..."1. Všetky všeobecné súdy o islame („islam tu nechceme“) sú zavádzajúce; vždy je potrebné sa pýtať: Aký islam? Islam má dnes 1,6 miliardy štatisticky počítaných veriacich, medzi nimi horlivo zbožných aj úplne vlažných. Islam nemá jedinú spoločnú autoritu, živé magistérium; autoritou je korán a potom sunna, tradície, ktoré môžu byť – a sú – interpretované veľmi rôzne.

2. Ak niečo skutočne odporuje islamu, je to takzvaný Islamský štát, ktorý má s islamom spoločné asi toľko, koľko mali írski teroristi či upaľovanie čarodejníc a heretikov s kresťanstvom a s evanjeliom. Fanatizmus sa v dejinách nevyhol takmer žiadnemu náboženstvu – až ich všetky prekonal fanatizmus a násilie ateistických režimov 20. storočia. Terorizmus a takzvaný Islamský štát jasne odsúdili najvyššie islamské právne a náboženské autority (a tiež českí moslimovia).

3. V Nemecku, Anglicku, vo Francúzsku žijú po desaťročia milióny moslimov, miestni občania ich poznajú, vedia, že prevažná väčšina z nich s hrôzami islamského terorizmu nemá nič spoločné, a preto z nich obyvateľstvo absolútne nie je v takej panike a také hysterické ako tí Česi, ktorí väčšinou žiadneho moslima nikdy nevideli. Sú však dlhodobo masírovaní médiami a nebezpečnými populistami typu Konvičku a Okamuru. Populistické a neonacistické reakcie proti islamu sú pre českú spoločnosť oveľa väčšou hrozbou než tisícky utečencov (nieto ten relatívne nepatrný počet, ktorý u nás naozaj chce zostať).

4. Zďaleka nie všetci utečenci sú moslimovia a aj mnohí z tých, ktorí prichádzajú z moslimských krajín, sú moslimami asi tak, ako je väčšina (i pokrstených) Čechov kresťanmi. Mnohí sa zvykového islamu ticho zriekajú, niektorí sa pod dojmom kresťanskej pomoci stávajú kresťanmi (niektorí úprimne, iní z konformizmu). Z tých, ktorí sú skutočne horlivo veriacimi moslimami, mnohí zachovávajú predovšetkým tie etické pravidlá islamu, ktoré sú podobné kresťanstvu, a mnohokrát svojím dodržiavaním etických zásad (napríklad poctivosti v obchode, solidarity s chudobnými, starostlivosti o rodinu a odmietania alkoholu, drog a pod.) zahanbujú mnoho kresťanov. „Fanatických moslimov“ medzi utečencami mnoho nebude – tí sa k IS pridávajú a neutekajú pred ním. Nepriateľov a fanatikov z nich však môžeme narobiť svojimi reakciami.

5. Islam prisťahovalcov do neislamských krajín prísne zaväzuje dodržiavať miestne zákony a zvyky, a najmä rešpektovať „ľudí knihy“, kresťanov a židov. Medzi moslimami dnes prebiehajú veľmi živé diskusie o osobitnom postavení v „inovereckom“ prostredí v Európe, kde sú moslimovia v menšine – ide o „fikh“, jurisprudenciu pre menšiny. Niektorí islamskí právnici (fakíhovia) žiadne zvláštnosti neuznávajú (zvlášť saudskoarabskí), iní, naopak, hovoria o potrebe pružnosti šaríe.

Zatiaľ sa moslimskí právnici nedopracovali k takej zásade, akú si od stredoveku vypracovali židia v zásade „dína de malchut dína“, teda že miestny zákon sa stáva súčasťou ich vlastného talmudického zákona. Podstatné sú dnes diskusie, ako súlad s miestnym právom riešiť. A nemenej podstatná je skutočnosť, že preukázateľná väčšina moslimov žijúcich v Európe úplne pragmaticky miestne štátne právo uznáva a dodržiava, váži si slobodu náboženstva a prípadne ho tam, kde je to možné, kombinuje s vlastnou predstavou o správnom správaní.

6. Zavedú prisťahovalci pre Čechov právo šaría, ako sme denne strašení na internete? Šaría je právo náboženské a platí len pre moslimov – obdobne ako talmudická halacha platí len pre židov. Židia a kresťania ani v moslimských krajinách neboli nikdy šaríou viazaní, riadili sa vlastným právom. (Princíp teritoriality, teda platnosti šaríe plošne na území štátu, čoho sa dnes dožadujú radikáli, je de facto – čo si vôbec neuvedomujú – prevzatý z európskych vzorov právnych systémov pre štátne územia.)

