Predchvilou som si konecne pozorne precitala nieco co som si mala precitat asi uz skor..mala..ale mozno nechcela.. teraz mi je z toho smutno. Tiez mam za sebou vselijake veci a naposledy som sama sebe slubila ze to uz NIKDY neurobim (preto ta reakcia v ucku).. teraz?? Neviem. Nechcem aby sme sa na nieco hrali, myslim ze by sme mohli mat spolu nieco naozaj pekne ale ked mas citit, mas chciet (a ja tak isto) nieco ine.. nie nie nie vravim NIE ..take nieco nechcem, nikdy nedovolim,,,,, ..
Posledne dva tyzdne som sa niekam stratila..neviem celkom presne v ktorom z mojich imaginarnoparalelnych svetov (ktore si vytvaram ako ma upozornil ach) som bola, kazdopadne sa mi odtial ani nechce priliz vracat. Predstavy su strasne fajn, vzdy je vsetko tak ako vy chcete..ludia su aki chcete, vy dokazete to co chcete, ste tam kde chcete a ako chcete..nikto nema hlupe otazky, nikto od vas nic neziada, nenuti robit veci ktore MUSITE (nenavidite), rozumeju vam a vy rozumiete im, ste aki ste ale nikdy nie sami..
Dnes som volala spoluziakom co robili v skole, aka zla vec tam na mna caka.. Bude ich viac, budu velke a pahltne..vidim lievik(vir) co ma stahuje ku dnu. Nebudem vraviet ze sa bojim (ksakru a ako!!) ved nejak to prezijem..hadam..MUSIM! Potom uz len parkrat sa pohadat s rodicmi, nechat vybrat mandle, zahojit, nastupit na autobus, zavret za sebou dvere a ist objavit novy svet do londyna..