Pajkus spisal blog o tom, aka bola doba nejakych 25 rokov dozadu, ked internet na slovensku len zacinal. Nejako som sa dostal k tomu, ze som spominal, ake boli moje zaciatky. A aj ked moj pad do kralicej nory nebol taky, dajme tomu spektakularny, rozhodol som sa ho spisat, cisto pre zosumarizovanie tych spomienok. Koniec koncov, casovo sa tieto dve dejove linie prelinaju.

Pocitac som prvy krat v zivote videl v piestanoch asi niekedy v roku 1992. Mali ho v rehabilitacnom ustave, kde som vtedy par mesiacov pobyval. Podla vsetkeho to bolo nieco ako PP-06, alebo mozno nejaky jej vychodny klon. Vela si z toho nepamatam, bol som male decko a to, co ma na pocitaci uchvatilo, boli hry. Myslim, ze v tom pocitaci boli (okrem nejakych uzitocnych veci) dve alebo tri hry, ale najvacsi uspech mal stary Test Drive 1:

Na tej hre bolo zaujimave, ze jej autori sa velmi nesrali s oprogramovanim ovladania klavesnicou (a ziadne ine tam aj tak nebolo), takze ovladanie auticka fungovalo celkom zvlastne. Kazda klavesa reagovala iba dovtedy, kym ste nestlacili inu. Takze clovek pridaval pridaval, prisla zakruta, stlacil sipku dolava aby auto bocilo a ono prestalo pridavat. Takze jediny sposob, ako tu hru hrat, bolo neustale tukat do klavesov. My sme ale boli mali zasrani a toto sme nedokazali pochopit, tak to vyzeralo tak, ze sme pri klavesnici boli namackani traja a soferovali sme jedno auto. Jeden pridaval a brzdil, druhy bocil a treti radil (bud to nemalo mod automatickej prevodovky, alebo sme ho nevedeli zapnut). Vacsinou sme velmi daleko nezasli, pretoze aj ked sme to hrali traja naraz, bud to prestalo bocit, pridavat alebo brzdit, tak sme sa bud roztrieskali o auto v protismere, o utes alebo nam policajti naparili pokutu. Ako sme sa mohli pozerat na tie odporne farby? To je jednoduche, nepozerali sme sa, pocitac mal ciernobiely monitor.

Vratil som sa odtial domov a zacal rodicom pilit usi, ze chcem pocitac. Sice to bola doba, kedy uz sa teoreticky dali zohnat prve Pentia, ale tie pocitace (asi nie len v nasich koncinach) stali tolko, co Skoda Forman a my sme nemali ani len tu :) Rodicia zufali z mojho pilenia usi zacali zhanat pocitac. Nevedeli aky ani za kolko ani co a tak otec niekde za vtedy brutalne peniaze vyhrabal Didaktik M aj s paskovou jednotkou s tlaciarnou a hrbou kablov a par upiratenymi hrami.

Takze moj prvy domaci pocitac bol socialisticky klon legendarneho ZX Spektra. Mal som k tomu asi pol tucet kaziet s roznymi hrami. Boli to klasicke magnetofonove kazety, ake sa rvali do walkmanov a kazetakov, akurat na nich nebola hudba, ale programy. Clovek vrazil kazetu do mechaniky, bootol 8bitaka (co bolo btw rychlejsie ako prebudenie dnesneho handroida zo spanku), napisal

LOAD ""

a stlacil na kazetaku PLAY. Na obrazovke sa objavili psychedelicke pruhy a z kazetaka zacali liezt psychedelicke zvuky. Po nejakych piatich az desiatich minutach sa hra loadla. Okrem pomalosti nacitavania hier som mal este dva logisticke problemy. Prvym bolo to, ze sice par spoluziakov a kamosov malo osembity tiez, ale ich kazety mi nefachcili. Druhym bol boj o telku. Vtedajsie STV1, STV2, VTV, MTV1 (to znamenalo Magyarul Televizio, alebo nieco take, nie to MTV, ktore poznate dnes) kruto o cas bojovali s mojou bielou obrazovkou, ciernym stvorcekovym kurzorom a epileptickym vajcom.

