jeden veľmi dobrý človek, že „našou daňou zato, že žijeme je to, že musíme ži? na úkor iných bytostí“.

„ Moja nemenná skúsenos? ma presvedčila, že niet iného Boha okrem pravdy. A ak každá stránka tejto knihy neukáže čitateľovi, že jediným spôsobom, ako pozna? pravdu, je ahinsa, potom všetka moja práca na knihe bola zbytočná. A ak sa aj ukáže, že moje úsilie neprinieslo v tomto smere ovocie, nech čitateľ vie, že za to nemôže veľký princíp, ale jeho nositeľ. Napokon, nech bola moja snaha o ahinsu akokoľvek úprimná, stále je ešte nedokonalá a neadekvátna. Preto tie drobné, letmé záblesky pravdy, ktoré som zazrel, môžu sotva da? predstavu o neopísateľnej žiare pravdy, milión ráz silnejšej ako žiara slnka, ktorú denne vidíme na vlastné oči. V skutočnosti je to, čo som postihol, len nepatrný náznak tej žiary. Ale s istotou môžem poveda?, a vyplýva to z mojich experimentov, že pravdu možno dokonale vidie? až po úplnom poznaní ahinsy.
Aby sme uzreli univerzálneho a všetkým prenikajúceho ducha pravdy, musíme by? schopný milova? aj najbiednejšieho tvora tak ako seba samého. A ten kto sa o to snaží, nemôže si dovoli? odvraca? sa od akejkoľvek oblasti života. Preto ma oddanos? pravde priviedla k politike; a bez najmenšieho zaváhania, a pritom so všetkou skromnos?ou môžem poveda?, že tí, čo tvrdia, že náboženstvo nemá s politikou nič spoločné, nevedia, čo je to náboženstvo.
Stotožni? sa zo všetkým živým nemožno od sebaočisty; bez sebaočisty zostáva zachovanie zákona ahinsy len prázdnym snom. Boha nemôže pozna? ten, kto nemá čisté srdce. Preto sebaočista musí znamena? očistu vo všetkých sférach života. A pretože očistenie je veľmi nákazlivé, sebaočistenie nevyhnutne vedie k o očisteniu okolia.
Ale cesta očisty je tvrdá a tŕnistá. Keď chce človek získa? dokonalú čistotu, musí sa celkom zbavi? vášne, a to v myšlienkach, slovách aj činoch; musí sa pozdvihnú? nad protikladné prúdy lásky a nenávisti, prí?ažlivosti a odporu. Viem, že ešte som nedosiahol takúto trojnásobnú očistu, hoci sa o to ustavične snažím. Preto ma svetská chvála nedojíma, naopak, veľmi často sa ma nemilo dotýka. Zdá sa mi, že ovláda? drobné vášne je ?ažšie než ovláda? svet silou zbraní. Po návrate do Indie som mal skúsenosti z vášňami, ktoré vo mne driemu hlboko ukryté. Po tomto poznaní sa cítim pokorený, ale nie porazený. Skúsenosti a experimenty mi dodávajú síl a spôsobujú mi veľkú rados?. No viem, že ma ešte čaká ?ažká cesta. Musím úplne zredukova? svoje ja. Kým sa človek dobrovoľne nezaradí na posledné miesto medzi svojimi blížnymi, niet preňho spásy. Ahinsa je najkrajnejšia hranica pokory.
Nateraz sa lúčim s čitateľom a prosím ho, aby sa ku mne pridal v modlitbe, ktorou sa obraciam na boha pravdy. Nech ma obdarí dobrodením ahinsy v myšlienkach, slovách aj skutkoch.“