Je absurdné báť sa, že niekoľko tisíc utečencov – aj keby všetci boli pravoverní moslimovia – urobí z našej krajiny krajinu islamského práva. A čo ďalšie generácie? Ak sa v priebehu niekoľkých storočí naši ľudia nebudú rozmnožovať alebo úplne opustia kresťanstvo, potom je otázka, či si naša krajina prechod do inej kultúry nezaslúži!

7. Zákonom šaría strašia predovšetkým tí, ktorí o ňom počuli pár vytrhnutých viet v bulvári. Tých niekoľko stále citovaných ustanovení (napríklad o zabití odpadlíkov a podriadenosti žien) je historicky podmienených a väčšina aj výrazne islamských krajín ich neuplatňuje (podobne ako katolícka cirkev necháva vyšumieť niektoré staršie pápežskej dokumenty – napríklad Syllabus sv. Pia IX., preklínajúci slobodu tlače a náboženstva –, hoci sa od týchto dokumentov nikdy oficiálne nedištancovala a fundamentalistickí katolíci sa nimi oháňajú dodnes).

Na oných extrémnych paragrafoch lipnú prakticky len salafistické školy v Saudskej Arábii, a ešte nie všetky. Teroristi sa Koránom a zákonom šaría oháňajú úplne neprávom, porušujú ich základné predpisy (napríklad nesmieš zabiť nevinného).

V dnešnom rozorvanom moslimskom svete sa stretávajú názory fanatikov s umiernenými, ktorí, naopak, zdôrazňujú, že šaríu nie je správne aplikovať len podľa stredovekých meradiel zakázaného (harám) a dovoleného (halál), ale stavať novo na aplikácii duchovných princípov vyvoditeľných z Koránu, ako sú dôstojnosť, dobročinnosť, ohľaduplnosť. Na týchto princípoch sa rozvíja napríklad aj takzvaný islamský feminizmus, zdôrazňujúci úctu a láskavosť k žene.
Fundamentalisti (moslimskí aj kresťanskí) spravidla svoje sväté písma do hĺbky nepoznajú, citujú len vytrhnuté vety.

8. Ak budú utečenci vystavení nenávisti, je potrebné si uvedomiť, že páni Konvička, Okamura, ale aj Zeman, Klaus a ďalší ich tým naháňajú do náručia islamistických fanatikov. Cirkev robí konečne chvályhodnú prácu (vďaka ktorej by okrem iného mohla verejnosť pochopiť pozitívny vplyv nápravy majetkových škôd), pomáha potrebným a môže ich motivovať na dobrú adaptáciu do spoločnosti, pre ktorú potom môžu byť prínosom. Cirkev tak ukázala ochotu vziať na seba veľkú časť starosti o utečencov. Pokiaľ však budú na osamelých farách migranti vystavení psychickému (a možno aj fyzickému) lynču od „kresťanov“, potom si vychovávame budúcich teroristov!

9. Výroky ako „berieme len kresťanov“ sú hlúpe. Čím si práve Česká republika, hrdo sa vyhlasujúca za najateistickejšiu krajinu planéty, „zaslúži“ na rozdiel od Rakúska, Poľska atď. kresťanov? Naozaj sa kresťania zo Sýrie budú u nás cítiť medzi svojimi? Kresťania z Blízkeho východu sa budú dosť čudovať „kresťanskosti“ Českej republiky, v ktorej sa majú údajne bezproblémovo adaptovať. A kde je záruka, že s kresťanmi budú menšie problémy ako s moslimami – možno to tak generalizovať? (Na svojich cestách po šiestich kontinentoch som sa veľakrát stretol s vysokou morálkou u moslimov a veľmi problematickou v „kresťanských krajinách“ – nikdy ma napríklad v moslimských krajinách, na rozdiel od Talianska, neokradli.)

Zásada „pomáhať len kresťanom“ je nekresťanská, odporuje evanjeliu, ktoré vyzýva na pomoc všetkým núdznym bez ohľadu na všetky etnické a náboženské hranice. (Býva obhajovaná ako istý ústupok českej xenofóbii: „Na kresťanov si Česi lepšie zvyknú, potom prehryznú aj moslimov.“ Ale keď občas čítam na sociálnych sieťach príšerné príspevky na adresu všetkého náboženstva, pochybujem, či možno povedať, že sú Česi tolerantní ku kresťanstvu – aj keď sa k nemu zrazu u nás hlási kdekto – nevadí, ak nepozná Otčenáš ani Desatoro.)

10. Nespočíva kľúčový problém náhleho strachu zo straty našej kultúrnej a duchovnej identity v tom, že podvedome tušíme, bez toho, aby sme si to boli schopní priznať a adekvátne na to reagovať, že sme ako národ a spoločnosť túto identitu stratili? Nie je toto ten skutočne hlavný problém, nad ktorým by sme sa v súvislosti so súčasným „sťahovaním národov“ mali zamyslieť?"...

Tomáš Halík: Desatoro argumentov k strachu z islamu