naše mali nedávno dva roky. niektoré noci spia vo svojej postieľke, niekedy skončia obe u nás. máme širokú posteľ,zmestíme sa tam všetci, i keď niekedy je to boj,lebo deti spia na štorc a kopú nás do hlavy :D
samozrejme,že mi to občas lezie na nervy. lenže potom si spomeniem na seba,že som bola taká istá. úplne si pamätám na to,ako som sa v noci budievala a mala strach. keď som nevedela znova sama zaspať,tak som vždy prišla k mame a tá už keď ma počula cupkať,tak len nadvihla paplón na znamenie,že sa k nej mám šuchnúť. a ja som do minúty zase spala. a najviac na svete som jej vďačná,že ma nevyhadzovala a nechala ma pri sebe,keď som potrebovala jej blízkosť.

one thing we all adore
something worth dying for
nothing but pain
stuck in this game
searching for fortune and fame