"Ale snad si nemyslite, ze by niekto v zahranici cital bulharsku knihu?"

Takto sa skoncil rozhovor primatora Plovdivu s jednou nasou profesorkou filologie, ktora tuto udalost velmi zivo, temperamentne popisala. Islo o stret dvoch nasincovi mozno obskurnych svetov v ramci tej dalekej krajiny: turizmom posadnutej, dynamickej komunalnej politiky a literarnych kruhov, v ktore bulharsky narod este stale vklada nadej este ako vo svoju "inteligenciu". Plovdiv, europske hlavne mesto kultury roku 2019, nemoze pisomny aspekt kultury vynechat. Na druhej strane, zapajat do toho turistov? Skutocne dokoncit nejaky podobny projekt, ktory by vyzadoval spoluucast cudzich ludi? Nechat to na ludi mimo?

Podla mna tento pristup k veciam - a snad skor k "moznostiam" nez k "problemom" - az taky obskurny nemusi byt. EHMK je predovsetkym moznost, prilezitost; je to subor fondov, z ktorych sa da kde-co zrealizovat, pricom zostava na sprave projektu, ci pojde o dlhodobe investicie do imidzu mesta, alebo momentka, v ktorej nasytime hladne krky. Plovdivsky primator vsak danu vec neberie ako investiciu. Bude rad, ak sa vobec nieco uskutocni. Nefinancny kapital, ktory je vlastne podstatou EHMK, ani za kapital nepovazuje - hlavne je, aby to vyzeralo, ze sa nieco robi, a fondy dosli. V nejaky uspech neveri; nema predstavu, co ine by okrem prichodu prostriedkov fondu mohlo byt povazovane za "uspech".

Tlaky na rozmanitost a slobodnu tvorbu, vseobecne zaujem druhych, ho skor znepokojuju. Nema rad aktivnych obcanov. Zas nieco vymyslaju, nedajboze su za tym aktivisti za nejake podivne eurohnutie. Ti druhi su pre neho ludia, co sa politike nerozumeju, co sa koncentruju na jediny, smiesny problem, ktory nadraduju nad vsetky ostatne, a nedokazu pochopit uroven jeho zaneprazdnenosti. Neobetuju celu svoju dusu blahu vlasti ci mesta, su pre neho skor egoistami, ktori nedokazu niest celkovy kriz moci.

A sam clovek pri moci, v urade - jeho by sme mali vlastne lutovat. Chudacik maka. On prebral ten chliev, skorumpovany system, no doslova kriz na seba, aby sa tym obetoval, vlozil do neho maximum svojich sil aj umu. Druhi to pochopit nevedia: ziju vo svojich svetoch, z nich odvadzaju svoje hodnoty, a teda nedokazu spravne ohodnotit ani tu jeho obetu. Vkladaju na neho zvratene poziadavky zakonnych, standardizovanych procedur, aj ked na kave ci rakii s lokalnym developerom sa da toho vybavit ovela viac. Volaju na neho europoslancov a NGO, aj ked on nema nic na mysli nez blaho ludu.

Tento typ politika nema rad udalosti, riesenia, dohody; nema rad zmeny. Svet prenho plynie prirodzene, zasahy do neho nechce robit radikalne, radsej postupne. Nema ciele; nejde mu o vysledky, podstatny je prenho stav. Ak je prenho nepriaznivy, bude ho menit pozvolna. Ak je nepriaznivy pre druhych, bude ich presviedcat o nevyhnutnosti.

Clovek sa tam moze citit jak doma!