Na parapet Ivanovho bytu dopadali kvapky moskovského dažďa ako malí ninjovia. "Bác ! Ííja !", tupý úder a výkrik, ako z inštruktážneho videa karate. V Ivanovej hlave prebiehali miliardy molekulárnych popráv. Nemilosrdná krvná riava odtŕhala blahodarné molekuly alkoholu od prívetivo teplých mozgových buniek a posielala ich do vyhnanstva na ešte nespevnené ostrovy Ivanovej pečene kde podliehali konečnému rozkladu. V Ivanovej hlave sa chemický proces a zvuková kulisa zliali do hrozivého sna, v ktorom sledoval hlučnú smrť svojich alkoholických priateľov prevtelených do maličkých postavičiek ako väzeň z mliečneho baru strážený dvoma téglikmi kefíru so samopalmi.

Sen by možno upadol do zabudnutia, keby ho vo vhodnej fáze neprerušila kozmická loď strieľajúca ohnivé červené meče, zničená fotónovým torpédom. Topánky značky "Foton Fashion" boli už druhým rokom hitom u moskovskej strednej vrstvy. Topánka zapadla do kúta a pri pohľade na svietiace červené číslice budíka sa Ivan prebral. Keď sa nadýchol, aby mu príval kyslíka umožnil zistiť čo to bolo za srdcervúce výkriky, uvedomil si že to bola jeho pravá prieduška. Dostal chuť na cigaretu. Kedže býval v podnájme a domáca neznášala zafajčené koberce a nábytok, musel sa premôcť a vrhnúť sa do náruče nepriazne počasia na balkóne. Na cestu si uvaril kávu ako pravý gentleman. Dve deci pressa s vytlačenou polkou citróna. Moknúc popíjal nápoj čo by postavil na nohy aj mŕtveho slona a potom ho bleskovo zas zabil bez jediného zaváhania či zakolísania. S kyslým ksichtom poťahoval z cigarety.

Keď sa vrátil do obývačky, rozhodol sa že si pustí nejakú hudbu. Jeho priateľka mu na liečbu opice odporúčala spievajúce tibetské misy. Poslúchol ju, aj keby v tom momente radšej spieval on a nie do tibetskej, ale do moskovskej misy. Spustil obskurný prehrávač s bezdrôtovými slúchadlami, a rozvalil sa na diváne. Zaspal vo zvukoch mís ktoré rozospievali tibetskí mnísi. Keďže spal niekoľko hodín, prehrávač neskončil s posledným tónom vznešených tibetských mníchov. Pokračoval nahrávkami tak ako boli uložené na pomerne veľkom disku prehrávača. Po mníchoch nasledovala osemhodinová nahrávka s motivačnou knihou. Kniha začínala citátom o tom ako sa nejaký cestujúci viezol s Pablom Picasom vo vlaku, a pýtal sa ho prečo maľuje nereálne - zdeformované vízie. Na to sa ho Picasso spýtal, čo považuje za realitu. Chlapík vytiahol fotografiu svojej manželky. "Je nejaká malá a placatá!", odvetil Picasso. Ďaľej nasledovali bežné motivačné kecy o tom ako je každý človek jedinečný, a ako má svojej jedinečnosti prispôsobiť svoj život.

Ivan sa zobudil na ďaľšiu dávku svetelných mečov umlčaných fotónovými torpédami. Druhý čas na budíku ktorý už nebolo možné ignorovať. Ivan odhodil vybité rádiové slúchadlá. Akurát dosť času na rýchlu sprchu, a cestu na šichtu.

...

"No ukážte sa holúbkovia, akí ste mi zase triezvi", Anton Michailovič dával v depe Moskovského metra dýchať svojim podriadeným, revízorom, do prenosného merača hladiny alkoholu. "Ivan zasa máš zbytkáč. Ale môžeme sa na to vysrať. Hladina je nízka." "A nebudem riadiť kozmickú loď", doplnil Ivan - absolvujúc tento rozhovor asi po miliónty raz. "A nebudeš riadiť kozmickú loď", zopakoval nadriadený mierne nahnevaným hlasom, dávajúc najavo nevôľu nad tým že ho Ivan neberie vážne, aj keď priviera oko a mohol by ho na hodinu vyraziť.

