skoro cely zivot hladam ...

snad nejaku spriaznenu dusicku, s ktorou by som mohla chodit do lesa, len tak lezat na trave, prechadzat sa po vecernej bratislave, jest jablka, hadzat listy z mosta, smiat sa, plakat, tesit sa s nim z malickosti... prezivat vsetko krasne, ale aj to skarede a smutne.

hladam niekoho kto by ma chcel pocuvat bez toho, aby sa citil povinny davat mi rady.
hladam niekoho, komu by som sa mohla vyzalovat, kto by ma pochopil, kto by tu bol pre mna a pre koho by som tu mohla byt ja...
hladam niekoho, v koho ociach by som sa mohla utopit,bez strachu, ze je to beznadejne a kto by mi povedal: mam ta rad...
niekoho, komu by som mohla zavolat aj takto o pol jednej v noci a kto by mi dal dovod nepisat taketo denniky.
niekoho, komu by na mne zalezalo tak, ako mne na nom.

hladam niekoho, kto nebude len mojou druhou polovickou, ale plnohodnotnou bytostou. pretoze ked sa spoja dve polovice, vznikne celok, ale ked sa stretnu dve bytosti, vznikne nieco uzasne...

hladam niekoho...nieco...

sama neviem co...
snad niekoho, kto mi povie, co hladam. a co ma nebude odsudzovat za moju nedokonalost, co ma bude chapat taku, aka som. niekoho, kto ma prave kvoli mne samej bude mat rad.
a ja ho budem mat rada prave kvoli nemu samemu...

hladam niekoho, kto mozno ani neexistuje...