Takto to ficalo nejaky cas, ale tak ako sa prehravanim prznili kazety s hudbou, tak sa prehravanim prznili aj kazety s programami. Takze mi tie hry postupne jedna za druhou prestali fachcat. Mozno stacilo spravne nastavit poziciu hlavy v mechanike, ale to mi vtedy nemal kto povedat. Nastastie mi k pocitacu dali aj nasledovnu knihu:



Ked mi uz bud ziadne hry nesli, alebo som nemal chut tie este funkcne hrat, tak som zacal prepisovat programy z tej knihy do pocitaca. Zaujimalo ma napriklad, ako z toho nicnehovoriaceho zapisu sin(x) a cos(x) ten pocitac vedel urcit, kam ma ten prekliaty bod kruznice nakreslit. V prirucke to popisane nebolo, autori akosi cakali, ze ten, kto bude tie programy prepisovat, tusi, co to goniometricke funkcie su. 6 rocne decko to ale nemalo skade vediet. Bol som mlady a blby tak som nevedel, ze komentare netreba prepisovat. Kazdy program mi trvalo prepisat 3x tak dlho, ako bolo nutne. Pri prepisovani programov na kreslenie kruznic a ciar to neostalo a skusal som rozne vlastne vytvory. Casto ma zaujimalo, ako bola niektora vec v niektorej hre spravena. Tak som sa pokusal o vlastne - brutalne amaterske verzie toho isteho. Sem tam sa ale stalo, ze som do toho napisal bludy, cele sa to zacyklilo a program bol v tahu. Neviem, ci Basic v XZ Spektre vedel prerusit beh programu, ale aj ak ano, tak som nevedel ako. O tom, ze sa beh Basicoveho programu da prerusit som sa dozvedel o dost vela rokov neskor uz na PCdle pri QBasicu. Ale ani to nebolo hned a nekonecne cykly mi peknych par programcekov utopili v dosledkoch magickej skratky Ctrl+Alt+Del. Nefungovalo tam nieco ako Ctrl+S, program bolo treba ulozit na kazetu a to trvalo rovnako dlho, ako ich nacitavanie, radovo okolo jednej minuty. Komu sa s tym chcelo jebat? No kym program robil, co mal nikomu. Potom to bolo ako so zalohami :)

O par rokov neskor som nasich presvedcil, aby kupili lepsi pocitac, tak mi na stole okolo roku 1996 alebo 1997 pristala 386tka. IBM PS/2 Model 70 s brutalnymi 6 MB RAM. To bol kopec novych a lepsich hier... Programovat sa dalo tiez. S MS-DOSom a snahami o programovanie som bol v tej dobe sice este stale ufonom, ale uz som aspon nasiel niekoho, kto mal podobne zaluby a podobny software. Tak som sa dostal k serialu o programovani v assembleri, ktory v 90. rokoch vychadzal v PC Revue. Po tom, co som prisiel na to, ze MS-DOS nijak raz nepresvedcim, aby mi .BAS pustil len tak bez QBASICu som presedlal na Pascal a potom skusal rozne podivnosti v assembleri.

Cez nejakeho znameho som sa dostal na pocitacovy kurz pre deti. Bolo to dobre hlavne preto, ze som sa dostal k internetu. Bolo to v dobe, ked ziaden Google neexistoval. V najlepsom pripade sa dalo nieco najst cez Altavistu, to sa ale k tomu internetu bolo treba dostat. Bola to doba, ked ultimativne kraloval Windows 98 a Internet Explorer a ked sa 15 pocitacov v ucebni pripojilo cez jeden modem na mozno ISDNkovu linku, tak to bolo moc. Takze z jeden a pol hodiny dlhej lekcie som trebars 45 minut cakal, nez sa mi loadne vobec text stranky. Obrazky boli zbytocny luxus. Odvtedy ked vidim webovu stranku, ktorej titulka s pridruzenym javascriptovym hnojom vazi nejakeho pol mega na prve nacitanie, v duchu skrtim cely tym co to daval dohromady na sietovych kabloch.

Na ten kurz jednak bolo treba chodit daleko a jednak zlacneli klasicke internetove kafe, tak som so svojim obligatnym balikom diskiet zacal chodit do riadneho internetoveho kafe, kde mi nikto nepredpisoval, kedy a kolko tam budem trcat. Zaroven sme nasli bug v systeme, ktory monitoroval cas straveny pri kompe, takze ak to clovek moc neprehnal a nesedel tam 6 hodin v spicke, vedel tam sediet pomerne lacno mimo spicky za par psukov a nikomu to neprislo podozrive.

Diskety, zvlast ak neboli prave najnovsie, boli celkom mrchy. Clovek v kafe na disketu nieco nahral, doniesol to domov a zistil, ze tam to uz nejde precitat. A RAR, to bol brutalny nastroj. Jeden a pol mega, ktore sa na disketu vosli, bolo na niektore veci malo. Typicky taky ovladac k nejakemu zaujimavemu zariadeniu mal 4-5 mega, pretoze popri 150 kB velkom ovladaci bolo este namackane 10 kB PDFko s README a 4,5 mega velka instalacka Adobe Acrobat Readera. Samozrejme, ze v tom ovladaci bol kopec zbytocneho balastu navyse som zistil az ked som ho na treti alebo stvrty pokus uspesne preniesol domov. No a ten velky subor bolo treba namackat na malu disketu. Subor zmensit neslo, disketu zasa zvacsit, ale RAR vedel subory rozsekat tak, ze sa vosli prave na disketu. Neskor som uz bol podozrievavy a kazdy kus stiahnuteho softu pred ukladanim na diskety pitval o zbytocnosti. Pri tej pitve som niekedy odstranil aj potrebne sucasti, ale castejsie som bol uspesny. Takze typicky vylet na rybacku k internetu vyzeral takto: 2 baliky 10tich diskiet, na disketach trojmo nahrany rar.exe. Vysnorit na internete to, co sa da, z diskiet zmazat rar.exe, sformatovat a dvojmo - trojmo (podla toho, aka bola uroda) napaskovat najdene subory na diskety.

