Dobrý podvečer, milí priatelia. Prechádzam si tu šedivé depresívne mládencov príhody a skúsenosti s tou našou čiernou hornonitrianskou perlou. Posledný čas sa sem musím pravidelne je*ať kvôli úradu práce, čo ma, pôvodom dedinské dievča snažiace sa usadiť v Bratislave neteší. Svoje detstvo a mladosť som ako dcéra banského elektrikára v Handlovej a učiteľky prežila najprv v potemkinovej dedine Nedožery-Brezany (kde živého človeka nestretneš a ktorá je známa najmä vďaka významnému slovenskému dejateľovi Vavrincovi Benediktovi Nedožerskému a neviem, je v nej niečo temné) a v najkrajšej dedine sveta - Kanianke, kde mám trvalé bydlisko doposiaľ (týmto vás všetkých pozývam na masívny žúr pri kanianskej priehrade, ktorý sa bude konať po odchode všetkých mojich mladších bratov na vysokú školu a uvoľní sa miesto na spanie).
Ale k Prievidzi. Dnes, keď bol taký pekný jarný deň, som si rovno z úradu dala nostalgickú prechádzku po spotoch, ktoré ma, povedzme, formovali v období, keď som sa snažila pochopiť derivácie a integrály na vychýrenom prievidzskom gympli, ostatné si vlastne nepamätám, lebo som to všetko ovládala od základky alebo to bolo, jednoducho, príliš nudné. A teda, mala som iné starosti. Tým chcem povedať, že Prievidza je síce hovno, ale v útrobách skrýva čarovné miesta, na ktorých som sa ja a mnoho mojich nešťastných rovesníkov naučila rozumieť svetu, resp. na ktoré sme pred svetom a prievidskou šeďou unikali. Nostalgišče a trošku farebosti:
1. prievidzská mestská knižnica: Budova vzniknuvšia vo forme socíkovského diktátu, ktorý sa, našťastie, až tak nepreniesol do jej obsahu. Sa rozumie, že som sa po vyučku potajomky vkrádala do oddelenia pre dospelých, kde som hltala Krstného otca, písala si nekonečné zoznamy z Dejín filmu a sem-tam si odniesla knižku bez zápisu do kartotéky (ale som poctivo vracala).
2. Mariánsky vŕšok: odporúčam navštíviť toto jedno z mála miest, z ktorého je aspoň aký-taký výhľad a dá sa naň dostať cez menší príjemný parčík. Spoločný meeting point ulievačov z gympla aj z nedaľekého poľnohospodárskeho učilišťa. Spolu sme fajčili, nadávali na školu a váľali sa v tráve, často som sa tu stretávala s kamošom z vedľajšej triedy, mojim terajším zubárom. Okolité stromy sčasti zakrývajú mesto a chodila som si tam častokrát čítať, alebo len tak pozerať na oblohu a lietadlá, aby som sa uistila, že existuje aj niečo vyššie, niečo, čo ma presahuje, jednoducho, že je aj niečo viac ako len školské, rodinné a teraz aj úradné sračky. Aj dnes poobede sa na Mariánsky vŕšok postupne vytrúsili maturantky v balerínach a maturanti v ovísajúcich oblekoch a len tak posedávali a vzrušene rozoberali testy.
3. mozaiková fontána pri kruháči: je tu aj niekde odfotená v nižších príspevkoch: piatkový meeting point všetkých cool zaháľačov, skejťákov, emákov, ale aj bystrých hláv. Každý piatok sme tam pred zapadnutím v Esku, Elemente alebo v Cyberi vychlontali litre vína z DrinkPointu, púšťali si skejťácke a grungeové pesničky z mobilov a väčšinou nás tam načapali policajti. Smerom k fontáne je natočená aj veľká kráčajúca socha baníka, "do ktorej si ide umyť ruky, lebo hovno vybavil" (kráča smerom od úradu).
4. Cyber: miesto, kde sme okrem pitia riešili aj seriózne životné otázky, rozoberali knihy Stephena Kinga a chodili na internet na tie tri či štyri počítače, ktoré tam boli.
5. Esko, bývalý Dublin: pajzel pajzlov pre mládež, s pravidelnými policajnými raziami, kde vládla čučoriedka, každý tu každého podviedol minimálne raz, cez cigaretový dym nebolo vidieť ani na pódium, kde vystupovali skvelé miestne kapely, na ktorých meno si už vôbec nespomínam. Do Eska chodím v súčasnosti raz do roka a to medzi vianočnými sviatkami, opica väčšinou trvá od 2 do 5 dní.
6. Piano: klub na severe, kde som prvýkrát videla hrať Reného Lacka zubami na gitare a Lavagance, keď ešte začínali a dali sa počúvať. Mala som tu prvé skutočné rande. Pre hlasnú hudbu sme sa nemuseli rozprávať, takže to bolo fajn.
7. železničná stanica a nadchod (podľa mňa architektonický skvost): symbol úniku a dobrodružstva.
8. Diwadlo: klub v Lesoparku na severe: časy najväčšej slávy zažívalo, keď som ja už koštovala masívne sladký ríbezlák s trpkým dojazdom na atriákoch v Mlynskej doline, ale za zmienku jednoznačne stojí.
9. kino Baník: videli sme tu takmer všetky časti Harryho Pottera, Pýchu a Predsudok, Snowborďákov a chodili do filmového klubu. Vo vnútri bola dlhé roky videopožičovňa, z ktorej som si na tajňáča požičala Blair With Project, Showgirls, Základný inštinkt, Flashdance a kopec tých pridrbaných tínedžerských komédií nultých rokov
10. Mestský park: sem sme chodievali na pravidelné partičky minigolfu, ktorý je tam doteraz, po večeroch sme tam húlili a počúvali rané nahrávky maestra Meliška, apropo:
Bonus 1.: Septima: domovská krčma, ktorú zvykol maestro navštevovať a kde vznikla famous nahrávka o chrene.
Bonus 2.: pri návšteve Prievidze rozhodne odporúčam obzrieť realitnú opachu, ktorej prischol názov Titanic. Ten stojí v centre doteraz. Za môjho detstva tam bývali trhy a kupovala som si tam lacné čínske tenisky, teraz tam asi nie je nič.
Bonus 3.: skvelé kníhkupectvo Ezop pri stanici, kde mali všetko, čo sa čítalo "vonku", tuším ho raz vytopilo, ale existuje doteraz.

Howgh