Niko to mal brutalne. Doteraz este niekedy da. Rychlo som pochopila, ze nejde vobec o tu situaciu alebo vec ktora sa aktualne stala (to by si sa zblaznila keby si sa snazila vsetko riesit) . Aspon teda unho vobec neslo o keksik/buchnutie/kyblik whatever. Proste sa citil nejak divne a pri prvej prilezitosti to dal von - aspon tak som to odpozorovala. Ako pise Maralo nizsie - nemusi byt vzdy dobre. A tak som to aj nejak riesila. Ze mi je luto ze sa citi zle, ze mu ale momentalne neviem pomoct (ako napriklad dat mu tu vec co vyzadoval alebo tak) ale ze ho mozem postiskat alebo si s nim len tak posediet. Casto si vybral objatie alebo moju pritomnost, ale parkrat chcel byt proste sam. Ukludnil sa a uz som sa k tomu nevracala. Dost casto nam pomohl smiech, ze ked som citila ze to je light verzia tak sa mi ho podarilo rozosmiat.
myslim si, ze je to normalne. Pozorujem u seba niekedy podobnu reakciu, ked mi nie je dobre, dokaze ma rozhodit barsjaka blbost a samozrejme nefnukam, ale tie moje reakcie na to (premrstene, podrazdene a pod.) su vlastne nieco ako fnukanie... pritom ma stve nieco celkom ine, co vacsinou aj dost rychlo odoznie, len to potrebuje trochu cas. Tak tak nejak si to predstavujem aj u deti ze to tak maju.