Veľké vojenské divadlo - ako sa dal Hitler oklamať nafukovacími tankami

Armáda duchov - to nie je názov nejakého trileru či slávnej hlinenej čínskej armády, ale aj označenie misie americkej armády, ktorá patrí k najbizarnejším príbehom druhej svetovej vojny.
Hoci z dejín poznáme viaceré slávne úskoky generálov pri rozhodujúcich bitkách, žiadne vojsko nemalo kamufláže v pracovnej náplni tak systematicky ako 23. špeciálna jednotka americkej armády, ktorá od júna 1944 pôsobila v Európe.
Bolo v nej len asi 1100 vojakov, no často predstierali silu aspoň tridsiatich tisícov. Išlo v podstate o zájazdovú divadelnú šou, akési potemkinovské vojsko, ktorého úlohou bolo zmiasť nepriateľa, odradiť ho od útokov v oblastiach, kde nemali Spojenci dostatočné sily.
Nemci ich volali fantómová armáda, keďže boli raz tu, o chvíľu zas tam. Tejto špeciálnej jednotke sa ich podarilo oklamať až pri 21 operáciách v piatich štátoch.

Dokonalá kamufláž
Individuálne vyberaní členovia tejto špeciálnej jednotky sa museli dosť dobre baviť, keď cez noc nafukovali kanóny či lietadlá a potom ich akože naschvál zle ukryli na nejakých dvoroch tak, aby ich mohli nemecké letecké sily zachytiť na leteckých snímkach.
Kamufláž išla až do neskutočných detailov – na mieste údajného pobytu vojsk nezabudli rozvešať bielizeň či rozryť zem v okolí falošných tankov. Na maľované kulisy i uniformy v kuse premaľovávali označenia, aby presne zodpovedali jednotkám operujúcim na danom území.
1682990-slide-resources-sonichalftrack_res.jpg
Fiktívne zvuky neexistujúcej armády šírila zvuková jednotka obrovskými zosilňovačmi aj do vzdialenosti 24 kilometrov.
Foto: National Archives
Často sa presúvali dodávkami hore-dolu, len aby vyvolávali dojem veľkého armádneho presunu, pričom pod plachtami nákladných áut mali len fingované zbrane. Tu i tam zaradili do „kompozície“ aj reálne tanky, aby tie falošné popri nich vyzerali dôveryhodnejšie.
Toto vojenské divadlo malo aj svoj soundtrack. Špeciálna zvuková jednotka si totiž predtým nahrala presuny skutočnej vojenskej jednotky na prístroj, ktorý bol predchodcom magnetofónu a v tom čase predstavoval špičkovú technológiu. Reálne zvuky potom znásobili obrovským zosilňovačom pripevneným na dodávke tak, že ich bolo počuť až na vzdialenosť 24 kilometrov.
Týmto pohyblivým zariadením predstierali presuny armádnej techniky. Falošné rozkazy posúvali cez rádiové vlny v nádeji, že ich Nemci zachytia a dajú sa nimi pomýliť. Napodobovali ešte aj zlozvyky reálnych operátorov, komunikáciu medzi jednotkami simulovali dlho potom, ako sa tie reálne presunuli celkom inam.
Za pomoci takmer divadelných techník vytvárali teda niečo, čo sami nazývali „atmosférou“. Občas posielali svojich hercov aj do miestnych krčiem, aby vo fingovanej opitosti rozširovali správy o pohybe fiktívneho vojska.
Boli takí presvedčiví, že sa im podarilo oblafnúť ešte aj nemecké propagandistické vysielanie Axis Sally, ktoré nahlásilo útok Spojencov na mieste, kde v tom čase neboli žiadne reálne americké jednotky.

