Pozri, dobre viem, ze vacsina ludi ma reakciu, ze ked nemam deti, mam pockat, a uvidim. Tak sa porozpravajme za 3 mesiace. Problem s touto teoriou je v tom, ze ja tu nehovorim veci, ktore by neboli tisicekrat otestovane inymi ludmi. A rovnako, ako stale prizvukujem, ja som bola vychovavana bez jedineho uderu alebo bitky. Nie je to pre mna cudzia situacia, ktoru som si len teoreticky nacitala a dieta som v zivote nevidela. Este aj tu sprostu pedagogiku som studovala, ak to doda teda nejaku validaciu tomu, co hovorim. Pricom podla mna by to malo hovorit same za seba, ale ked clovek nema deti, tak asi v zivote dietatom ani nebol, a nemoze tomu rozumiet. Lebo vsetci rodicia su rovnaki a vsetci robia vsetko rovnako. Ci co? :)

Kriku bolo u nas dost, a vacsinou som bola jeho iniciatorom prave ja. Nikto nikde nehovori, ze na deti nebude nikdy kricat. Podstatne je, co urobi, az sa ukludni a dokrici. Ci to necha tak, nech si to to dieta spracuje, alebo za nim pride, vysvetli mu, ze aj dospeli maju emocie a ze ich v tom momente nezvladol.
Aj komunikacie u nas bol nedostatok, a dodnes mam z toho pekne zalozene psychicke traumy. Ale fyzicke trestanie nikdy.

Ked deti prerastu rodicom cez hlavu kvoli pasivnemu pristupu, je to rovnako zlyhanie vychovy, ako ked sa sustavne utiekaju ku kriku a zastrasovaniu. Pasivny pristup vsak nie je respektujuca vychova, to s tym nic nema.