total descendants::23 total children::9 34 ❤️
|
![]() Vyrazili sme na roadtrip po tých zväčša utajenejších zákutiach východného Slovenska a okolia. Trasa síce vopred vytýčená - obídeme Zemplín a horný Spiš, dva vskutku kontrastné regióny - ale často sme netušili, do čoho ideme. Už úvodný výlet na prírodné jazero Izra, ukryté v horách medzi Košicami a Trebišovom dal zabrať: táto rekreačná oblasť je ukrytá medzi spleťou lesných asfaltiek, na ktorých chýbajú akékoľvek smerovníky. Cesta z Izry dole do Kalše otestovala možnosti nášho pomerne miniatúrneho automobilu na maximum, keďže výtlky tvorili často väčšiu plochu než samotná vozovka. Uprostred lesa asfaltka odrazu končí a vystrieda ju lesná cesta. Až ku jej koncu sa opäť mení na asfaltku aj s upozornením "Zákaz vjazdu vozidlám nad 7,5 tony", bez možnosti obrátenia sa. Naveľa zlezieme dole do údolia, po chvíli nás privíta okres Trebišov. Je to okres impozantnej veľkosti, avšak okresné mesto sa strategicky nachádza na jeho úplnom kraji / južnejšie je oblasť obývaná Maďarmi, ktorých za socíku považovali za nesvojprávnych a snažili sa im zredukovať počet okresov. Vzhľadom k tomu trebišovský okres pohltil aj územie okresu Kráľovský Chlmec, čím došlo k posilneniu významu Trebišova a jeho následnému prebudovaniu z veľkej okresnej dediny na panelákové sídlisko. Objekt neznámeho účelu v Trebišove. Jeden Trebišovčan mi tvrdil, že ide o nedostavanú autobusovú zastávku; ďalší zasa že má ísť o slavobránu pre miestne futbalové družstvo Slavoj (ktoré má btw kratší štadión než je štandard, pretože v areáli rastú chránené platany ktoré by sa ináč nachádzali na hracej ploche). Tak teraz si vyber. ![]() Súčasný Trebišov zjavne posledné roky naveľa zažíva búrlivý rozvoj (teda tak búrlivý, ako to je v tomto regióne možné). Hlavná ulica je dlhočizná (dobré tri kiláky) a pozdĺž nej sú pomerne riedko umiestnené socialistické obchoďáky. Voľné miesta medzi nimi sa postupne zapĺňajú novými budovami, vďaka čomu hlavné korzo začína postupne pôsobiť dojmom westernového mestečka, a prejsť tie tri kiláky nakoniec nie je až taká nuda - na človeka na každom rohu vyskakujú relikty socializmu, alebo bizarné novodobé stavby, obchodíky a torzá neurčitého účelu. Celé mesto sa ťahá okolo korza - za ním sú ozrutné voľné trávnaté plochy, zopár panelákov a administratívnych budov, ináč z hlavnej ulice celkom často presvitá koniec mesta a okolitá poľnohospodárska krajina. Tabule avizujúce kultúrne akcie v meste sú ešte stále ručne maľované a aktualizované. Na konci mesta park s historickým kaštieľom. Oproti parku poľnohospodárska administratívna budova s retro 70s normalizačným vestibulom a závodnou jedálňou, v ktorej sme sa naobedovali. Unisex záchody (mužskému panáčikovi na dverách kvôli tomuto domaľovali ženské črty, keby to niekomu nedošlo), menu za 2,80, bezčasý interiér, čo viac chcete? Trebišov / číslo bytovky ![]() ![]() najlepšie sídlo swarovského ![]() Po výdatnej prehliadke tejto metropoly frčíme smerom na Maďarsko. Mestá za hranicou vyzerajú diametrálne odlišné od tých slovenských, aj keď stále ostávame na Zemplíne. Sátoraljaújhely je bývalé župné mesto, jeho menšia časť pod názvom Slovenské Nové Mesto sa už nachádza na Slovensku. Niektoré ulice za hranicou sú ešte plné aj slovenských nápisov - Maďari