Už sme doma. Za seba poviem, že som vyčerpaná, na jednej strane nespokojná, na druhej spokojná. Nestretli sme sa ale s nijakou negatívnou agresiou, iba s "bitkou o prežitie". No iba... Nespokojná som, že sa nám nepodarilo dodržať pokyny domácich, ako máme podeliť veci (pretože neboli všetky vytriedené), spokojná som, že to malo zmysel, a snáď sme pár ľuďom a hlavne deťom, trošku uľahčili pár dní. Tak pre všetkých zopakujem už tisíckrát omieľané. Nie sú tam len mladí muži. Sú tam deti, sú tam rodiny. Sú tam ľudia z Nigérie, Sýrie, ale aj Burmy. Tmaví aj bieli. Normálka. Áno, najviac vidno chlapcov, pretože sú najdravejší. Ale vidno aj otcov, ktorí usmerňujú skupiny a vidno aj chlapcov, ktorí podajú veci ďalej, lebo ju vedľa stojaca mama s dieťaťom potrebuje viac. Bolo tam malé trojmesačné bábätko na rukách svojho otca a ten bol vďačný za všetko. Myslím, že sme tam všetci šiesti nestíhali riešiť nič, okrem snahy rozdeliť tri plne naložené autá. Aj tie emócie mi asi dojdú až za hodinu.
Prvá požiadavka po vystúpení z auta na nás bola, či nemáme kočík...
Momentálne naozaj netreba do Traiskirchen nosiť oblečenie, a ak, tak MUSÍTE vedieť, konkrétne čo a pre koho. Inak to moc zmysel nemá. Čiastočne sú výnimkou bundy a pre ženy šatky. A TOPÁNKY, ale tiež nie všetko - uzavreté najlepšie športové a k nim ponožky. Keď sa ochladí, je možné, že sa spamätajú a táto požiadavka sa zmení.
Čo ale treba je JEDLO, zúfalo málo jedla sa dostáva do tábora, a najväčšia "bitka" bola o stravu, kávu, cukor, sladkosti, čokoládu, džúsy a VODU.
Ďalej hygienické veci, hlavne ŠAMPÓN, mydlo, vreckovky, pre ženy dámske vložky, vlhčené utierky a spodné prádlo.
No ale najčastejšia otázka bola DETSKÁ SUŠENÁ STRAVA. Pýtali sa na ňu chlapi, ženy, takmer všetci.
VŠETKO proste MUSÍ byť natriedené do balíčkov, úplne najlepšie do RUKSAKOV alebo normálnych tašiek na plece. Kľudne aj do malých cestovných kufrov. Ako ked chcete zbalit jedneho cloveka - hygiena, jedlo, oblecenie. Tak to ide.
Bol záujem o deky a karimatky, ale fakt neviem povedať ako veľky, lebo som nestihla sledovať, kto a kedy ich rozobral z kapoty auta.
Toľko. Ďakujem všetkým, čo sa na tejto akcii zúčastnili, fakt som bola veľmi prekvapená. V Bystrici sme brali veci od Sásovčaniek, Smea doniesol veľmi veľmi potrebné hygienické veci, ktoré sa rozchytali ako prvé. V Senci nás nabalili na dve autá potravinami, drogériou a šatstvom bývalí utečenci zo Srbska, spadla mi sánka. V Pezinku sme poslali kamoškine auto po ostatok zbierky, do už riadne naloženého auta, s uplne super vecami: LOPTY bol najlepší nápad na svete! V Bratislave sme teda pripojili tretie auto s keksíkmi a balíkmi a vecami od Huna (diky, vsetko sa minulo).
Hrozne som vynadala ujovi na hranici, lebo tak debilné neoznačenie, kde kúpiť diaľničnú známku, som ešte nevidela.
Do Traiskirchenu sme dorazili asi okolo jednej. Neostali sme ale iba v Traiskirchene, asi tretina vecí poputovala do tranzitného tábora v Nickeldorfe. Starosta tam totiž vyhlásil prosbu o darovanie vecí a túto výzvu som videla na fb už ráno. Majú tam 48 hodinový tábor pre 300 ľudí a balia balíčky pre utečencov, ktorí Nickeldorfom prechádzajú vlakom. Skvele zorganizované, milí a ochotní ľudia. Veci tam môžete nosiť štvrtky poobede a soboty doobeda.
Fotilo sa málo, nejak nebol na fotenie čas ani priestor a ani nálada.