...ked som sa na nu posledny raz v tu noc pozrel, uvidel som v jej usmeve dve tvare (tvar s usmevom s dvoma tvarami.), pochopil som, ze vsetko je mozne vidiet dvojako,tak ako chcem a tak ako to je, jej obrovske barokove oci, ktore mohli patrit mne a ktore patrili iba jej,jej hlas, ktory mohol hovorit ku mne, ale bol v skutocnosti "iba" ozvenou jej vnutorneho hlasu.

...a niekedy v tej chvili ma po prvy krat napadla ta desiva myslienka (muz s obcasnymi desivymi myslienkami), ze ta zena nevie lubit, ze ona mozno nikdy nemilovala, ze jej lasky boli iba pokusmi o lasku, ze sa nechala o laske skor presvedcit ako by ju mala uchopit.a zaroven som vedel, ze pre niekoho je laska iba prechodom,iba ofarbenim skutocnosti,iba niecim neurcitym. dostal som strach, ze je jednou z nich.neveril som, ze zena, ktoru som miloval (muz ktory miluje) pre jej schopnost milovat, by mohla byt tomuto velkemu univerzu tak vzdialena. nechcel som verit nicomu, co by ma od nej vzdialovalo. spomenul som si na prve stretnutie:ten obraz sa nezmenil. no mal som pocit, ze v nej explozia citov existovala skrze mna.nemal som ju "iba" hlucho milovat, mal som jej vnuknut cit.

...kracal som po zmoknutych uliciach velkomesta.iba pred par hodinami.s pichanim v bruchu po rannej rychlochodzi sa rozpamatavam: povedala mi toho tak vela o sebe. skoro nikdy predtym mi nic neprezradila. niekedy som mal des z jej ticha (zena ktora nerozprava). teraz hovorila, kvoli mne, kvoli sebe. rozpravala o muzoch, v ktorych vzbudzuje pocit osudovosti (osudovy typ zeny), ja som sa zlakol, ze by som mohol byt iba jeden z mnoha, vzdy ma desila ta predstava opakovania. Praha je podla nej mesto, kde sa vznasa surrealizmus (nie ten surrealizmus pri vecernych stretavaniach po bytoch, nie kadejake hry vystrihovania, kreslenia a mixy vsakovakych typov umenia.mala na mysli surrealizmus ako stav vedomia, stav mysli, ako moznost uchopit veci, porozumiet im, verila mu ako filozofii, ktora svojim nerealnom sa tak blizi k skutocnosti.malo to byt nieco silno pocitove a intuitivne).a ja som vedel, ze to je pozostatok jej vztahu s jednym muzom.vraj sa mu velmi podobam. nechcel som tu podobnost, nemam rad podobnosti (muz ktory nikdy nechcel najst svojho dvojnika). dufal som, ze vo mne nevidi jeho. a ziarlil som, na vsetko.

...v ten den som bol rozdrobeny na marne kusky (muz na marne kusky), s nou sa spojila cela moja existencia. a neistota v nu sa zmenila na neistotu mojho bytia. nechcela,aby mi bolo zle, pili sme kokakolu v nejakej Gete a barmanka sa tesila ze sme stastni.a ja som ju chcel vyviest z omylu, rozkricat sa na nu "nie,my vobec nie sme spolu", "my nemozme byt spolu", "lebo ona nechce,a chce svoju slobodu,samotu,bytie ciste od cudzieho bytia", "vsetko sa vam iba zda,vsetko je klam"

...a tak uz po niekolky den vyznavam zene lasku, tak ako som to nikdy predtym nerobil.snazim sa pri tom smiat a usmievat, lebo nemam rad tie tragicke vylevy duse (muz proti patetizmu),aby som povedal vsetko, aby som vysvetlil, pomenoval,zachytil, ukazal, vzbudil,aby som ju presvedcil, aby mi raz tym najjednoduchsim posunkom ruky povedala, ze ma chce.