Nebola to len hra
Hoci to navonok môže pôsobiť ako hra, operovali vlastne vo veľmi nebezpečnom pásme, len pár metrov od frontu. Čím boli autentickejší, tým bola väčšia šanca, že na nich Nemci zaútočia. Spočiatku sami nebrali kamufláž, na ktorú ich vycvičili, vážne, neverili, že by ňou mohli Nemcov oklamať. Až keď na nich začali strieľať, uvedomili si, že ide v podstate o samovražednú misiu. Mali vlastne veľké šťastie, že ich straty boli minimálne. Z Arden ich prevelili len pár hodín pred nečakaným začatím krutej bitky.
Navyše, ani predstierať desivú armádu nebolo až také ľahké. Nafukovacie autíčka občas na rozpálenom slnku vybuchovali, hlavne tankov spľasli vtedy, keď to bolo najmenej vhodné.
Nábor do tejto armády robili Američania na umeleckých školách. Slúžili v nej nielen výtvarníci, ale aj herci, reklamní manažéri, dizajnéri či sochári. A neboli to nijakí „natierači“. V jednotke pôsobil napríklad dizajnér Bill Blass, ktorý si neskôr založil vlastnú módnu značku, ale spolupracoval aj s Fordom, Givenchym či Cartierom.
Tanky nafukovali aj oceňovaný minimalistický maliar Ellsworth Kelly, Arthur Singer, maľujúci očarujúce prírodné výjavy, či Art Kane, jeden z najvplyvnejších fotografov 20. storočia, ktorý fotil aj Boba Dylana, Andyho Warhola či Rolling Stones. V skupine pracoval aj Olis Dows, osobný priateľ prezidenta Roosevelta, či známy hollywoodsky herec Douglas Fairbanks Jr., ktorý podľa niektorých svedectiev celé toto divadielko vlastne vymyslel.
Keďže mnohí členovia jednotky boli výtvarníci, ktorí ani počas vojenských operácií nedokázali prestať maľovať, z činnosti jednotky sa zachovalo veľa cenných akvarelov a skíc. Najvýznamnejšiu zbierku takýchto obrazov zanechal Harold Laynor.
gummipanzer_res.jpg
Gumené tanky mali len niečo vyše 40 kíl, štyria muži ich teda hravo zodvihli.
Na miesto určenia prichádzali zabalené, nafukovali sa potom kompresormi či pumpičkami na bicykle.

Už aj v Afrike
Techniku kamufláže využili Briti už v roku 1942 pri bitke pri El Alameine v severnej Afrike. Maršal Montgomery vtedy vypustil hoax o rozhodujúcom víťazstve 8. britskej armády nad nemeckým generálom Rommelom.
Prvou akciou jednotky, ktorá mala vo svojom znaku doslova duchov, bolo fingovanie prístavu Mulberry falošnými svetlami, ktoré mali odradiť nemecké delostrelectvo od bombardovania reálneho mesta. Neskôr pri Breste predstierali početnú silu tamojšej tankovej brigády. Tu však zmiatli omylom vlastných, ktorí sa márne spoliehali na podporu ich gumenej jednotky.
Svoju základňu si neskôr vytvorili v Luxembursku, odtiaľ sa začali presúvať pozdĺž Maginotovej línie.
Ich najväčšou operáciou bola asi tá posledná, keď 9. armáde pomáhali predstierať, že sa pripravuje na prekročenie Rýna pri Viersene v apríli 1945. Aby všetko vyzeralo tak, ako malo, vyrobili ešte aj inštalácie poľných nemocníc. V skutočnosti sa časť tejto armády presunula na sever a prekročila Rýn na celkom inom mieste už v marci, čo Nemcov zaskočilo.
Po návrate umelcov vojenskej kamufláže nečakali oslavy ani medaily. Tak ako tajne operovali, presne tak aj zmizli z histórie. Operácie armády duchov totiž americká armáda držala v prísnom utajení vyše päťdesiat rokov po skončení vojny. O tom, že v druhej svetovej vojne sa bojovalo aj takýmito neštandardnými metódami, sa verejnosť dozvedela až v roku 1996. Podľa knižnej predlohy The Ghost Army of World War II vznikol v roku 2013 dokumentárny film.
Aj veteráni reálnych bojov priznávajú, že umelci boli skutočnými hrdinami. Nie tým, koľkých nepriateľov zabili, ale koľkých vlastných zachránili. Odhady hovoria o 15- až 30-tisíc životoch.
Ak sa ich niekto po vojne opýtal, čo vlastne na fronte robili, mohli povedať pravdu o nafukovaní tankov bez toho, aby tajnú operáciu vyzradili. V angličtine totiž slovo „blow up“ znamená nielen vyhodiť do povetria, ale aj nafúknuť.
http://kultura.sme.sk/c/7791698/velke-vojenske-divadlo-ako-sa-dal-hitler-oklamat-nafukovacimi-tankami.html#ixzz3ZiMQSRfq