prehodnotili svoj vzťah k dvojjazyčnosti, odkedy sa im dodrbalo hospodárstvo štátu, všetky ceny šli dole a Slováci sa tam začali húfne hrnúť nakupovať. Ulice sú posiate aj ďalším maďarským špecifikom - "nemzeti dohánybolt", čiže "štátny obchod s tabakom"; súkromníci majú v Maďarsku pre istotu zakázané predávať tabakové výrobky. Historické centrum je pomerne veľké, okolo zopár panelákov podivuhodných farebností a tvarov ktoré celkom sedia aj k tej historickej zástavbe, a za mestom je obrovský zábavný park - vrch Magas-Hegy nad mestom so svojimi impozantnými 514 metrami nadmorskej výšky totiž v tomto pahorkatinovom prostredí patrí medzi najvyššie v okolí, a z rozhľadne na ňom vidno v pohode aj do 50km diaľky. Okrem lanovky sa tam dá poviesť aj bobovou dráhou, ktorej vrchol sa nachádza priamo pod horskou reštauráciou - buď aby stravníci mali výhľad na bobistov alebo naopak. Všade naokolo sú vinice, a tabuľky s názvami miest sú dvojjazyčné - pod maďarským názvom mesta je názov mesta v staromaďarskom runovom písme. Možno slovenské národne cítiace kruhy zareagujú, a v Strede nad Bodrogom či Trebišove pribudnú tabule s názvami aj v hlaholike. Po tomto mrkneme ešte mestečko Sárospatak s historickým zámkom a veľkým parkom okolo, a potom už mierime späť na Slovensko. Stručná prehliadka Vareha Beach, po ktorej prekvapene zistíme, že sa tam nachádzajú aj vyvýšené bazény na asi trojmetrových drevených stejdžoch - majstrovské dielo. Vzhľadom k neskorej večernej hodine, Kráľovský Chlmec s panelákmi esteticky rozloženými na svahoch osamelého kopca míňame a zastavujeme sa iba v Tescu na kraji mesta, kde sa na nás nalepia žobrajúce deti. Trochu kontrast s mojim očakávaním - medzi najslávnejšie fotky z Chlmca patrili bytovky so satelitmi pod každým oknom čo zrovna neimplikuje chudobu. Kráľovský Chlmec ![]() Spať sa chystáme v najjuhovýchodnejšom rohu Slovenska pri Tise. Síce vôbec netušíme cestu, ale ku kempingu pri Trakanoch nakoniec trafíme. Zjavne ide o obľúbený flek u miestnych - autá s kúpaniachtivými výletníkmi prichádzajú aj o polnoci aj napriek tomu že okolo sa nebezpečne blýska. Pláž má ultrajemný piesok a voda nie je vôbec studená. Od náprotivného brehu rieky ide konštantný industriálny hluk - nachádza sa tam maďarské železničné prekladisko a prechod na Ukrajinu. Keď sa zobudíme, zistíme že Tisa je na tomto mieste neduživo pôsobiaca hnedá a pomaly plynúca rieka. Sadáme do auta a dávame si prvú rannú prehliadku - čo iné ako blízku Čiernu nad Tisou . Z mosta ponad trať si prezrieme železničné prekladisko - najrušnejšiu časť mesta s tak ozrutným koľajiskom, aké som ešte nevidel. Všade okolo sa pomaly posúvajú a posunujú nákladné vozne plné všakovakých surovín a človek sa cíti ako uprostred oceľového mraveniska. Stačí však zliezť dole do mesta a človeku je jasné, kde sa nachádza. "Tohle mi doma neuvěří", krúti hlavou naša spolucestujúca z Plzne, keď vchádzame na Námestie Pionierov s mierne balkánskym rázom a miestnymi udivene hľadiacimi na skupinku turistov s foťákmi. Centrum mesta si pozrieme za desať minút, pozornosť upúta kostol úplne industriálneho vzhľadu, reštaurácia "Centrum" v bočnej vyšliapanej uličke ("zákaz vstupu v nevhodnom oblečení, napríklad v montérkach"), či pneumatiky nastrkané v dierach vo vozovke, aby do nich