I v daždivej noci lasičky opúš?ajú parky a vo vitrínach sa uvoľnujú špendlíky, nočný sad dáva len tuši? a robotníci sadia trávnik, žobráci klačia na uliciach.
Po daždi už zmoknuté lasičky odpočívajú pod kríkmi..., vyvesené papiere popadali na dno..., nočný sad dáva tuši?, že sa niečo dialo..., robotníci vyzliekajú premočené kabáty..., bezdomovci sa zbierajú s drobnými po pivo...

Ale veď ty nevieš ani beha?, tak o čo sa tu s tou knižkou pokúšaš? Bež! Vybehni z domovej brány, prebehni cez cestu a bež do sadov. Ako rázne dopadáš na uvolnené chodidlá - vobec nestlmujú náraz tvojích noh, hneď ti v predných lýtkach narastá boles?; všímaj si držanie tela - ako sa každým dopadom čím ďalej viac nakláňaš, ako ti nohy všakovako lietajú od tela, šlapaje sa vyvrtujú vo vzduchu do strán. Vyhadzuj paty vyššie, nohami rob presné oblúky, no hlavne zovri prsty na nohách - tak aby ?a samé mohli odrazi? od zeme; upreným zrakom vyrovnaj pokryvené telo, rukám daj rytmus, ten správny pohyb.
(Do strán vybehujúce šlapaje si ponechaj. Budeš nimi zabáva? chodcov.)

Nesnažil som sa jej nič poveda? - vedela všetko, aj to, že sa už nestretneme. Len pohľadom sme si povedali "tento moment, keď sa míňame na ulici je tým, čo by sme v našom zoznámení nachádzali a oživovali po celý jeho priebeh", hovorili sme si "uchováme ho čistý a krásny". Nechali sme ho za nami - bol stále roztržitejší, každým naším krokom od neho vyčítavejší. Museli sme sa do da? do behu, tak mocnel jeho hnev.

Pred železničnou stanicou opilec nepovoľuje a nespúš?a ruky z pouličnej lampy a nepadá na dňom vyhriatu kamennú dlažbu, pred svoje neustále padajúce telo posúva nemotorné nohy a točí sa okolo lampy dokola. Ešte než príde električka má jeho kývanie ladný tón, nohy opisujú kruh, kým telo sa neodlepuje od lampy. I rýchlos? narastá.