V jednej ďalekej krajine, kde ľud uctieval zapadajúce slnko za horou Ištar, v dobe, keď v nej vládol mocný a obávaný radža Sumantran, žili na okraji chudobnej dediny muž a žena. Boli hádam najbiednejší v šírom okolí, no nie kvôli imaniu, ale kvôli potomstvu. Kým všetky brahmankyne rovesníčky už dávno odrodili niekoľko detí, ona s brahmanom nemala ani jedno. Táto nesmierna bieda ich veľmi trápila, pretože v krajine sa potomstvo považovalo za ten najväčší poklad.
Raz sa stalo, že okolo brahmanovej chatrče prechádzal istý pustovník. Bol už ustatý, preto si sadol pod starý figovník a takto oslovil brahmanku, ktorá práve stála pri studni so džbánom v ruke.
„Dobrá žena, nabrala by si pocestnému do mechu čistej vody? Vysmädol som dlhým putovaním a nohy mi už neposlúžia, pokým ich neosviežim.“
Brahmanka bez slova vošla do chatrče a priniesla hlinenú misu, do ktorej nabrala vodu a podala pustovníkovi.
„Umy sa a osviež, kým ti naberiem vody do mechu.“
Pocestný sa zahľadel do jej utrápených očí a uvidel príčinu. Počkal kým sa vráti a povedal:
„Čo si želáš v tejto chvíli ako odmenu za svoju láskavos?? Želaj si čokoľvek, no daj pozor na svoje slová, lebo sa stane tak, ako povieš!“
Žene sa rozbúchalo srdce a povedala:
„Pane, život by som dala za vlastné die?a! Chcela by som dievčatko, krásne ako žiadne iné v tejto krajine, dobré a skromné, múdre a láskyplné.“
„Stane sa, ako si povedala.“ Riekol pustovník, vstal a odišiel.
Večer brahmanka všetko vyrozprávala mužovi. Ten sa zamyslel a povedal:
„Keď hovoril pocestný pravdu, skôr či neskôr nás v tom š?astí stihne neš?astie.“

I stalo sa, že do roka sa brahmanke narodila utešená dcérka, no sama pri pôrode umrela.
I stalo sa, že dievčatko bolo také krásne, že ho chodili všetci dedinčania závistlivo obdivova?. A kým vyrástla v devu súcu na vydaj, ostatné z osady s ňou už ani neprehovorili, pretože sa báli priateli? so ženou oveľa krajšou, než sú ony. Veď všetci mládenci by len na nej mali oči.
I stalo sa, že ani jeden mládenec dievčinu nepožiadal o ruku, ba ani ju len neoslovil, pretože si pomysleli, že je akiste pyšná a namyslená, keď nemá žiadne priateľky. Takto si namýšľali a báli sa jej.
Ubiehali dni i noci a dievčina trávila svoju samotu zahĺbená v knihách. Čoskoro sa stala najmúdrejšou ženou v okolí. Pomáhala otcovi s obchodmi a jemu sa začalo dari?.
Raz sa stalo, že cez dedinu kráčal opä? onen pustovník. Zastavil sa na trhovisku a požiadal o trocha jedla. I zľutovala sa nad ním jedna žena a dala mu najes?. Aj jej sa spýtal tak, ako kedysi brahmanky, čo si želá za svoju láskavos?. No táto žena bola veľmi závistlivá a sebecká.
„Brahman má dcéru. Je taká krásna, že sme z nej všetci neš?astní! Jej krása nám ubližuje. Chcela by som, aby raz a navždy odtiaľto zmizla! Nech si príde pre ňu sám Sumantran, nech si ju berie a nech sa navždy stratí v jeho háreme!“
Pustovník vstal a riekol:
„Stane sa, ako si povedala!“ A odišiel.
I stalo sa, že chýr o kráse brahmanovej dcéry sa doniesol až do hlavného mesta, do uší samotného radžu Sumantrana. I zatúžil ju tento chamtivý a bezcitný muž ma? vo svojom háreme. Povedal si, že sa sám presvedčí o pravdivosti tých klebiet a ak je naozaj taká, akú ju opisujú, privezie si ju do paláca. A tak vzal sprievod a šiel. Pýtal sa ľudí, až ho stopa zaviedla do tejto dediny. Ľahko našiel chatrč starého brahmana. A keď uvidel krásnu dievčinu, v nemom úžase zostal stá? dlhú chvíľu.
I stalo sa, že si ju odviezol do paláca a vzal za ženu aj proti jej vôli. Radža sa veľmi tešil na svadobnú noc, no bol náramne sklamaný, pretože ho nová ráni odmietla. Povedal si, že ju zvedie. Skúšal množstvo spôsobov, štedré dary, prehováranie i vyhrážky, no nič nepomáhalo. Odpoveďou mu vždy bola jediná veta:
„Mocný radža, vzal si si moje telo, lebo si dostal tú moc od ľudu, no nikdy nenadobudneš moc vzia? si moje srdce a dušu.“
Radžu to veľmi hnevalo, pretože mu tým pripomínala, že predsa nie je všemohúci, hoci sa ním cítil by?.
I stalo sa, že ju napokon v záchvate hnevu dal zavrie? do háremu medzi ostatné ženy, ktoré ho už omrzeli, so slovami:
„Keď ?a nemôžem ma? ja, nebude ?a ma? nik iný!“
Ráni preveľmi trpela a v jej utrpení bola nepopísateľná túžba po slobode.
Raz sa stalo, že sa pod oknami paláca ponevieral náš pustovník. Sadol si do tieňa chladného múru a odpočíval. Všimla si ho ráni a pomyslela si:
„Tento muž chodí po svete, nemá domov, ani majetok o ktorý by sa staral, nemá nič, len starý roztrhaný odev a palicu. Napriek tomu, ako rada by som vymenila svoj osud za jeho!“
Ako tak uvažovala, vypadla jej z ruky hodvábna šatka a skĺzla pustovníkovi na tvár. Prebudil sa a zistil, čo sa stalo.
„Pani moja, hneď vám šatku prinesiem.“ Povedal a vykročil k bráne, no ona ho zastavila.
„Nie, nenos mi šatku, budem rada, ak si ju ponecháš. Nech ti slúži“
Pustovník sa poďakoval a spýtal sa:
„Čo žiadaš za svoju láskavos?? Žiadaj čokoľvek, no dobre zváž svoje slová, pretože sa stane tak, ako povieš.“
Ráni sa zamyslela a odpovedala:
„Nemám právo zasahova? a meni? osudy iných ľudí. No môžem zmeni? svoj.
-Preto túžim rás?, zosta? pritom krásna, no nevyvoláva? v ľuďoch závis?.
By? stále čistá a svieža, aby som rozdávala úprimnú rados?.
By? chránená, aby po mne nik nešliapal
a rukou nečistou na mňa nesiahal,
iba kto v srdci lásku nosí,
nech smie po mne kráča? bosý!“
„Stane sa, ako si povedala.“ Odvetil pustovník a odišiel.

I stalo sa, že keď sa na druhé ráno išla ráni vykúpa? do jazera, premenila sa v ten najnádhernejší a najpôvabnejší lotosový kvet.
I stalo sa, že v tejto ďalekej krajine sa stal lotosový kvet symbolom zamilovaných. Mládenci deň pred svadbou zaplávajú do stredu jazera, natrhajú lotosové kvety, ktorých lupene počas najkrajšieho obradu, aký ľudská bytos? môže preži?, sypú nevestám pod bosé nohy.

Ramatahan