nevleteli chodci či autá. Čierna n.T, námestie Pionierov ![]() ![]() fasáda nákupného strediska ![]() Naša cesta ďalej pokračuje na sever, cez latorický most, jedinú spojnicu so zvyškom Slovenska široko-ďaleko. Nachvíľu sa zastavíme vo Veľkých Kapušanoch . Toto mesto vzniklo spojením troch dedín (Veľké a Malé Kapušany, Čepeľ), čo má za následok jeho decentralizovanosť - mesto má viac oblastí označiteľných za centrum. Asi najväčšia z nich prirodzene vznikla za socializmu - ozrutné vydlaždené námestie preťaté asfaltkou. Na jednej strane je radnica pred ktorou je socha turula, na druhej strane je obchoďák a pred ním socha Hviezdoslava - obvyklá vojna pamätníkov v akcií. Za obchoďákom sa nachádza ďalší obchoďák a za ním - jeden by nečakal - ešte ďalší obchoďák. Okolité paneláky sú z 80tych rokov, čo znamená že síce už sú pestrofarebné, ale farba na fasáde sa rozteká, čo im dodáva mierne pollockovský zjav. Tie staršie paneláky sú šedivé, ale držia sa. Obďaleč sa nachádza vretenovité námestie, avšak zastavané vo vidieckom štýle - na mesto to onehdá ešte nevydalo. Tak okej. Veľké Kapušany ![]() Pokračujeme smerom na Poloniny, spleťou vedľajších ciest - cestná sieť v okolí Kapušian je vskutku pomotaná, keďže jediná priama hlavná cesta z tohto mesta vedie do Užhorodu, akurát sa zabudlo na hraničný prechod. Kto sa chce dostať do okresného mesta (Michalovce), musí sa motať po zákrutách a križovatkách cez rozličné rovinaté dedinky; my sme ale šli smerom na Sobrance kde bola cesta ešte pomotanejšia. Z dôvodu straty jednej drobnej automobilovej súčiastky (vrchák na nádrž od vody) zastavujeme v obci Bajany hneď pri obecnom úrade, a hneď ostávame v prekvapení. Nad hlavami máme rozpadávajúci sa svetelný nápis "Veselé vianoce", ktorý tam nad hlavnou asfaltkou visí nonstop už minimálne 7 rokov, vedľa pri vstupe do obecného úradu sa nachádza výstava poľnohospodárskeho náčinia aj s popismi. Permanentná vianočná výzdoba sa ináč frekventovane nachádza asi v každej druhej obci po ceste, avšak v značne minimalistickej forme - obvykle jeden miniatúrny stromček, sviečka či kométa na jednom stĺpe v celej obci - na obec s pár sto obyvateľmi to postačí. Po chvíli sa začnú Vihorlatské vrchy a dediny začnú nadobúdať čarovný zakarpatskoukrajinský ráz. Po motaní sa divokými serpentínami a krásnymi horami dorazíme do zastrčenej čarovnej dedinky Inovce hneď pri ukrajinskej hranici. Niekdajšiu školu v prírode prerobili na Strednú odbornú školu obchodu a služieb - štúdium v zastrčenej pohraničnej horskej obci musí byť lákavé. Nás však zaujíma drevený kostolík sv. archanjela Michaela nad obcou. Keď si ho však chceme omrknúť, stretávame sa s typickým slovenským špecifikom: vstup do kostolíka je spoplatnený a v prípade záujmu o prehliadku treba zatelefonovať správcovi. Po stručnom zhodnotení nášho finančného stavu sa radšej poberáme ďalej, ešte hlbšie do hôr. Poloninské dediny sú rozťahané a menej zaujímavé než príroda okolo nich. Míňame Sninu, a po chvíli pristávame v Humennom. Bajany ![]() potraviny v Dúbrave (Poloniny) ![]() Humenné je mesto v ktorom som bol viackrát a vždy som z neho videl iba fragmenty, ktoré mi doteraz akosi nezapadajú do seba. Mesto je celkom drasticky rozdelené na dve polovičky železničnou traťou - správy o ľuďoch pokútne prechádzajúcich