Rozhodol som sa zmenit job. Uz ma nebavi behat v spinavych monterkach, ktore sa hraju na uniformu. Chcem skutocnu uniformu.
Byt na nu hrdy.
Budem poziarnikom.
Nebol to ten kresleny serial o dracikovi?
Cert ho ber, nebudem tu teraz nostalgicky zatlacat slzu, tam kde patri.
Do prdele.
Vacsina zenskych pali po poziarnikoch. Ved si len spomente na tie fotografie muzov v uniformach s heroickymi vyrazmi tvare po 11.9.
Ano.
Hrdinovia.
Hrdina vzdy lahsie zbuchne zensku, bars aj vo dverach.
Iste vsetci cakate, ze vam zacnem vykladat o tom ake bolo takze sa dostat na tuto poziiciu, v ktorej ide o zachranovanie ludskych zivotou.
Nezacnem. Neni o com. Vyplnit par dotaznikov, preskakat prekazkovu drahu a udrzat v jednej ruke hadicu a v druhej sekeru dokaze kazdy.
Uz ma to nebavi. Neviem. Myslel som si, ze pri zasahoch bude viac casu na nejaku sukacku, ale zatial sa nejak nepostastilo.
Ani sa necudujem.
Neviem si predstavit, ako mi huli nejaka zenska pero, zatial co jej zachranujem syna z horiaceho piateho poschodia.
Asi to tak musi byt.
Poplach, huci to jak svina. Neviem sa zorientovat, vidim ako si kolegovia palia gule o tyc. Co som sprosty? Radsej zbehnem po schodoch.
Picung, ze na mna cakaju. No a? Vsak nehori.
Na mieste je uplakany chlapec, ukazuje prstom na macku.
Place.
Ma peknu mamicku.
Zeby predsa?
Som iniciativny, berem rebrik, davam dole macku.
Chlapec sa tesi, uteka s mackou prec.
Mamicka sa na mna usmieva.
Zeby predsa?
Velitelovi zasahu vravim, aby sli do paze, ze tu mam este pracu.
Velmi prijemnu pracu.
Lezim na gauci, ruky zlozene pod hlavou, slastny usmev na perach.
Chlapcova mamicka mi huli pero na znak vdaky, priatelstva a mieru.
Ocividne jej to chuti...