Po nejakom case som tymto sposobom dostal domov celkom zaujimave dokumenty o intelackych procesoroch a celkovo o tom, ako take bezne PCko fungovalo. Moja starnuca 386tka s DOSom si medzitym presla infekciou par virusmi a celkovo bola praca v DOSe uplne awkward. Prakticky som uz okrem programovania nic ine nerobil. Vysral som sa na Basic (ako vsetci, co dovrsia pubertu...), postupne aj na Pascal a s pomocou tych priruciek k procesorom som sa vrtal v assembleri. Moje snazenie vtedy zabrzdilo to, ze sa mi pri experimentoch nejakym zazrakom podarilo odfajcit si pevny disk. Ten pocitac nemal nic, co by sa aspon trocha podobalo standardnym pevnym diskom a ked som ten disk komukolvek ukazal, tak len nechapavo krutili hlavou, ze to v zivote nevideli. Nebola sanca zohnat nejaky iny ak aj ano, tak za "brutalnych" 600 - 1000 korun. A tolko sa mi davat nechcelo, zvlast ak som nevedel, ci je odvareny disk, alebo pocitac. Tak som sa prestahoval kompletne na diskety. Spravil som si bootovaciu disketu s MS-DOSom, systemovu disketu s Windowsom (ano, spustitelne jadro Windows 3.1 so skicarom a poznamkovym blokom sa vliezol na jednu disketu, neda sa ale povedat, ze by to robilo nieco uzitocne), disketu s NCEDITom a prekladacom assemblera a par dalsich diskiet, na ktorych som si vyvijal svoje assemblerove zbesilosti, ktorym nikto okrem mna nerozumel. Proces prehadzovania diskiet v mechanike, ked som chcel nieco spravit daval uplne novy rozmer slovu diskoteka :)

V lete roku 1999 sme cestovali autobusom na zahradu za otcom. Asi sme prisli na stanicu trocha skor, ako bol odchod, tak som zasiel do trafiky a tam som narazil na casopis Freesoft. Bol to asi jediny pocitacovy casopis, ktory tam mali a bol dostatocne lacny aby som si ho mohol kupit (PC Revue vtedy bolo sialene drahe, ale aj sialene hrube - a hlavne to najdolezitejsie - serial o Assembleri som uz mal doma prekopirovany). Tak som si ho z nudy kupil, aby som mal co na zahrade citat. Tam som narazil na clanok "QNX - operacny system na jednej diskete":



Vidiet screenshoty klasickeho Unixackeho desktopu s prislubom, ze to vsetko pobezi z jednej diskety a hlavne! Na 386tke! Samozrejme, ze som to musel mat! Takze pri najblizsej prilezitosti s balikom diskiet na internet a hor sa stahovat. Obraz o stabilite a prenosovej kapacite vtedajsieho internetu moze dat aj to, ze jeden obraz obycajnej 1,44MB diskety sa mi na prvy krat nepodarilo ani stiahnut, pretoze mi spojenie zakazdym spadlo (s drivermi to bolo casto podobne, ze po 10tich minutach spojenie padlo, alebo odoznelo do prazdna...).

Po asi piatich pokusoch o stiahnutie prenesenie a namackanie toho obrazu na disketu (to znamenalo asi 2 tyzdne cisteho casu) som zistil, ze to sice na 386tke pobezi, ale nie so 6 MB RAM. Neostalo mi nic ine, nez slintat nad screenshotmi a zlozit si z toho, co som mal podklady k napisaniu cohosi ako vlastneho operacneho systemu. Trvalo to nejaky cas, ale dostal som sa do stadia, ze som mal cosi, co sa za idealnych okolnosti natiahnut z diskety a sem-tam to udrzalo 2 nezavisle procesy - az do stlacenia klavesy. Potom to cele padlo.

Zhruba niekde v tomto case sa v jeden jediny okamih skoncil tyzden, mesiac, rok, storocie aj tisicrocie, zacal sa pisat rok 2001 a ja to tu utnem.

Shitty life is like radiation. You can sustain it for long time if daily doses are small.