„A kde sa stretávate? Na Šafku? Veď tam sa teplí stretávali“! Hovorieval mi otec kedysi, ešte na strednej, kedysi v deväťdesiatych. Na lavičku kde končila dvadsaťosmička však žiadni teplí nechodievali.
Druhá novembrová nedeľa. Vonku zúri meteorologický omyl. Sedím v parčíku pri Kačacej fontáne a rozmýšľam, čo robia v takúto krásny čas sporiadaní občania tohto mesta. Prechádzajú sa po Štúrovej ulici, ktorá už má koľaje aj asfaltový povrch. Stále je však príliš prázdna na to, aká to bývala vždy rušná ulica. Vznikla koncom devätnásteho storočia, aby spojila prvý pevný most v Bratislave – Most Františka Jozefa s centrom mesta.
A čo robia tí neslušní?
Z verejného WC v parčíku vychádza chlapík. Vysoký štyridsiatnik s rednúcimi šedivými vlasmi, ktoré boli kedysi farbené na čierno. Sako ťavej farby a džínsy. Poznávacie znamenie: červené kožené mokasíny. Sadá si na lavičku oproti mne a fajčí. Dobre udržiavaný, ale vyzerá že najlepšie roky má už za sebou. Obzerá si ma, som tu nový.
Do verejných WC vchádza jeho rovesník: šedivé vlasy, oblečenie však o dosť nedbalejšie, postava zhrbená. Chlapík zjavne zneistie, nepokoj mu ide z očí. Tatino však čoskoro vyjde von. „Išiel sa len vyšťať. Darmo, sú tu jediné verejné hajzle široko – ďaleko“.
Chlapík dofajčí, špak teatrálne odpinkne do dvojmetrovej vzdialenosti, a ležérnym krokom sa vyberie ku záchodom.
Ku záchodom už z druhej strany mieri nižší snedý chlapík. Nie, to nie je robotník z blízkej opravy cesty. Tí hovoria rýchlo, po rusnácky. Takmer nič im nerozumieť. Iba „boha mať“, keď sa mu snažíš nazrieť do pisoáru.
Tento nie je od robošov. Dobre ohodený, v teplákoch, spod trička na krku vykúkajú kerky. V očiach mu čítať históriu nočných barov tohto mesta za posledných 20 rokov.
S chlapíkom sa stetnú dolu pri schodoch, ešte pred okienkom, v ktorom sedí hajzelbaba. Nazriem nenápadne zhora. Tváre im nevidieť, iba nohy a ruky, ktoré živo gestikulujú. Cigoš čoskoro odíde. Ku WC sa už blíži mladý muž s veľkým batohom. Oblečený ako z minulého desaťročia, do tváre však nevyzerá nevinne. Podáva hajzelbabe mincu a ide sa vymočiť. Chlapík okamžite vyštartuje: „Čau pusa. Poď do kabínky, budem sa pozerať. A môžeš sa mi ho dotýkať“. Konverzáciu však prerušuje hajzelbaba. „Necháš ho? Zmizni odtiaľto! Tu bude poriadok!“
Chlapík si z nej však nič nerobí, a ide si zapáliť. To je dnes deň.