Zajtra zazijeme jedno vyrocie, ktore vsak nedava vela dovodov k oslave. Sedi k dusickovemu casu. Na rozdiel od pseudomorbidnych karnevalov nas konfrontuje so smrtou v skutocne odpudzujucom a odstrasujucom sate. Ide o smrt mladeho, zdraveho cloveka, zbytocnu, nasilnu, slo o vrazdu, a navyse snad s nahodnym cielom.

Pokusy o jej vysvetlenie ako "obety" sa nevydarili. Predvolebne nahnedly Smer, proti ktoremu ludia ako alternativu volia neofasistu, tento fakt sam dobre ilustruje. Reakcia vtedajsej moci sa neukazala ako ucinna. Kratkodobe opatrenia na boj s extremistickymi skupinami nevychovaju prirodzeny odpor voci ideologiam, ktore z cloveka robia vrazdiace monstrum; obvinenia, ktore vsak nevedu k odsudeniu pachatelov, zas ludi od takychto idei neodstrasia. Ukazalo sa, ze vysetrenie pripada bolo nad sily policie. Rovnako sa vsak ukazalo, ze problem nasilnych ideologii policia riesit nedokaze. Vraha nema. Stat - ako institucia co si na nasilie narokuje monopol - pri presvedcovani ci vychove neexceloval ani v casoch, ked jeho ideologia bola jasna a mal v rukach vsetky mozne prostriedky na jej propagaciu.

Vysledkom bolo mozno nejake-to divadlo, pesnicka a par pomnikov, ktore tym, co si pamataju, vyvolaju par neprijemnych spomienok. Vyjde niekolko clankov, ktore pripomenu, ze sa vysetrit vrazdu nepodarilo: daju par podnetov k znizeni doveryhodnosti policie, kritike ministra (ci uz terajsieho alebo jeho predchodcov), k nadavaniu na system, a tiez k par zlym vtipom a omielackam o tom, ze vlastne si je ten chalan za to zodpovedny sam.

Pritom netreba vela na sprijemnenie tohto vyrocia. Uplne by stacila dusickova tradicia: aby sa rano naslo pod pomnikom dost sviecok. Kapelnici by si mohli spomenut nejakym songom na tohto gitaristu pri koncertoch, krcmari si pripit na toho, ktory pohol dokonca aj takym tvrdohlavcom ako Vladimir Palko. Clovek umiera totiz dvakrat: raz telesne, co v tomto pripade bolo nahle a sokujuce, a potom umiera jeho dielo a spomienka. Zial, nebolo mu umoznene velke dielo vytvorit, a tak sa jeho blizki pokusili vypestovat aspon tu spomienku; a tato pomaly vyschyna...

Neviem sam, ci by ten, na ktoreho si tu spominam, by s ulohou ikony slobodnej spolocnosti, ktora odmieta nasilie, suhlasil. Nepamatam si, ze by sa angazoval v nejakych pacifistickych hnutiach, ani ze by nejak vobec lpel na nejakych idealoch toho, akym smerom by sa spolocnost mala uberat. Dnes by som sa s nim nepochybne sam do krvi hadal kvoli nazorom na ucast vo volbach, na Hegela, na EU... ktovie. Neda sa povedat, ako by bol reagoval, kebyze utok prezije - maloco preniklo do eteru od tych, ktorym sa to podarilo. Neukazuje nam snad tato smrt kus zvera, ktory je v cloveku? Zvera, ktoremu zacne buchat srdce ked zaciti pach krvi? Ktory potrebuje smrt druhych, aby sa zobudil, aby zil?

Rad bych dokoncil tuto panychidu otaznikom, ale tato spomienka obsahuje uz privela otvoreneho, nevyjasneneho. Tak aspon dakujem Bohu, ze som mohol stretnut cloveka, ktory nebol tupy!