oblaky pomaly ?ahané po semireflexných
sklách sipia keď sypem moje oči
do tekutého neba všetko by mohlo by?
tak instantne tak jednoduché

držím si oči na dlaniach práve
keď zachraňujem moj vývin
novou kuklou: moja čistá
hlava, v zaváracom hrnci

kontaminované vákuum


(čo si vlastne myslím, čo sa vlastne pýtam že si myslím, čo si vlastne myslím keď sa pýtam (keď sa pýtam (že...)): bude boles? menšia, keď si ju nacvičím dopredu, ja : večný taktik bez taktu? predsa "nikto nepozná mieru bolesti"... veci budú nakoniec celkom iné. už sú. a ja pootvorím pery, v zle hranom hranom úžase, keď zistím že to chutí, otvorím ich viac... nikdy som sa nebál moci, ktorú som sa rozhodol prija?. ale najprv utečiem z kruhov a vytvorím priamku, áno opantám sa moderným mýtom pokroku a vpredu, vpredu to bude horie? a rozpaľova? ma až do príčetnosti. noosféry.)