cez trať na nepovolených miestach sú síce folklór, avšak na strane druhej, tých pár vlakov denne do Stakčína zatiaľ akútne nebezpečenstvo nepredstavuje. Toto sa týka aj centra mesta: pri veľkorysom, úhľadne zrekonštruovanom a vcelku rušnom námestí si človek najprv ani nevšimne že v skutočnosti je vlastne celé zastavané súvislým pásom bytoviek. Námestie pokračuje k železnici, ale asi 50 metrov pred ňou sa rozplýva do ničoty, a zarastených pustatín. Hneď za železničným priecestím je ďalších 50 metrov pustatiny a ničoty a za nimi to námestie odrazu z ničoho pokračuje sťaby nič - tentokrát už ale ide o vydlaždenú plochu olemovanú socialistickými obchoďákmi, čiže námestie na sninský spôsob. Povedľa sa nachádza priemyselná štvrť kde skôr ako priemysel človek nájde ledabolo rozsiatu občiansku vybavenosť (štadión, kúpalisko, reštaurácia, telocvične). Humenné bolo onehdá mekkou chemického priemyslu a jeden z bodov tzv. "trojuholníka smrti" (Humenné, Strážske, Vranov). Všetky domy v priemyselnej štvrti majú adresu Chemlonská 1. Rok dozadu sme hrali v klube s adresou Chemlonská 1. Než som trafil do správnej budovy, blúdil som asi polhodinu okolo budov všetkých označených rovnakou adresou. Zvyšok mesta tvoria záplavy navlas rovnakých šedivobielych panelákov typu B-70, naskladaných na sebe o čosi viac nahusto než v susedných Michalovciach či Snine. Keď som to videl prvý raz ako 16ročný, ostal som z toho v depke, teraz to tam už vďaka rekonštrukciám a zapĺňaniu medzipanelákových priestorov vyzerá o čosi optimistickejšie. Humenné, interiér multifunkčnej budovy, priem. štvrť ![]() humenský tínejdžer ![]() ![]() Po naobedovaní sa v miestnej picérke s výhľadom na socialistický obchoďák, pokračujeme ďalej. Obchádzame Domašu a mierime si to na Bardejov. Už sme v šarišskom regióne, a aj toto mesto už vyzerá úplne ináč než tie zemplínske - disponuje ozrutným a trochu ľudoprázdnym historickým námestím, ktoré ho dostalo na zoznam UNESCO, okolo je zopár bočných uličiek a mestské hradby. Samozrejme že aj toto historické mesto zažilo za socializmu nehorázny nárast počtu obyvateľov, vzhľadom k čomu sú hneď za hradbami záplavy obchoďákov a panelákov, niektoré sú štýlovo načančané a prerobené do historizujúceho štýlu, pričom nepopierajú svoju panelákovosť. ![]() ![]() Potom čo zistíme, že máme možnosť prespať pod Tatrami, sadáme do auta a mierime na Poprad. Po prejdení cez Čergov sa ocitáme na Spiši, a charakter miest sa diametrálne mení: odrazu prechádzame cez záplavy historicky nemeckých mestečiek s domami narvanými na sebe a bránami priamo do ulíc (takmer všetky spišské mestá postavili onehdá Nemci, akurát Svit postavil Baťa). Charakter mestečka tu má pomaly každá dedina cez ktorú ideme - Hniezdne (po anglicky Nestville - tento názov nesie novootvorený areál likérky, pri otváraní asistoval aj neprekonateľný Van Damme) má historické námestíčko veľkosťou presahujúce tie vo väčšine slovenských okresných miest - kedysi to vraj bolo najmenšie kráľovské mesto Uhorska. V okolí sú polepené plagáty propagujúce miestnu výstavu v tomto mestečku, avizujúce možnosť vidieť napr. maľby Van Gogha či Da Vinciho. Návštevníkom v takomto regióne bude asi fuk, či ide o originály, tak isto ako bilbordy avizujú letný festival v areáli Nestville, na ktorom majú zahrať