V sobotu som bola na sutaznom vareni gulasu v Senkviciach. Zobrali sme si gulas, postavili sme sa do tiena a jedli sme.
Rovno vedla nas stali nejake tri dámy s dvoma malymi dievcatkami a dvoma buginami.
Stali sme tam cca 7 minut, a za tu dobu jedna z tych dám interagovala so svojou dcerou takymito vetami:

Neutekaj, spadneš!
Netlač kočík, spadneš!
Čo robíš, spadneš!
Nechoď tam, spadneš!
Nebúchaj balónom, pukneš ho!

Dohromady na tú dcéru prehovorila asi 15 viet, a boli to zákazy, s vyhrážkou následkov. Ale naformulované tak, že nie že "mohla by si spadnut, kebyze sa potknes, ked budes utekat", ale proste prezentovane ako jasny dosledok čohokoľvek: "spadneš!".
Pričom to dieťa bolo úplne v pohode, nič divoké nerobilo, matka to vždy povedala skôr, ako dieťa stihlo urobiť prvý krok hocikam.

Toto skratkové poukazovanei na možné dôsledky robí väčšina rodičov čo poznám. Chápem, že je to rýchlejšie povedať, ale asi to nerobí dvojročnému dieťaťu so vzťahom k svojim schopnostiach nič dobré. A to, že interakcia toho dieťaťa so svojím rodičom je len vo forme zákazov a príkazov, to tiež nei je výhra.