Česť práci, piatku obzvlášť! Som nedávno narazil na knihu od V. Suvorova „Môj život v Sovietskej armáde“, kde o.i. opisuje pár zážitkov z okupácie ČSSR v šesťdesiatom ôsmom. Sám autor o sebe tvrdí, že práve táto okupácia mu otvorila oči a zbavila ilúzií, čo vyvrcholilo jeho prebehnutím k Britom (chlapík sa neskôr vypracoval na agenta KGB) v roku 1978. Je to veľmi zaujímavé čítanie, bohužiaľ pre niektorých iba v angličtine. Prikladám linky na download (PDF) aj tl;dr zhŕňačky:

Prvá spomienka opisuje samotný príchod Rusov do Prahy. Autor spomína, že všetky ruské tanky mali biely pás – to aby sa odlíšili od tankov čs. armády (identický typ). V niektorých kasárňach však došla biela farba (socializmus veď) a tanky prišli do Prahy neoznačené. Ďalšie jednotky ich pokladali za českých kontrarevolucionárov a tak sa bežne márovali medzi sebou  Píše sa tam o tom, ako bolo obsadenie mizerne zorganizované napriek tomu, že velitelia jednotiek strávili v Prahe štyri mesiace tváriac sa ako radoví turisti zo ZSSR (foťáčik, klobúčik, casual vohoz). Tiež je tam zopár skvelých dialógov medzi politickými agitátormi a Pražanmi, netreba ani naznačovať kto mal navrch. To celé z pohľadu veliteľa jednotky, ktorý dostal nevďačnú úlohu strážiť obrovskú horu peňazí. Boli to tržby, ktoré nosili do banky z celej Prahy tak ako vždy, avšak tentokrát to nemal kto prevziať a spracovať, tak to celé hádzali na jednu obrovskú hromadu uprostred vestibulu.
Prvá časť: The Banker

Druhá historka je úplne na parádu: točí o tom, jak vojaci čistili zbrane v benzíne (nebolo to dovolené ale bola to najľahšia metóda), alkohol, kaviár, tombola, šecko, proste chlastali, až kým jeden z nich nehodil cigu do vedra s benzínom. To vyletelo jak raketa v kreslenom filme a dopadlo na motorku, ktorá nádherne po hollywoodsky vybuchla. Veliteľ bol v prdeli, už sa videl pred tribunálom, žiaden výsluhový dôchodok, hanba pre rodinu. Pred príchodom vyšetrovateľov si svorne vymysleli historku o kontrarevolucionároch v tmavej škodovke, ktorí ich napadli. Strieľať nemohli, veď práve čistili zbrane, zato veliteľ jedného trafil pažbou. Vyšetrovateľ to príliš nevyšetroval. Povedal iba – do hlásenia dopíšte, že tam vybuchla aj ďalšia motorka, tu máte jej ŠPZ, totiž ešte keď sme boli len v Poľsku tak sa tí debili tak ožrali že ju utopili v bažine. A ešte tam pripíš jednu protitankovú päsť. Report potom putoval ďalej a zakaždým bol mierne obmenený. Keď sa konečne dostal ku chlapíkovi, ktorý má na starosti riešiť vojnové straty, čítal si o tom, ako vybuchol zázračný stroj, postavený na báze motorky M-72, vybavený samopalom, granátometom, dvoma infračervenými a jedným obyčajným ďalekohľadom, uspôsobený do arktických podmienok, keďže na ňom boli položené dva hrubé kabáty z ovčej kože, ťahajúc za sebou nádrž so 100 litrami liehu. A najlepšie je, že ten nešťastný veliteľ, ktorý si myslel, že má po kariére a ktorý trafil jedného z tých vyfabulovaných kontrarevolucionárov pažbou, dostal za svoj hrdinský čin metál a napísali o ňom aj oslavný článok v novinách.
Druhá časť: Counter-Revolution

Tretia spomienka sa odohrala pri Košiciach a vykresľuje Rusov tak, ako ich poznáme – zo všetkého najviac zbožňujúcich chlast. To máš tak, keď zistíš, že táboríte pri liehovare.
Tretia časť: Flight

Štvrtá časť je možno najzaujímavejšia. Naša partia, stále ešte v Košiciach, bola veľmi náhle odvelená na západ Čiech. Rýchlo, rýchlo, nebrať ani ťažkú techniku. Veliteľom začalo dochádzať, koľká bije. Ak sa totiž nebojuje a domáce obyvateľstvo nekladie výraznejší odpor, je to pre psychiku vojaka horšie, ako keď po ňom strieľajú. Čechoslováci si totiž veľmi rýchlo uvedomili, že drvivá väčšina vojakov nemá páru o tom, kde je a prečo tam sú, a že nemá veľký význam im adresovať svoj hnev a frustráciu. Vojaci tomuto postoju miestneho obyvateľstva nerozumeli, propaganda im tvrdila čosi iné – že sú to dekadentní kontrarevolucionári, nepriatelia režimu, ktorí nevedia čo od rozkoše. A už vôbec si ruskí vojaci nedokázali odpovedať na otázku, prečo prišli potlačiť kontrarevolúciu do tak krásnej a bohatej krajiny. Kvôli tomu, aby tu nastolili takú biedu akú majú doma v ZSSR? „To sme prišli týmto milým ľuďom vziať ich životnú úroveň alebo čo?“ Platilo, že z čím chudobnejšej časti ZSSR bola vyskladaná jednotka, tým skôr sa začal proces demoralizácie. Rusi v priebehu septembra vymenili takmer celú armádu bez toho, aby si to niekto všimol. Novoprišelcov už pre istotu izolovali v kasárňach. Slovami autora: „Som presvedčený, že na najbližších minimálne 10 rokov si nikto nedovolí nás vyslať oslobodzovať krajinu s vyššou životnou úrovňou, nech by sa vo svete dialo čokoľvek.“
Štvrtá časť: Farewell to the Liberators