Metallica, Rammstein a AC-DC (ku všetkým trom kapelám drobnými písmenkami dopísané "revival"). Ďalšie mestečko za Hniezdnym sú Nižné Ružbachy, tie síce majú iba 650 obyvateľov, avšak historické jadro svojou veľkosťou jednoznačne prebíja aj také kalibre ako Vranov nad Topľou či Svidník (tam žiadne nie je). Keďže čas nás tlačí, všetky mestá cestou iba prechádzame a nechávame si ich na zajtra. O pol desiatej večer zastavujeme pri penzióne v Dolnom Smokovci pod Tatrami, kde rozkladáme stan. toto všetko môžete uzrieť v Hniezdnom ![]() Ráno trochu obehneme Tatry. Dolný Smokovec, a hlavne jeho dolná časť evidentne nepatria medzi najvychytenejšie časti Tatier: riedko rozsiate rezidencie, pomedzi ne zarastajúce chodníky, zopár napodobenín starých hrazdených budov (včítane panelákových), a trochu vyššie samoobsluha a pohostinstvo kde ti načapujú desiatkové pivo za 65 centov. Vyššie sa nachádza centrum tatranských osád, mestečko Starý Smokovec (v podstate zrastený s Novým Smokovcom). Tam naproti Dolnému Smokovcu vládne nebývalý život: zadarmo sa tam nedá zaparkovať vôbec nikde, všade staré nemecké hrazdené budovy, hotelíky, ozrutné secesné paláce, a rozličná turistická infraštruktúra pozvoľna rozsiata popri hlavnom tatranskom bulvári nazývanom Cesta Slobody. Väčšinu vecí v Tatrách vlastnia starí dobrí J&T - nielen kaviarne či lanovky, napríklad aj "Vysoké Tatry" je v skutočnosti registrovaná obchodná značka J&T (fakt). Na kraji je sídlisko Sibír postavené v horskom štýle. Keďže ale nie je kde zaparkovať bez poplatku, skúšame druhú najväčšiu tatranskú osadu, ktorou je Tatranská Lomnica. Tá naproti viac historickému Smokovcu je plná nových či vynovených ňuňu cukríkových rezortov a pripomína skôr telenovelové zbohatlícke mestečko. Ani tam nie je kde zaparkovať, nakoniec volíme o trošku vzdialenejšie Tatranské Matliare. Táto drobná osada bola predtým známa vojenskými kúpeľmi, dnes tam okrem nich vlastne nič nie je. V okolí sa nachádza zopár opustených budov - nie zlý urbex (dobrých flekov je v Tatrách viac, ale nedostali sme sa k nim - nebolo kde odparkovať:). Bazény, preliezačky a stánky pomaly zarastajú trávou a burinou tak isto ako promenáda pod kúpeľmi. Kúpele sa ešte držia. Vyzerá že Tatry sa postupne centralizujú a väčšie mestečká s adekvátnymi turistickými atrakciami (Smokovec, Lomnica, Štrbské Pleso) sa pomaly rozrastajú na úkor tých menších osád. Dolný Smokovec, hrazdený panelák ![]() Tatranské Matliare ![]() Starý Smokovec, je libo kafe? ![]() Náučný chodník pre deti "Tatranská divočina" má za cieľ vybudovať u detí vzťah k medveďom - ďalšie zastavenia náučného chodníka sú napr. Macko Uško, medveď Yogi, medveď Balú. Made by J&T ![]() Ako správni milovníci malomiest, namiesto Popradu si ideme pozrieť radšej menší Kežmarok. Našu pozornosť upúta čosi, čo zozadu vyzerá ako synagóga (aj s Dávidovými hviezdami a kupolou na veži) a spredu ako kostol. Ide však o evanjelický kostol postavený na objednávku v maurskom slohu a vskutku eklektickom štýle podľa návrhu architekta Teofila Hansena, podľa návrhu údajne pôvodne určeného pre Orient. Keď vstupujeme, zastaví nás teta vyberajúca vstupné a pýta sa nás na území Slovenska vskutku nečakanú otázku: "hovoríte po slovensky?", čo implikuje veľké návaly zahraničných turistov. Vstupné je