1. Stresujem iba z toho, že 24 hodín je v mojom merítku príliš krátky čas na všetok hedonizmus, ktorým by som tu rada zakončila svoj pobyt. Preto už roky trénujem. Spomaľujem čas, predlžujem hodiny a dni do týždňov, mesiacov. Skúšali sme nonstop party, ale človek sa musí trochu vyspať. Zaujímavé to začína byť až tretí deň. To mi bývalo jedno, že som si sama vo svojej hlave. Ľudia boli len doplnky, hovoriace hlavy. Buď povedz niečo zaujímavé, alebo len buď kde si, doplnok interiéru, počítačom generovaná postavička na architektonickom návrhu.
Idem po ultimátnom zážitku, hladám gnozu, kybergnozu, boha. Malichernosti vzťahov nechápem, nevadí mi že všetci umrieme. Vadí mi, že som nenašla transcendenciu, dokonalú extázu.
Možno teraz, naposledy, keď sa pridá inštinktívny strach zo smrti, sa mi ukážu tie chýbajúce dvere, ktoré vedú za stenu organických psychických zázrakov. Odhodím telo ako použité médium.


2. Radosť z jednoduchej mágie všedného dňa, niečo chcem, a svoj zámer pretavím v niečo, v akt, v dielo. Pečiem chleba. Koho len napadlo pomlieť múku, pridať vodu, čas a teplo?
Každý týždeň nový zázrak, zamiešam ingregiencie a niečo vznikne.
Deti. Pred nedávnom tu ešte neboli. Dnes tu sú, mojej krvi, učia sa odo mňa dobré aj zlé, nastavujú mi zrkadlo. Aha aký človek. Tieto ešte nevedia o tom, že je možné vedieť, a vedieť o tom že vieš. A že sa to ľahko premení na zrkadlové bludisko.
Vymetám z domu prach, zbytky opadaných ľudských tiel. Vlasy, nechty, šupinky kože, reziduá rastu, vývoja, opotrebenú príťaž. Zrazu sa lepšie dýcha, a dom je opať domov.
K čomu všetka táto snaha? Aby som na onom svete dokázala podobne presúvať novú hmotu? Alebo je toto snaženie blbá márnosť, že, radšej som mala zostať v roli šamana, gnostika?
Zoberiem piknikový koš, a vyberiem sa s rodinou k moru, na poslednú party? Neviem si predstaviť že si tam sebecky naložím acid a zostanem si vo vlastnej hlave.
Tak budeme asi len tancovať, držať sa za ruky, čo ja viem.
Možno im pomožem keď to príde, aby netrpeli.
A čo on, budem ho držať za ruku? Alebo tak ako bolo povedané už milionkrát, že ako pri narodení, tak i na konci, každý sám?

3. Rovnaký nápad mali v tejto krajine opať raz všetci, triezveho ma nedostanú. Situácia nie nepodobná piatočnej fronte pri pokladni supermarketu než začne šabat.
Nie nepodobná piatkovej noci, predrať sa k baru, nájsť zašukať, opiť sa, zajtra je koniec sveta. Hlava na hlave, toto som chcela dopiči? Mala som zostať v Prahe, tam sa berú v dave aspoň akési ohľady, toto slepé nemilosrdné sebectvo má ďaleko od zamilovaného spoločenstva hipíkov na Ozore.
Každý s veľkou lyžicou, sám na konci sveta, a nedokáže sa napiť.
Zaslúžime si anihilovať, a nie je to príliš dostojná recyklácia.

4. Sme vedeli že to príde, ale koho pozveš na zatváračku, a kto nakoniec príde? Poznáme sa maximálne na sedem hopov, ale zísť sa nedokážeme. Čo sa nestihlo doteraz, už nejde dobehúť.
Čakanie ma ubíja, tak pijem. Nonšalantne sa oddávam alkoholu a rozprávam na počkanie skazky o tom, čo čaká v posmrtnom tuneli.
Na krku mi visí egyptský symbol Brány, ale možno už dali nový zámok.
Zhebneme. No a čo.
Zdravím pod kopcom Sisyfa.