Je fajn, ked sa niekto ozve s otazkou, tato mi prisla zaujimava, mozno bola v nasej kampani nedostatocne zodpovedana:

KAMOS:
"Zaujimalo by ma ale, ze aki pacienti na tom spolupracuju, a ze ci su to iba poacienti, ktori su aktualne hosptalizovani, ci uz aj prepusteni.
a co je vlastne cielom toho projektu, ked jeho primarnym cielom nie je liecit?"

JA:
"Pracuju s nami pacienti, ktori su hospitalizovani ako aj ti ktori su vonku, maju nejaku skusenost s psychickym ochorenim atd.
pre nas je prvotny ciel zapojit ich do divadelnej tvorby v prvom rade ako autorov, hercov, umelcov, az potom riesit ci su pacienti. aj ked jasne ze pacienti su, ale takyto vyrovnanejsi pristup k nim podla mna ich uzdraveniu ci zlepseniu stavu prinasa niekedy viac, nez to ked idu na klasicku arteterapiu. tym nechcem znevazovat arteterapiu, lebo napriklad teoria dramaterapie alebo boalovske cvicenia sa s divadlom dost uzko prepajaju. skor hovorim trochu aj o tom, ze ked si v nemocnici napriklad uz dlhy cas, si unaveny vsetkymi doktormi, sestrami, artedoktormi a to ze sa stretnes s niekym z vonku je dost dobre, lebo ta to nielen vytrhava zo vsednosti, v ktorej tam zijes, ale pomaha to aj navratu spat do vonkajsieho sveta.
mnohe z tych cviceni, ktore pouzivame sice primarne na herecke alebo inak tvorive ucely sluzia v druhotnom zmysle na koncentraciu, koordinaciu a citenie vlastneho tela atd.
dalej, tiez to nemyslim zle, ale myslim, ze nasa freek DAMU/FAMU parta je pre nich v istom zmysle viac blizsia, nez slnieckovi dramaterapeuti, ktori im chcu "pomoct". to parafrazujem ich slova.
samozrejme k nam tiez vacsinou chodia ti ciernohumorni a super najviac uleteni pacienti. aj ked su tam aj milovnici lasky, stromov, zvieratiek, Boha, atd.
je to proste o inom pristupe k tomu, co moze psychiatrickym pacientom pomoct.
my sa im totiz nesnazime pomoct a mozno preto im nakoniec mozno pomahame:)
mam pocit ze je to taky rovnocenny vztah.aspon my to tak vnimame.
prepojenie nas a nich.

KAMOSova odpoved:
"ale pre Vas/tvorcov je to skor divadelny experiment, ak tomu dobre rozumiem a nechavate na nom pracovat proste pacientov. a to, ze su robia nieco skutocne, skutocnu pracu (cize nielen terapie) a do coho sa mozu sami vlozit a podporuje ich sebareaizaciu, sebauskutocnenie a sebavedomie v konecnom dosledku im to teda pomaha..."

KAMOS:
"pekne.a uz tie hry ajnaozaj su prezentovane? a je to mozne aj na slovensku?"

JA:
"Zatial bolo uskutocnene jedno predstavenie, toto bude druhe. Pracujeme vzdy dlhodobo, lebo nasa praca vychadza z principu "devised" a zberu ziveho materialu, ktory potom davame nejak dokopy, napriklad ako minuly rok "noizovou dramaturgiou", ako sme to nazvali.

Netusim ci to je mozne na Slovensku.Bola by som rada ak hej. Neviem si ale osobne predstavit, ze by nas takto lahko vpustili dnu do Pezinku napriklad. Pokial viem, je to tu trosku pozadu. Uz len tym, ze tam sa klietkove postele este stale nezrusili, kym v cechach to naozaj zrusili.Nie ze by to bolo nejak ruzove ked sa taka zmena robi, este ked je v takej klietke niekto dlho. Isty cas som sa v nej citila dost bezpecne a bola zuriva ked mi ju vzali.Lenze potom prisla ulava, ze existuje okolo mna volny priestor, v ktorom sa mozem pohybovat."



Raz mi jeden kamos povedal, ze moderna psychiatria zacina tam, kde sa pacientom da sloboda. Isty osvieteny grof vytiahol zombije, agresorov, znicencov, fetakov z podzemia, uvolnil im retaze a vypustil ich na zahradu. Zrazu prestali byt agresori, hladeli do lucov slnka a mozno si zacali uvedomovat ze dychaju vzduch, nie spinu, chlad, odpor a strach.

utopia ci cesta?