Na jednej zo zastávok nastúpili s dvoma kolegami do hrkotajúceho vagóna metra. Po chvíli si dali na rukáv pásky revízorov a spod tričiek vytiahli odznaky. Podarilo sa mu lapiť asi devätnásťročného dlháňa. "Keď nemáte lístok musíte zaplatit p-o-k-u-t-u !" "Nemusíš mi to hláskovať retard. Hovorenie ti moc nejde. Ale asi si športovec, obratný, tak si naser na ksicht !" "Netykajte úradnej osobe." Blížila sa stanica. "Vieš čo ty úradná osoba, ja si vieš čo môžem s pár rublíkmi, tu máš sto dolárov !", odvetil dlháň mávajúc Ivanovi stodolárovkou pred tvárou. Otvorili sa dvere. Náhle mĺadík vyhodil stovku do vzduchu. Ivan sa po nej inštinktívne natiahol, zacítil tupú bolesť na tvári, zatmelo sa mu pred očami a spoadol na zem. Dlháň obratne zachytil stodolárovku a, využijúc moment prekvapenia, zmizol v dave na eskalátoroch.

"Ilja Stovkár zase vyčíňal.", smial sa kolega v čakárni potom čo Ivanovi obézna doktorḱa so sestričkou zasádrovali zlomený nos. Do konca týždna mal voľno. Vybral sa teda domov, a s najlepším tekutým priateĺom človeka si ľahol na diván. Nové molekuly alkoholu sa prisávali na mozgové bunky ako novorodenci na prsia svojich matiek. Ivan zaspával tiež ako novorodeňa.
...

Inžinier Frolov bol hlavným architektom automatického systému nukleárneho odstrašovania Ruskej Federácie zvaného Mŕtva ruka. Takýto projekt si vyžadoval muža činu. Vačšinou platila zásada prísneho utajenia. Stávalo sa, že to čo mohol kolegom povedať bolo absurdné, a to, čo nebolo absurdné bolo prísne tajné. Aby sa veci pohli dopredu, musel mnohé veci vykonať sám, čo mu dávalo úžasnú moc. Frolov bol tiež blázon, ale blázon ktorý prešiel všetkými testami. Na rozdiel od iných bláznov mal však oveľa vačsiu moc, nie ako dáky cvok čo dokáže zabiť matku s dieťaťom, alebo zhodiť z oblohy lietadlo plné pasažierov. "Načo niečo v malom podpáliť, keď to môžem odpáliť vo veľkom!", hovorieval. Ale dlho na to nenašiel odvahu. Až jednoho dňa sa chcel sústrediť na svoje vnútorné hlasy a dal si na hlavu synove slúchadlá. Nevšimol si, že ich zapol. V jeho mozgu zarezonovala hudba tibetských mníchov a potom ho zaujala vtipná príhoda s Picassom. Zistil že je jedinečná osoba.

Všetci si mysleli že odpaľovací systém je veľmi zložitý. Vlastne ho tvoril vysielač, maskovaný v hrdzavých vagónoch. Vysielač vydával bzučivé zvuky ktoré rádioamatéri nazývali "Ruský bzučiak". Každé zabzučanie deaktivovalo systém na určitú dobu. Posádka záložného pracoviska monitorovala signál a v pripade prerušenia primárneho signálu zapla záložný. Pokiaľ sa neozval ani ten, predpokladalo sa že ruské územie zničil nepriatelský úder. Všetky rakety prešli do neprerušiteĺného útočného módu. Prehral sa precítený prejav dákej politckej špičky (keby niekto predsa len prežil a počúval rozhlas). A potom sa odpálili rakety na celý svet.

Frolov myslel na všetko. Zákerný výbuch zničil, napriek bezpečnostným opatreniam ktoré sa mu roky darilo obchádzať, obe pracoviská. Keď predstavitelia štátu počúvali prejav šialenca, o Pablovi Picassovi a jedinečnosti vedeli že je koniec.

.......

Ivan sa zobudil práve niekde v prostriedku prejavu, ku ktorému ráno poskytol inšpiráciu. Zistil, že na WC nechal rozsvietené svetlo. Jeho matka mu vtĺkala do hlavy že elektrickou energiou má poctivý pracujúci človek šetriť. Chvíľu ho zožieral pocit viny. Nakoniec sa v tej tragickej, ale ním ani náznakom netušenej situácii rozhodol pre posledné - trochu hrdinské a mierne nihilistické gesto "A čo, seriem na to, bárs by ten svet aj vybuchol, dnes na hajzli nezhasnem !"