Jeden kedysi znamy slovensky politik sa postazoval, ze nasmu ludu je akosi vrodena neucta k autoritam. Respekt je vnimany ako slabost, prijat urad znamena stat sa tercom zavisti a zaste, namiesto uznania zasluh sa zvelicuje aj pri tych najmensich chybickach. Niet divu, ze sa jeho inklinacia obratila k Vychodu, kde sa mu urcitej pocty (ak uz nie ucty) dostalo.

Zaujimave bolo ale zdovodnenie, ktorym tento fakt ujasnil: nehistorickost slovenskeho statu. Stale, este existuje prilis kratko na to, aby sa v statotvornom narode vyvinul cit pre suverenitu, vedomie o spoluzodpovednosti za stav krajiny. Oproti tisicrocnym tradiciam Uhorska, Ciech ci Polska je nasa tradicia vytvorena plebejmi, mestanmi a ludom poddanym, ktoremu je vlastne skor frflat a nadavat, prinajlepsom burit sa, nez rozhodovat sa. Dany politik tymto priam kopiruje nazor z ery Stura a Kalmana Tiszu, podla ktorych takyto narod vlastne ani neexistoval - a ako dodavaly hviezdy typu Engels ci Leontiev, ani by existovat nemal, lebo koniec koncov by len brzdil prerod spolocnosti na vyssiu (ci uz socialisticku alebo imperialnu) uroven. Zeby sa odvtedy naozaj nic nezmenilo? Ci nejde snad o anarchicku slovansku povahu, odpor voci poriadku vobec?

Skusme teda urobit trochu hlbsi zaber do dejin. Povedzme ze ta koncepcia naroda nie je len o tom, co kedysi povedal Stur. Tato koncepcia nebyvala len suchym frflanim a nadavanim, a inspirovala velmi konkretne zasahy tak do kultury, ako aj do politiky narodneho hnutia.

Kedysi davno, pradavno, este pred emisiami a zmenkami, pred Slotom a Malikovou, existovala este jedna strana, ktora sa nazyvala slovenskou narodnou. Uz od podstaty bola odsudena k mimoparlamentnemu posobeniu, ved aj premier tvrdil, ze ziaden slovensky narod neexistuje. Svojim priaznivcom a donorom nemohla slubit zakazky, eurofondy a snad ani byty. Neda sa divit, ze v strane nepanovala patricna nazorova disciplina. A tak v strane uz v tomto necase pokojne fungovalo niekolko podstatne odlisnych predstav o ulohe, ktoru ma strana - a narodne hnutie vobec - predstavovat.

Podla mainstreamovej doktriny zastavanej napriklad Pavlom Mudronom, bola strana skor politickou ochrankynou pre cinnost intelektualov. Ti boli hlavnym motorom narodnej veci: tvorbou literatury, sirenim vzdelanosti medzi masami, vytvaranim akademickych a diplomatickych kontaktov v zahranici a pod. Ziskavali pre nu ludi aj peniaze; strana mala byt ich zastupcom v pripade, ze by sa stat zacal starat do ich cinnosti, ako sa to stalo po Ausgleichu zvykom. Doktrina "vozvysenia pospoliteho ludu", ako to nazyval Vajansky, mala najma osvietenske zaklady. Neslo len o mobilizaciu mas pre vec hnutia, o akom hovori v suvislosti s povodnou SNS Hroch, ale skor o nastartovanie kulturneho zivota, o propagaciu vzdelanosti, a tiez o vytrhnutie bezneho cloveka z marazmu poddanstva o provincnosti celeho Uhorska. Masaryk tiez inklinoval k tejto doktrine; pricinu provincnosti Ciech aj Uhorska videl prave v prezivani feudalnych privilegii.

Druhu, vtedy este menej reflektovanu, no vplyvnu doktrinu zastaval napriklad Vajanskeho svagor Dionyz Fejo-Rakovsky. Podla neho nemalo zmysel zmena spolocnosti ciste "zdola" nemala velku sancu na uspech. Moc bola v Uhorsku prilis centralizovana a bolo v jej zaujme krajinu kulturne homogenizovat. Riesenim teda mohlo byt vytvorenie alternativneho mocenskeho polu. V 1885 bola otvorena Hornouhorska banka, predchodkyna Tatra Banky. Vyuzivajuc kapital ziskany pri stavbe ruskych zeleznic, jej zakladatel Rudolf Krupec nebol narodnej veci vzdialeny. Fejo-Rakovsky v tomto videl velku sancu: pre narodne hnutie boli doleziti mocensky silni jedinci, burzuji s bankami a fabrikami, ktori by mohli moc privilegii slachty vyvazovat tak, ako trebars v Anglicku ci Holandsku. Takyto druh moci by bol zaujimavejsi aj pre zemianstvo (ved sam bol zemanom) a ine, narodne menej nadchnute vrstvy. Ozveny tohto nazoru vidime u Batu, ale aj v pokusoch o vytvorenie "narodneho kapitalu" v casoch ludackeho rezimu ci u Meciara.

Obidve tieto doktriny maju slabe stranky. Ta prva sa stala pri vzniku prvej CSR dominantna. Zameranie na kulturny vyvoj ale vnutil par kompromisov; stat siril vzdelanie tak, ze vytvaral dve rozdielne narodne povedomia, a to sa v 1938 ukazalo ako chyba. Ta druha - jej dosledky vsetci dobre vidime. Stat 21.storocia je vyrazne komplexnejsi nez Uhorsko z cias Derera a Mudrona, a tym dava aj viac prilezitosti drzitelom kapitalu infiltrovat jeho organy svojimi zamestnancami. To, co casto nazyvame "korupciou", je dosledkom mocenskeho paktu, ktory sa tej volenej strane vymkol spod ruk. A to sme na tom este oproti takemu Madarsku ci Ukrajine dobre!

Nedovera voci volenej autorite je teda na mieste. Pad Prvej republiky ukazal, ze politika cisto o "vozvyseni cloveka" nemoze mat dlhe trvanie: jej vytvor sa coskoro stane koristou divsich sil. Systematicka tvorba kapitalovej elity nie je ale o nic lepsia: stat totiz prestava byt prejavom suverenneho naroda, a meni sa na feudum pre financne skupiny. To, co nas konzervativny politik nazval neuctou, je obranny reflex, ktory pomaha zachovavat stat vo svojej demokratickej podobe.