Toto leto vymyslel moj dobry kamarat, poradca a obchodny partner fantasticky projekt, na ktory samozrejme nepadla zatial ani jedna koruna, ale uz sa rozbehol v plnom prúde a vdaka tomu som si vyskúšala môj dream job. Podstata tohto projektu je, ze greenhorni na dobrovolnickej baze navstivia starešinu a pochytia co najviac poznatkov a skusenosti. Konských, ideových aj ekonomických.

Pre mňa to začalo sedením nad papiermi v krásnej Dubovej Hore, nedaleko Českej Lípy, listovaním v rumunskych a polskych preuzakoch povodu huculskych koni a naťahovaním uší, čo moji dva starší skúsenejší kolegovia utrúsia na adresu ostatných chovateľov. A lamentovaním, že viacerym z nas, co sme postihnuti touto čudnou nákazou, zhubnou pre zdravý rozum chýba vzdelanie strednej koňáckej alebo vysokej hnojárskej a taktiež aj skúsenosti, ktoré sa v krajinách s konskou kultúrou držia v rodine a dedia niekolko generácií.

Slová sa hovoria a chlieb sa je, no na moje veľké prekvapenie som sa o niekolko mesiacov odrazu ocitla v Bukovohorskom pralese 400 km od domova v zaostalej vidieckej oblasti Boršód-abovsko-zemplínskej župy s lasom v ruke, sedlom na pleci a mojim verným psom hľadajúc vysvetlenie celej tejto bizardnej situácie.
Na moje velke sklamanie ma hostitelia neubytovali v jurte, ale v dome, zato som mala k dispozicii sprchu a kuchynu, co bola vlastne redundantna okolnost, kedze sa varilo vonku vo velkom kotli a riad som si po sebe umyt nesmela. Na to som mala podkoniara. V jurte na dvore spala budúca generácia nájazdníkov, ktorá prisla na detský tábor zaúcat sa na chlpatých koníkoch s krivími nožkami.

Mena mojich hostitelov mi rezonovali z presne podobných stretnutí ako opisujem v prvom odseku a rozhovorov o chovatelskych cieloch a genetickej variabilite a blablibla, a su presne ta skupina ludi, aku som este nikdy na Slovensku nestretla. Nevlastnia jazdecku skolu ani nepodnikaju s agroturistikou, nie su vynimocne vzdelani jazdci, ale chovaju hucule, pretoze hucul je huculom, pre podstatu ich zachovania. Nevyhovaraju sa, ze je zla doba pre kone a ze hucul nema uplatnenie ani trh, iba maju za barakom asi 30 hlave stado kobyl. Patrí im moja veľká vďaka za vytvorenie perfektnej domácej atmosféry, kde som mohla nie lenže nerušene pracovať, ale popritom spoznať kraj a oddýchnuť si. A patrí im aj moja úcta za to, ako umne skĺbili svoj život práve s huculom a integrovali si ho nie len do denného harmonogramu ale aj medzi svoje hodnoty.






Kone maju 20 ha pastvinu vo velmi svahovitom terene, nedavno upravenom a zbavenom krovinatych porastov, zatial vsak neorana nevysiata a tak sa cez den dokrmuju senom. Ku konom sa vstáva o piatej a tak bolest svalov nasledkom šoku zo vstavania vystriedala bolest žaludka nasledkom kavy z koťoga, co by vykotila aj koňa.

V skratke, nechcem nudit technickymi detailami tak skratene: cestou som si položila predsavzatie, že behom 2 tyždnoch obsadnem 4 kone a oťukám ich v teréne, aby mohli na nich začať skúsenejší jazdci chodiť horami dolami, to je všetko co koníky v tejto rodine potrebovali. Sadla som si teda do stáda a po chvílke pozorovania sa prvé dve dobrovoľníčky sami prihlásili. Výber druhých dvoch bol trošku tažší, skreslený najmä mojou neobjektivitou a výberom podla exteriéru. Nakolko som nemala k dispozícii kruhovku, nevybrala som si kobylu, ktorá by potrebovala na výcvik na lonži viac času. Tieto štyri koníky ma mnohému naučili, lebo divošky si neberú servítky a vyjadria sa priamo a samozrejme tiež veľké ponaučenie plynulo z toho, koľko času denne
som s nimi mohla stráviť. Čistá mysel bez stresu z cesty domov a povinnosti, ktore ma este doma cakaju mi poskytla veľký priestor na validáciu, či postupujem správne a pritom dostatocne efektívne.

Moj ciel sa mi podaril naplnit, 3 kone som dostala pod sedlo aj do terénu, kde sa pohybovali bez vacsích okolkov. Brať si kredit za tú terénnu časť by bolo odomna nefér, pretože každý huculík sa zhostuje svojej úlohy veľmi húževnato a odvážne, ak v nom clovek buduje dôveru. Ostatná kobylka pripravená pod sedlo pod skúseného jazdca, kotrý môže tiež vyjst do lesov.

Ciel projektu naplnený taktiež: spokojnosť na strane hostitelskej rodiny, vytvorené nové priatelstvo medzi chovatelmi a nadšený greenhorn odchádzajúci plný nových skúseností, plánov a predsavzatí. A... novou akvizíciou na oživenie vlastného stáda rumunskou krvou.