tentoraz oproti Inovciam trochu väčšie, pretože cena zahŕňa aj návštevu dreveného artikulárneho kostolíka povedľa (tzv. 2in1 pack). Naše finančné možnosti nám to nedovoľujú. "Boha, raz za sto rokov chcem ísť do kostola a hneď odo mňa pýtajú peniaze", uľaví si môj spolucestujúci, člen zoskupenia Pentagramček. Pokračujeme do centra mesta, ktoré je preplnené zahraničnými turistami - pohľad na Slovensku vskutku vzácny. Povedľa si práve nejakí so zápalom fotografujú torzo mestských hradieb, ktorým nie sú obohnané historické budovy, ako by jeden predpokladal, ale nízkopodlažné socialistické bytovky. Ide o jediný neautentický zásah do historického centra mesta, ktoré je ináč vskutku zachovalé a rozľahlé, s viacerými námestiami a bočnými uličkami. Za mestom je sídlisko Juh postavené v 80tych rokoch, pri ktorom sme odparkovali auto - časť tohto sídliska je však predmetom sporu medzi Kežmarkom a priľahlou obcou Ľubica, kde "katastrálna hranica sa neprekrýva s hranicou územno-správnej pôsobnosti obce" a niektoré pozemky sú dodnes nevysporiadané. Vďaka tejto bizarnosti napríklad niektoré kežmarské ulice počas komunálnych volieb r. 2002 boli zarátané pod volebné okrsky v Ľubici , kežmarskí mestskí policajti pôsobia protiprávne aj na uliciach spadajúcich pod Ľubicu , alebo v súčasnosti nie je možné čerpať fondy na zatepľovanie bytoviek (niektoré sú zateplené aj tak). Odporúčam vygúgliť "ľubica sídlisko Juh" pre viac zákutí tohto sporu. Kežmarok, guma ťa prosí aby si ju nechal vonku ![]() bytovka chránená hradbami, aj s baštou ![]() ![]() Keďže šofér počas výletu zistí, že musí byť rýchlo doma, cestou minieme Podolínec (rozťahané mestečko okolo jedinej ulice, historické námestie po oboch stranách zakončených jedným obchoďákom kvôli symetrií) a Spišskú Belú (krajšia v noci ako cez deň), a ocitáme sa v Starej Ľubovni. Mesto sa nachádza na kopci vedľa údolia rieky Poprad, na druhej strane údolia je Ľubovniansky hrad. Polohou na kopci mesto pripomína pevnosť, mestské hradby tentokrát chýbajú, avšak s radosťou ich zastúpia osemposchodové rady panelákov skrz ktoré mesto pôsobí ešte nedobytnejšie. Takmer všetky paneláky sú zrekonštruované so šikmými strechami, čo som v takom počte na Slovensku nikde nevidel - pravdepodobne tu je príliš daždivo. Historické centrum mesta je miniatúrne ale drží sa. Samozrejme že je relatívne prázdne a najväčšie davy turistov sú aj v stredu večer v okolí hradu. Ľubovniansky hrad, obchod so suvenírmi ![]() Stará Ľubovňa, kino (funkčné, keby niečo) ![]() Domov sa vraciame cez Sabinov a Prešov. V Sabinove sme sa stavili na drobný nákup. Aj by som o ňom niečo napísal, ale prechovávam k tomuto mestu celkom sentiment, a to je vlastne jediné čo som o ňom schopný napísať. Obzvlášť aj preto, lebo po tejto dávke slovenského rurálneho urbanizmu už sme všetci vrchovato nasýtení. S výletom sme každopádne boli spokojní a nabudúce azda dáme stredojužné Slovensko / teším už teraz. Sabinov, ručne maľovaná reklama na benzínku ![]() moar photos, aj pre nefejsbukistov: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10204311332927217.1073741853.1345874147&type=1&l=d720962ea5 ×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ |
There are currently 9863 K available in get 1 🦆 for 5 🐘 get 1 🐘 for 1 🦆 |
|||||||||||||||||||||||||||